Málokde a málokedy vidno toľko nenávisti a zlomyseľnosti ako v článkoch denníka s menom Denník N (DN).
Na menovanie odborníka do odbornej funkcie reagujú kádrovaním so zjavnou snahou nejakým spôsobom zamedziť, aby na dané miesto nastúpil. V minulosti sa preslávili útokom na menovanie profesorky Pravdovej na Univerzite Cyrila a Metoda (UCM) v Trnave. Odpoveď dekanky Fakulty masmediálnej komunikácie Dany Petranovej na otázky DN bola inšpiratívna.
[sociallocker][/sociallocker]
„Už dlho mi nikto neposlal také kádrovácke a xenofóbne otázky. Rozhodli sme sa ich používať pri výuke budúcich novinárov ako príklad žurnalistickej nekompetentnosti a primitívnej mediokracie,“ zareagovala dekanka. DN žiadal, aby sa zamyslela nad tým, že minulosť Hany Pravdovej je prekážkou pri výučbe budúcich novinárov. Hana Pravdová totiž bola šéfkou spravodajstva Slovenskej televízie za éry Vladimíra Mečiara – čo je podľa DN smrteľný hriech.
Dnes napadli Eduarda Chmelára. DN vadí, že kritizuje Andreja Kisku, Juraja Smatanu, demagógiu, vojnovú politiku vo všeobecnosti a že jeho slová citujú mnohí kritici ideologických mantier, ktoré recyklujú v denníku. A tak to vytiahli. Všetko toto sú podľa nich zásadné veci, ktoré bránia, aby bol zamestnaný na „normálnej univerzite“. Inými slovami kritika niektorých tém je neprípustná a rovnako aj kritika „niektorých“ médií.
Slovník, ktorý vo svojom texte používajú nápadne pripomína časy minulé,
Dopustím sa svätokrádeže a bez povolenia DN budem citovať odpoveď Eduarda Chmelára. Myslím, že stojí za to
Chcel by som sa srdečne poďakovať kolektívu denníka N za ich láskavú a žičlivú pozornosť, s akou ma privítali na novom pracovisku. Chápem to ako výraz ich úprimného záujmu o moje kvality, ako vrúcne blahoželanie, priateľský pozdrav, dojatie a radosť z mojej práce. Len vrodený ostych im zabránil spýtať sa, kam mi môžu doručiť kvetinové a vecné dary ako poďakovanie za doterajšiu plodnú spoluprácu a rozvoj vzájomných vzťahov.
No. A teraz, keď som potlačil slzu, mi dovoľte predstaviť vám názorný príklad redakčnej práce denníka N. Predpoludním mi volala mierne vystresovaná rektorka Akadémie Policajného zboru SR docentka Kurilovská a oznámila mi, že jej volali z denníka N a kládli jej veľa otázok (evidentne im veľmi záležalo na tom, aby zistili moje nové pôsobisko, lebo najprv volali na tlačový odbor ministerstva vnútra). Pýtali sa jej, či je pravda, že prednášam na akadémii, odkedy tam prednášam, prečo tam prednášam, čo prednášam, či mám na to kvalifikáciu, či som prešiel výberovým konaním a kto ďalší sa prihlásil na výberové konanie. Pani rektorka je veľmi milá žena, preto im na všetky otázky ochotne odpovedala. To však nestačilo. Nasledovali otázky, či jej nevadí, že ma citujú dezinformačné weby, že spochybňujem prezidenta Kisku, prácu niektorých médií a aktivistu Juraja Smatanu. Na to ich už pani rektorka chrániac nezávislosť svojej alma mater poučila, že na akademickej pôde sa posudzuje odbornosť a vedecká kvalifikácia, nie politické názory.
Pre redaktorov denníka N je iste šokujúce, že (svojho času najmladší v republike) docent histórie prednáša dejiny. Vôbec ich neupodozrievam z toho, že svojimi otázkami sa pokúšali spochybniť moju kvalifikáciu, na to sú predsa vyslovení experti. Ale predsa len, teraz by som mal aj ja zopár otázok na nich. Všimli si, že dezinformačné weby citujú všetkých politikov, vrátane ich obľúbeného Andreja Kisku? Môžu mi poradiť, ako vie človek ovplyvniť, aby ho niekto necitoval? Napríklad keď ma citovali New York Times, mal som im zavolať – „hej, čo si to dovoľujete, neželám si, aby ste ma citovali“? Tak nejako si to predstavujú? A ešte podotázka: keď ma citujú v oxfordskom zborníku, stačí tam zavolať alebo by som mal písomne požiadať o zastavenie citácií? Mohol by som napríklad preventívne požiadať vybrané české, maďarské, poľské a rakúske médiá, ktoré ma často citujú, že tie a tie by ma citovať už nemali? A ďalej, pri prokremeľskom webe stačí napísať redakcii alebo priamo Vladimírovi Putinovi? Viete, nechcem sa dopustiť priestupku, aby ste o mne neuvádzali, že si píšem s Putinom. Ďalej by ma zaujímalo, či ste takýto záujem prejavili aj o iných odborníkov z praxe. Konkrétne, či ste si zisťovali, či je vaša kmeňová autorka, sociologička Iveta Radičová dostatočne kvalifikovaná na post dekanky Fakulty masmédií PEVŠ, odkedy sa z nej stala odborníčka na médiá a čo z tejto oblasti publikovala (zdôrazňujem: toto nie je útok na profesorku Radičovú, ale výsmech praktikám denníka N). A napokon sa veľmi ospravedlňujem za to, že som minulý rok prednášal na Karlovej univerzite v Prahe a pred prijatím ponuky som si neoveril, či mi naši novinári dovolia učiť.
