Naše, ale aj svetové médiá sa rozčuľujú, že Donald Trump na summite NATO nespomenul záväzok článku 5 Washingtonskej zmluvy, ktorou bolo založené NATO. V komentároch sa dá dočítať, že USA odstupuje od záväzku kolektívnej obrany a že napríklad prenecháva miesto Nemecku.
Skutočná realita je však nasledovná: USA nikdy nikomu negarantovali bezpodmienčnú ochranu, t.j. vojenský zásah zo strany USA prichádza do úvahy len vtedy, ak to bude v záujme Spojených štátov. To vám zrejme naši propagandisti nepovedali, však?
V skutočnosti je tvrdenie európskych krajín o tom, ako sa budeme spoločne brániť, pokračovaním lži. Žiadny článok dohôd, ktoré sú pri základoch NATO totiž nikde nehovorí o nutnosti vytiahnuť do boja pri napadnutí ľubovoľnej z krajín. Základom je vždy „zvážiť“ formu reakcie. Nepíše sa, že ozbrojená reakcia je nutná a je na zvážení každej krajine, akú formu si zvolí.
Anglicko a Francúzsko nás zradili v roku 1938, v roku 1968 bez problémov nechali Sovietom voľnú ruku, aby si v Československu robili čo chcú. V roku 1938 malo Československo zmluvu s Francúzskom, kde sa hovorilo, že krajina musí vyhlásiť vojnu agresorovi voči druhej krajine. Napriek tomu nás bez akéhokoľvek váhania zradili a odovzdali na striebornej tácke Nemecku. Chránili si totiž vlastný záujem, resp. to, čo za vlastný záujem považovali. Zmluva NATO je priamo koncipovaná tak, aby v texte zmluvy bolo spomenuté, že každá krajina si bude chrániť „vlastný zadok“ a že ju nemusí trápiť, čo sa bude robiť inde a teda, že sa nemusí zúčastniť boja ak nechce.
Chce nám niekto nahovoriť, že NATO je niečo iné ako vojenský geopolitický nástroj veľmocí? Že na malom bezvýznamnom Slovensku nezáleží, sme len potrava pre delá v prípade, že dôjde ku konfliktu? Že naša krajina neslúži pre veľké západné krajiny len ako ich vlastná ochranná zóna?
Nikto kvôli nám nebude nikdy bojovať. História hovorí jasne a text Washingtonskej zmluvy ešte jasnejšie. NATO je dnes len nástroj a užitočné zdôvodnenie na zvyšovanie zisku MIC (Military Industrial Complex – vojensko-priemyselného komplexu). Ale o zabezpečení bezpečnosti našej krajiny reč skutočne nie je.
Nechajme citovať fakty
ČLÁNOK 5 – Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerých z nich v Európe alebo Severnej Amerike sa bude považovať za útok proti všetkým, a preto sa dohodli, že ak dôjde k takémuto ozbrojenému útoku, každá z nich, uplatňujúc právo na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu uznanú článkom 51 Charty OSN, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súčinnosti s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, vrátane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a zachovať bezpečnosť severoatlantického priestoru. Každý takýto útok a všetky opatrenia vykonané v jeho dôsledku budú bezodkladne oznámené Bezpečnostnej rade. Tieto opatrenia budú ukončené, akonáhle Bezpečnostná rada prijme opatrenia potrebné na obnovenie a zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.
K tomuto článku komentuje známy analytik Zdeněk Polreich.
Vzhľadom na to, že sa jedná o článok, ktorý je ako jediný popularizovaný a deformovaný, je nutné sa podrobne venovať textu – a hlavne motivácii dôvodov, pre ktoré bol tak špecifikovaný. Je nutné začať tým, že sama Washingtonská zmluva, pretože je naviazaná na Chartu OSN, nie je novou právnou konštantou.
Hovorí síce o ozbrojenom útoku a spôsobe, ako má byť posudzovaný, ale jednoznačne ponecháva na jednotlivých členských krajinách, akú akciu (a dodávam – či vôbec) podnikne či podniknú. Tu je potrebné upozorniť na skutočnosť, že táto časť vety väčšinou nie je interpretovaná, nieto aby bola príslušne zdôraznená. Niekedy je dokonca pri hodnotení závažnosti tohto článku ignorovaná!
