Dá sa pochopiť ono oslobodzovanie sa od skostnatených tradícii, od rôznych determinácii a hľadanie univerzálnosti, archetypu ľudskosti. Áno, vývoj smeruje k individualizácii, k psycho-duchovnej samostatnosti, k oslobodzovaniu sa jednotlivca a to hlavne v duševno-duchovnom zmysle, lebo len v tejto rovine je sloboda najviac možná. Takže tak je to správne.
Ale čo si počať s tým, ak o tom, že národ, viera či rodina je sociálny konštrukt hovoria hlavne len zástancovia postmoderny, ktorá vlastne všetko pokladá za náhodný konštrukt, veď vyšla zo štrukturalizmu?
Jednoducho je normálne hľadať slobodu svojho ja, pričom musíme rúcať nánosy mŕtvej tradície, no ako je to v skutočnosti? Lebo ono všetko sa v čase raz pokazí a ono sa to kazí.
Veď ja môžem robiť k slobode aj opačný pohyb a bude to o tom istom a to zvlášť vtedy a preto, lebo náš kozmopolitizmus a naše úžasné európanstvo sa stáva práve tým, čo slobodu a individualizmus dusí. Ako to?
Ak niekto povie, žeby sa podelil o svoj majetok s núdznym, ak by pracoval v prospech celku, žeby sa doslova obetoval pre celok, je tam závan spirituality, a to je predsa pekné, nie? Lenže čo vidíme naozaj? Rúcanie hraníc mnohokrát neznamená viac lásky, len to, aby sme darebákom umožnili vojsť do našich obydlí. Slobodný trh môže znamenať aj slobodné okrádanie a ono to tak často aj je, zotročovanie, odobranie možnosti viesť si svoj život podľa svojich daností. Biedne? Ale samostatne a po svojom. Kedysi obmedzenia v medzinárodnom obchode ako je clo a pod. mali jediný význam – podporiť vlastnú výrobu, vlastných ľudí, podporiť región a ja sa obávam, že to rušenie hraníc tu nie je pre nejakú lásku, ale pre ľahší prístup k zbohatnutiu. A kradnú sa aj „mozgy“, veď človek ľahšie podľahne pozlátku mamonu.
Samozrejme, že hľadanie pravej humanity je krásne a teda spojme sa v láske … Ja tu ale vidím hlavne len spájanie sa pre zisk, pre egoizmus, zotročovanie, zdieranie, podvody, kde človek je len prostriedkom k cieľu nabaliť sa – použijeme a zahodíme, je len pracovná sila s číslom. Toto má byť ten kozmopolitizmus a európanstvo a oslobodzovanie človeka? To uvrhovanie do závislosti, do neslobody, do dokonca stádovitého myslenia? No kde je ono indivíduum? Kde je tu ovzdušie pre naozaj slobodný život? Kde je vytvorený priestor pre slobodnú realizáciu duše a ducha? A vieme vôbec čo je to sloboda?
Staré mystické príbehy hovoria o tom, ako ľudia hľadali Boha, či Pravdu, alebo aj Slobodu putovali po svete a možno aj po celom vesmíre a nenašli nič …. Potom sa vrátili domov a tam to bolo čo hľadali! Doma ako vo fyzickom svete, ale aj doma ako vo vlastnom srdci, vo vlastnej duši.
Nenarodili sme sa tam kde sme sa narodili náhodou a teda správne by malo byť využiť svoje talenty, rozmnožiť ich.
Ja takisto chcem len slobodu indivídua, no bohužiaľ v uvoľnení žiadostí slobodu nevidím, vo vybičovaní pudov, v klamaní ľudí povedzme aj reklamou a to pre materiálny zisk. Pozor, nie pre slobodu, humanizmus a lásku, ale pre zdieranie, pre to, čo by práveže malo byť pod úrovňou človeka.
