Ja nie som hrdý, nie je dôvod byť prečo.

Mám však úctu a pokoru pred občanmi, že tých 25 rokov prežili a mnohí napriek politickej realite Slovenska a tak trochu i zo vzdoru ponúkli vo Svete inú tvár Slovenska než je tá jeho domáca. Sú to stovky úspešných individuálnych úspechov, ktoré Slovensku urobili vo Svete dobré meno.

Ja nie som hrdý na Slovensko, mysliac tým jeho politickú elitu a jej 25 ročný príbeh.

Za 20 rokov od porážky mečiarizmu sme sa nedokázali vysporiadať nielen s rozprávkovou preambulou slovenskej ústavy, ale nedokázali sme ani prijať ústavu novú a nechať ju prijať referendom, aby sme aspoň dodatočne dali zmysluplnú legitimitu našej štátnosti.

Ja nie som hrdý na Slovensko, mysliac tým posledných tak prázdne letiacich 10 rokov vlády SMERu, ktoré sú strateným časom pre nás všetkých a časom zbytočne premrhaných nádejí a šancí.

Ja nie som hrdý na Slovensko mysliac tým rozkradnutý štát, kde jeho 10 ročná smerácka garnitúra ma počas kradnutia ešte aj čas kradnúť. Kde mečiarovskí privatizéri a bezprízorné biele kone povraždenej mafie sa stali ctihodnými podnikateľmi a ústrednými postavami Smotánky na Markíze a celebritami.

Nie, nie som hrdý na Slovensko, kde v roku 2016 charakter rozhodol, aby tým, ktorým charakter a svedomie zostalo, dal nakoniec náhubok na ústa.

Ale chcem byť hrdý na Slovensko, mysliac tým opäť slovenský politický národ a jeho elitu.

Chcem byť jedného dňa hrdý na svojich politikov, ktorí povedia aj niečo k veci za spoločným stolom v Európe a dokážu formulovať Slovenskú pozíciu, či doma navždy pochovajú ten mýtický a rozprávkový falošný príbeh o vzniku Slovenskej republiky.

Po 25 rokoch by bolo načase dozrieť a dať našej štátnosti aj praktický obsah a zmysel.