Tu niekde sa končí humorná stránka celého príbehu. Myslím, že je vám všetkým jasné, že denník N sa urputne až horúčkovito usiloval niečo na mňa nájsť a keď to nenašiel, tak si aspoň kopol. Ťažko povedať, či je to odraz začínajúcej sa kampane Andreja Kisku s cieľom spochybniť jeho kritikov alebo individuálna pomsta jedného (duchom) malého človiečika z redakcie, ktorý zobral kritiku jeho prezidenta na sociálnych sieťach až osobne (zmienku o tomto spore z článku napokon niekto vymazal). Ale ešte v nedeľu, keď som označil tieto noviny v televízii TA3 za „hradný denník“, sme sa s kamarátmi smiali, že odpočítavame dni, kedy sa N-ko za to nejako pomstí. Toto však už nie je len prvoplánové a hlúpe. Toto sú naozaj neonormalizačné praktiky kádrovania a diskreditácie oživujúce metódy bývalého režimu. Keby to bol aspoň nejaký inteligentný útok, ale je to len tupé, hlúpe špinenie, hlúpe a obmedzené rovnako ako metódy okresných aparátčikov zo sedemdesiatych rokov. A nie náhodou práve títo ľudia oživili totalitárny slovník o zradcoch, kolaborantoch a verejných nepriateľoch. Niet dôvod vážiť si ich tak ako oni nerešpektujú vás. Majú síce plné ústa o zjednocovaní spoločnosti, ale v skutočnosti chcú len odstrániť nepohodlných ľudí a umlčať nepohodlné názory.
Priatelia, nebojte sa. Nenechajte sa zastrašiť. Je nás čoraz viac, ktorí sa nedáme zmanipulovať ani extrémizmom, ani touto bezduchou propagandou. Áno, neraz je to nepríjemné, ale ak nezídete z cesty, ak budete trpezlivo a logicky vysvetľovať veci, ak sa nedáte zmiasť, že čierna je zelená a ľad je horúci, môžu vás pošpiniť, ale pravdu neumlčia. Lebo ak sa mýlim, tak sa mýlili všetci, ktorí za ňu bojovali. Ak sa mýlim, tak sa mýlia naše dejiny. Ak sa mýlim, tak sa mýli naša kultúra stojaca na týchto hodnotách. Nehaňte novinárov. Toto nie sú novinári. To sú len štváči a najatí žoldnieri informačnej vojny. Dejiny s nimi urobia to, čo s každým malým a nízkym zlom: zabudnú na nich.
Na záver by som rád zaspomínal na dávnu milosť, ktorá súvisí s nadpisom komentára
Chcem pripomenúť našim presstitútkam, predajným novinárom, ktorí manipulujú, vyvolávajú nenávisť voči niekomu, že ich činnosť, lži a demagógia neovplyvňuje len výšku ich bankového konta. Slovo je aj zbraň a ako každá zbraň môže po sebe zanechávať cestu posiatu mŕtvolami. Počas holokaustu zahynuli milióny Židov aj zásluhou takýchto odporných kreatúr ako bol Július Streicher, ktorý vydával týždenník Der Stürmer
Dnes sa po celej Európe začínajú obmedzovať slobody pod rúškom boja proti ruskej propagande. Naše presstitútky namiesto toho aby volali na poplach, aby sa snažili na tieto prípady jednotne poukazovať a bojovali za zachovanie našich základných slobôd, robia presný opak. Cielene vyvolávajú vášne a nenávisť nie proti tým, kto tieto slobody obmedzuje, ale proti každému, kto sa tieto praktiky odváži kritizovať.
Rusko je démonizované ako ríša zla a tak sa každý, kto nie je ochotný pripojiť sa k ťaženiu na východ, stáva nepriateľom. A nepriateľov je potrebné za každú cenu zlikvidovať.
Dnes to už nie je len boj na sociálnych sieťach a v médiách, ale ako vidno z aktivít DN, už sa boj preniesol do reálneho života. Už ovplyvňuje životy ľudí. Áno, je pravda, že dnes nemáme koncentráky a guľagy. Ale v digitálnom svete, kde sa existencia meria počtom jednotiek nejakého výpisu z počítača, zničenie profesnej kariéry môže človeka priviesť na okraj existenčných problémov
Zdôrazňujem jednu veľmi podstatnú vec. Následky takejto činnosti prinášajú skazu nielen voči cieľu takýchto útokov. V minulosti umierali Židia, dnes je nenávisť zameraná na každého kto nie je ochotný rozbiť vlasť, nemiluje homosexuálov a nestojí v šíku pri pravidelných minútach nenávisti voči Rusom.
Božie mlyny melú pomaly ale isto a spravodlivosť si každého nájde. Nesúhlasím celkom so slovami Eda Chmelára, že na týchto ľudí treba zabudnúť. Nie, treba si ich pripomínať. Tak ako Júliusa Streichera, ktorý bol Norimberským súdom za svoju štvavú a nenávistnú činnosť odsúdený na trest smrti za zločiny proti ľudskosti.