Tu je potrebné pripomenúť, že v kampani pred naším vstupom do NATO táto rozhodujúca časť pre interpretáciu a záväznosť zmluvy bola buď vynechávaná, alebo dokonca dezinterpretovaná v zmysle, že tu je založená dokonca povinnosť nutnej obrany. (Poznámka prekl. – viď napr. článok SME z roku 1999, kde sa účelovo uvádza a komentuje článok 5 ako bezpodmienečný záväzok na ozbrojenú pomoc „Z hľadiska nových členov je dôležitý najmä 5. článok, ktorý hovorí o kolektívnej ochrane….Článok 5 : Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo v Severnej Amerike bude považovaný za útok proti všetkým…“) Len pre ilustráciu uvádzam, že aj teraz v súvislosti s prejazdom konvoja amerických vojsk koncom marca 2015 dokonca minister zahraničných vecí Zaorálek uviedol, že zmluva je založená na základe zásady mušketierov – jeden za všetkých, všetci za jedného. A tým je zaistená aj naša bezpečnosť.
Posúďme podľa relevantných amerických autorít, ako je práve táto „povinnosť“ posudzovaná. Ministerka zahraničných vecí pani Albrightová síce v Prahe vyhlásila, a to v rozpore s článkom 5, „že ak dôjde k ohrozeniu bezpečnosti SR, budeme my (USA) zaviazaní k spoločnej obrane„. Tak nám to médiá s radosťou opakovali, až si Albrightová od Havla vyslúžila odporúčanie, že by mohla byť našou (českou – poznámka prekl.) budúcou prezidentkou. Ale ona len blufovala. Každopádne sa k Čechom správala s nedostatočným rešpektom.
Vo Washingtone, ktorý nebol rozširovaniu NATO naklonený, sa však musela správať ako zodpovedná americká ministerka zahraničia. Pred zahraničným výborom Senátu vystúpila 7. októbra 1997 v diskusii o „rozšírení, nákladoch a Rusku“. Citujem z dokumentu: „Rozšírenie …. nás nezaväzuje (does not bind us) reagovať na každý násilný incident tým, že by sme išli do vojny.“ Dodala však, že uzatvorením Zakladajúceho aktu s Ruskom sa vytvorilo priaznivé bezpečnostné prostredie v Európe a mechanizmus pre budovanie dôvery medzi NATO a Ruskom. Tieto slová Senát rád počul.
Vystúpenie Albrightovej však Senátu nestačilo. Obrátil sa priamo na prezidenta o stanovisko k rovnakej veci. K článku 5 sa im dostalo vysvetlenie, že útok na jedného z členov neznamená, že sa USA musia zúčastniť sporu. Uvedený bol dokonca príklad konfliktu medzi dvoma členskými krajinami NATO (Turecko – Grécko).
K problematike článku 5 pripravilo rozbor aj Kongresové výskumné stredisko, ktoré sumarizuje, že „Článok 5 Severoatlantickej zmluvy nezaisťuje (does not guarantee) použitie sily na pomoc žiadnemu spojencovi, ktorý by bol napadnutý. NATO považujeme za organizáciu kolektívnej obrany, nie kolektívnej bezpečnosti. To je podstata organizácie. Článok 5 prehlasuje, že členovia NATO musia zvážiť (consider) možnosť ísť na pomoc. Pomoc však nie je zabezpečená zmluvou. Pomoc spojencom nie je bezpodmienečná (is not unconditional).“
Inými slovami povedané, stanovisko amerického Kongresového výskumného strediska uvádza, že pred vstupom do konfliktu musí byť jasne definovaný výlučne (!) Americký národný záujem (…for the United States to fulfill a collective defense commitment, U.S. national interests must clearly be affected.). Ak neveríme svojim očiam, nech je nám stanovisko k článku 5 amerických autorít dobrým vodítkom.