V posledných dňoch otriasa geopolitikou zmena, ktorá má potenciál úplne prepísať mapu politických väzieb v Ázii. Pakistan ústami najvyšších predstaviteľov ohlasuje koniec spolupráce s USA a naopak začiatok strategického spojenectva s Čínou
Pripomeňme si, čo Pakistan znamená. Je to pre USA kľúč k Afganistanu a ku Strednej Ázii. Krajina má na severe úzke hranice s Čínou. Zároveň americkou podporou Pakistanu sa USA stávali automaticky protivníkom Indie, ktorá má v oblasti Jamu a Kašmír územné spory s Pakistanom, ktoré prerastajú aj do vojenských konfliktov. Pakistan je spolu s Indiou atómovými krajinami s veľmi silnými armádami
Komentár sa týka len vojensko-politického vývoja, paralelne s tým budú krajiny obchodovať a bude prebiehať výmena všetkého možného. Netreba si myslieť, že keď je krajina vojenským rizikom, že biznis to bude chápať rovnako. Náčrt budúcnosti za predpokladu, že Pakistan skutočne prejde na stranu Číny bude nasledovný
Z hľadiska geopolitických predstáv bude India nútená hľadať spojenca, ktorý vyváži prílišnú moc Číny a čínskych spojencov. Pre Čínu sa stala India druhou najväčšou vojenskou hrozbou hneď po USA a pre Indiu je Čína už desiatky rokov strategickým protivníkom. Keď Čína nadviazala vzťahy s USA na konci 60-tych rokov 20.storočia, India okamžite podpísala so ZSSR Zmluvu o priateľstve a spolupráci. Rusko je dnes pod vplyvom Číny a jedinou silou na vyváženie je len USA. takže sa dá očakávať razantné zblíženie Indie a USA.
USA bude hľadať náhradu za stratený prístup do Strednej Ázie po strate Pakistanu. V prvom rade to bude znamenať sťaženie angažmá v Afganistane. Pakistan nedovolí americké vojenské presuny (Ďalší sused Irán už vôbec nie). Jediný priestor, ktorý nebude priamo kontrolovaný opozitným táborom je letecký most cez Kaspické more a krajiny strednej Ázie.
Okrem posilnenia južného krídla nadviazaním spolupráce s Indiou sa ponúka pre Ameriku ešte jedna elegantná kľučka, ako zo situácie vyjsť. Predať Gulena za prístup k Sultánovi (Erdoganovi) a na opätovné posilnenie postavenia USA v Turecku. Cez Turecko je potom možné posilniť aj vplyv na turkické národy Strednej Ázie, čo by mohlo čiastočne zaplátať stratu Pakistanu.
Erdogan je človek, ktorého „stálosť“ je povestná. Vôbec sa netreba baviť, o tom, či je ochotný sa zbaviť Rusov. Urobí to kedykoľvek, keď dostane lepšiu ponuku. Pre neho je to len otázka ceny, pričom tou cenou môže byť všeličo – od prístupu k technológiám, cez Gulena až po zametenie s Kurdami. Erdogan získal v poslednom mesiaci kľúče od zbrojného priemyslu v Turecku, podľa mňa by zbrojná kooperácia mohla byť tou správnou cenou. Samozrejme okrem Gulena.
Fiktívnou možnosťou pre USA v krátkodobom výhľade je snažiť sa o zlepšenie vzťahov s Rusmi, lenže, ako každý uzná, toto je niečo na čo by Rusi len tak nekývli. Umožniť Američanom, aby sa cez ruský vplyv podarilo udržať Afganistan, by znamenalo ďalší Majdan, lenže tentoraz by koláčiky rozdávali v prospech proruských zmien, ústup Američanov zo Sýrie a napríklad definitívne uzavretie rozširovania NATO na východ. Z hľadiska dlhodobého plánovania by mohli byť Rusi ústretovejší, ale toľko času Američania nemajú
Základom všetkých vojensko-politických úvah založených na geopolitickej realite je ich nestálosť a veľká variabilita. Napr. turecko-ruské. čínsko-ruské, resp. rusko-iránske väzby vôbec nevyplývajú z nejakej vzájomnej sympatie, ale z toho, že krajiny majú určite spoločné ciele, ktoré je v danom čase výhodné riešiť kooperáciou. Ak spoločné ciele pominú, skončí aj kooperácia. Pritom vývoj situácie nemusí byť vôbec závislý na plánovaní konkrétnej krajiny, môže to byť len reaktívna situácia na náhle zmeny v okolí. Ohlásené správy o začatí kontaktov v trojuholníku Irán-Pakistan-Čína je minimálne z hľadiska Iránu reakciou na zmenu situácie v susednom Pakistane. Pre Irán sa teraz otvára možnosť komunikovať s Čínou priamo cez Karakoram Highway.
Samostatnou kapitolou je Rusko. z hľadiska dlhodobého vývoja je perspektíva Ruska veľmi temná. V budúcnosti budú hrať rolu národy so stovkami miliónov ľudí. Tých 140 miliónov nestačí ani na zaplnenie európskej časti Ruska. Čína, ktorá bude vo vzťahu k Rusku stále viac asertívna, si bude de facto robiť nárok na vonkajšie Mandžusko, čo bolo historicky čínske územie. Možno to nebude robiť formálne, ale už dnes je Ďaleký východ plný Číňanov.. A bude ich stále viac a budú kontrolovať aj stále väčšiu časť ekonomiky.
Považovať Činu za trvalého spojenca Ruska je smiešne a hlavne ahistorické. Po strate Indie v trojuholníku s Čínou, Rusko nemá ako vyvážiť svoje vlastné oslabenie. Z dlhodobého hľadiska preto očakávam americko-ruské oteplenie hlavne v tichooceánskej oblasti, alebo sprostredkovane rusko-japonské, pričom Japonsko posilní kooperáciu s USA.
Skrátka je to dynamická, neustále sa meniaca šachová partia, kde si každý rieši a stráži len svoje záujmy. „We have no eternal allies, and we have no perpetual enemies. Our interests are eternal and perpetual, and those interests it is our duty to follow… “ povedal Lord Palmerston pred 170 rokmi a na jeho slovách sa nič nezmenilo