Mnohí ale zrejme vidia v teóriách o kozmopolitizme samospásu, aj keď sa to kazí. Nový človek sa nedeje, ale my predsa len hlásame falošné nirvány a my tých ľudí k všeobjímajúcej láske už len nejako dokopeme. Propagandou, zastrašovaním, vyhrážkami, obmedzením slobody slova, prvé rozsudky už padli.
Hovorí sa, že pravda nás oslobodí. Pravda o nás, že odkiaľ ideme a kam smerujeme. Pozerám ale, že postmodernisti by mali pravdu ako niečo čo je objektívne vylúčiť, pretože takisto musí byť len sociálnym konštruktom, nie? Ako je možná pravda, ak všetko je len konštrukt? Osobne netvrdím, že pravdu poznám celú, len sa o ňu usilujem. A tak možno naozaj nás tu život dal, aby sme tu plnili nejaké úlohy, konfrontovali sa s určitými situáciami. Narodiť sa niekde, to je výzva k nejakému postoju voči svojmu okoliu. Budem na ňom pracovať a tak si vycibrím svoju vôľu a svoje ja a svoju slobodu, alebo zdrhnem a budem si stavať vzdušné zámky o krajinách kde tečie v riekach mlieko či víno a pečené holuby samé padajú do huby?
Veď sa to dá otočiť práve naopak! Že vy kozmopoliti, ktorí ste zdrhli od svojej ľudskej zodpovednosti sa nikdy nedopracujete ku skutočnému humanizmu ak to neberiete vnútorne principiálne ale dogmaticky a pre dogmu treba nepriateľa a tak démonizujete patriotizmus.
Veď aj cesta patriotizmu môže byť a často aj je o hľadaní pravého ja, individualizovania sa, slobody, humanizmu. Je to o výzve k práci na sebe, na svojom okolí, na krajine kde som sa narodil. A ono je to tak ťažké, cesta k pravým hodnotám je ťažká, preto mnohí od tejto zodpovednosti utekajú povedzme do sveta anglosasov, kde im už pripravili oni pôdu pre ľahší život. Západ je ďalej, pretože západ budoval v prvom rade svoje, začal u seba. Ameriku a vôbec ich druh kapitalizmu založili náboženskí vyhnanci s prísnou morálkou, žiadna neobmedzená sloboda … To boli ľudia, ktorí sa chceli oslobodiť od matérie a tak pestovali cnosti, pričom prosperita bola len vedľajším produktom tohto snaženia. Pretože liberalizmus si žiada mravných ľudí, inak nie je možný. A mravnosť určite nie je sociálny konštrukt.
Samozrejme, že aj patriotizmus môže skostnatieť, byť povrchným, s heslami, vlajkami, formalizmami, ale bez skutočného obsahu. Patriotizmus, ktorý musí stáť na materiálnych základoch, preto sa oháňa genetikou, a rád falšuje históriu.
Lenže o to vôbec nejde, národ je skôr vec kultúry, idei, spoločne zdieľaného osudu a je to v prvom rade uvedomovanie si zodpovednosti za miesto kde som sa narodil, je to výzva k práci na sebe, na svojom okolí.
Sme konfrontovaní aj s tradíciou, ktorá nás stavia pred rôzne otázky, sme postavení pred zvyky, pred jazyk, a k tomu všetkému zaujímame postoj. Samozrejme okrem toho, že je tu aj nejaká rodina, obec, či iná komunita a krajina. A je na nás, aký zaujmeme postoj, čo odmietneme, či nie, a čo transformujeme. Je to výzva k tomu, čo nového vytvoríme z talentov, ktoré sme dostali, ako zužitkujeme zdedené. A čím sme pri tomto aktívnejší, tým sme úspešnejší nie len my sami, ale aj národ ako taký.
Nestaviam kozmopolitizmus, či európanstvo proti národu, resp. patriotizmu, len vyzývam k hlbšiemu pochopeniu vecí a konštatujem, že cesta patriotizmu s pochopením, sa môže stať cestou k pravej slobode a onomu humanizmu viac, ako falošný kozmopolitizmus, či módne, ale ideovo vyprázdnené európanstvo.