Článok, ktorý popisuje dôsledky prerozdeľovania migrantov zamlčiava nevyhnutné – pravidlá typu Dublin IV nie sú nejakým vybočením systému. Naopak, sú potvrdením centralistického vývoja európskej integrácie, ktorý vedie k vzniku unitárneho štátu.
Tento proces bol plazivý, ale pritom programovaný. Zakladatelia „spoločného európskeho domu“ si uvedomovali, že katastrofálne konflikty, ktorými si v 20.storočí prešla Európa, zničila nielen jej postavenie vo svete. Okrem toho spochybnili aj samotnú existenciu národných štátov, resp. ich schopnosť viesť zmysluplnú politiku.
[sociallocker][/sociallocker]
Na začiatku vízie ako zrušiť národné štáty a previazať ich do jedného celku bola Montánna Únia, alebo Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ (ESUO). Nebola to len hospodárska organizácia. Jej význam spočíval v začatí procesu. Politici si uvedomovali, že zmena musí prichádzať postupne a nesmie byť násilná, inak ju obyvatelia odmietnu.
Aj preto trvalo 40 rokov, kým sa dospelo k založeniu Európskej Únie. Dnešní politici v jej vedení už sú výsledkom integračného procesu. Boli vychovaní s myšlienkou na to, že neexistuje alternatíva.
Európska ústava, ktorú odmietli v referendách Francúzi a Holanďania, by znamenala formálny proces integrácie po všetkých stránkach. Jej odmietnutie muselo byť pre európsku elitu šokom. Ukázalo sa, že bude treba pritvrdiť. A falšovať.
Lisabonská zmluva nie je nič iné ako pôvodná ústava. Mnohými ustanoveniami, nejasnosťami a výnimkami vytvára predpoklady, aby sa nakoniec presadila konečná myšlienka. Centralizovať Európu a zjednotiť ju pod jednou vládou. So všetkým, čo ku vláde patrí. Zákaz práva veta je síce hlavnou podmienkou, ale nie jedinou.
https://www.facebook.com/hnutireferendum/videos/547101462300696/
K tomuto projektu treba len dodať, že nejde o víziu, ktorá by vyplývala z objektívnych podmienok. Ide o realizáciu určitých sociálno-inžinierskych predstáv. Naviac sa po druhej svetovej vojne presadilo v kruhoch elity ľavicové marxistické videnie sveta, čo pomohlo realizácii projektu.
Názory kultúrnych marxistov sú v súlade s názormi európskych „otcov zakladateľov,“ dokonca sa dá povedať, že kultúrne programovanie, ktoré je základom neomarxizmu, je nevyhnutným nástrojom pre výchovu nových generácií k podpore myšlienky zjednotenej Európy.
Nemá to nič spoločné so slobodou, ale smeruje k totalitným metódam, napriek tomu, že sa všetci politici slobodami oháňajú. Účasť v projekte je povinná a je nutné ju presadiť násilím pre každého, kto by sa náhodou chcel „novému mysleniu“ vzpierať.
Dôležité je, že napr. Roman Lenský, autor článku spomínaného v úvode, si uvedomuje zlyhanie projektu. V eseji spred roka tvrdí, že je za súčasnej situácie predurčený na katastrofu. Čelíme ekonomickej výzve krajín z východnej Ázie, migračnému toku a demografickému úpadku.
Únia ako unitárny štát bola koncipovaná v historickom vákuu. Politici, ktorí sa dohodli, že len takéto súžitie európskych národov môže zabrániť budúcim katastrofám, ukázali nejaký smer. Ibaže okolitý svet nepočká. V rovnakom období sa svet revolučne zmenil.
Zároveň sa moci chopili politici, pre ktorých je unitárna Únia už nie cieľom, ale nástrojom na držanie moci. Ak tvorcovia zjednotenej Európy mali na mysli dobro jej obyvateľov, dnešní bruselskí technokrati pojem „dobro obyvateľov“ používajú propagandisticky aby zaviedli viac totalitných prvkov riadenia.
Riešením historických výziev nie je bezhlavé pokračovanie v projekte. Roman Lenský síce tvrdí, že je nutné „spomaliť“ proces integrácie, ale to je fikcia. Ak sme na šikmej ploche, kde na konci je pád do priepasti, je nutné zoskočiť.
Riešením problémov s Európskou Úniou je teda referendum o ukončení členstva v Únii. Lenže toto konštatovanie si žiadny mainstreamový autor nedovolí. Aj keď je to každému jasné.