List kardinála Korca(biskupa tajnej cirkvi za socializmu) vtedajšiemu slovenskému premiérovi Colotkovi zo dňa 29. 3. 1988
BRATISLAVSKÝ VEĽKÝ PIATOK
Titl. Dr. Peter Colotka
predseda vlády SSR
Gottwaldovo nám.l
Bratislava
Vážený pán predseda vlády!
Ako veriaci občan a dlhoročný robotník obraciam sa na Vás pre udalosť, ktorú ľudia nazvali už „Bratislavským Veľkým piatkom„. Išlo o tridsaťminútové zhromaždenie veriacich pred Národným divadlom, pri ktorom chceli modlitbou a horiacimi sviečkami vyjadriť svoju oddanosť cirkvi a svoje želania, aby dostala konečne po desaťročiach do všetkých diecéz biskupov, ako aj iné nevyhnutne potrebné práva – čo všetko žiadalo už predtým v celej Československej republike viac ako 400 000 občanov svojimi podpismi.
[sociallocker][/sociallocker]
Nech už mal kto akýkoľvek názor na to, či bolo takéto tiché zhromaždenie veriacich vhodné alebo nie, jedno je dnes isté: prítomní veriaci sa zachovali naskrz dôstojne a modlili sa, čím dokázali, že to má byť pokojný prejav ich želaní. Mnohí z účastníkov vedeli len to, že zhromaždenie bolo riadne zahlásené.
Ak úrady údajne vyslovili obavu, či sa zachová pokoj, veriaci ukázali nad všetku pochybnosť, že pokoj do dôsledkov zachovali. Je však otrasné, ako sa pri zhromaždení zachovala polícia.
Nielenže nechránila daný pokoj a poriadok, lež vrhla na zástup veriacich mužov, žien, chlapcov a dievčat ťažké vodárenské autá na čistenie ulíc a za hukotu ich klaksónov začala tých, ktorí sa modlili, biť obuškami bez akéhokoľvek výberu. Očití svedkovia hovoria, že policajti zrazili obuškami 70-ročného starca, kopali ženu-matku, bili obuškami dievčatá. Na všetkých pustili silné striekačky vodárenských áut, potom kosili prítomných vodným delom.
Bolo otrasné počuť muža v uniforme, ako vydal rozkaz: „Bite ich!“ A príslušníci bezpečnosti bili, dokonca bili po hlave aj britského korešpondenta. Výpovede očitých svedkov sú k dispozícii.
Slovensko je nad tým rozhorčené, Európa užasla, vo svete sa zdvihla vlna protestov; tým viac, že tu išlo o premyslené, pripravené a riadené násilné činy.
Celý svet hovorí o černochoch v Južnej Afrike a o Palestíncoch v Gaze, ktorí demonštrujú za svoje požiadavky, aj keď pritom lietajú niekedy kamene a horia autá. Naše noviny zdôrazňujú, že je to zápas o spravodlivú vec. S akým odporom by však svet odsúdil to, keby sa polícia vrhla na tých černochov či Palestíncov, ktorí by sa zhromaždili, aby svoje požiadavky vyjadrili tichou modlitbou a so sviečkami v rukách! To by bolo nielen neľudské, lež odporné.
Práve toto však urobila polícia na Slovensku v Bratislave 25. marca 1988, keď sa vrhla na veriacich uprostred ich modlitby, premenila tiché tridsaťminútové zhromaždenie na jednostranné bitevné pole, začala biť po hlavách palicami a obuškami veriace ženy, mužov a dievčatá a mnohých z nich hádzala potom do pripravených policajných áut. Aj najobmedzenejší policajt mohol pritom na tvári miesta posúdiť, že dievčatá s ružencom a či so sviečkou v rukách neohrozovali ani Bratislavu ani strednú Európu.
Hoci som nemal v úmysle zúčastniť sa priamo na tomto zhromaždení modlitby, veľmi ľutujem, že som nebol uprostred tých obdivuhodných veriacich, ktorých pre tiché vyznávanie viery, a oddanosti cirkvi neľudsky bili. Mňa však príslušníci polície pri odchode z domu do kostola hodinu pred zhromaždením v „mene zákona“ pod hrozbou násilia odviedli z ulice a nezákonne ma držali dve a pol hodiny na VB. Tak sa stalo, že som nemohol byť ani len v blízkostí tých veriacich, ktorí pre vyznávanie svojej viery trpeli. O dva dni, na Kvetnú nedeľu, sme však všetci počúvali v chrámoch tie isté slová Písma:
„Pán Boh mi dal jazyk učeníka … A ja som neodporoval, nazad som neustúpil. Svoj chrbát som nastavil tým, čo ma bili . . . Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou.“ A počuli sme aj ďalšie slová: „Pán Boh mi pomáha, preto nebudem zahanbený. Preto som si tvár zatvrdil sťa kremeň . . .“ (Iz 50, 4 — 7).
„Bratislavský Veľký piatok“ veriacich u nás nezastrašil. Zocelil ich. Tak nejako sa vyjadril aj prvý a vznešený reprezentant veriacich, kardinál Tomášek. Neodôvodnené násilie zostane však pred dejinami hanbou tých, ktorí zneužili svoju moc na bezbranných. Ako odpoveď viery na toto násilie sa mladí veriaci hneď po udalosti rozhodli postiť cez celý Veľký týždeň o chlebe a vode a obetovať to aj za tých, ktorí im ublížili. Tým prejavili pravé kresťanské zmýšľanie a ukázali cestu k zmierlivosti.
Keby v ktorejkoľvek demokratickej krajine sveta niektorí verejní činitelia tak zneužili svoju moc proti občanom, ako sa to stalo 25. marca na sviatok Zvestovania v Bratislave, museli by do hodiny opustiť svoje funkcie. Tento názor vyjadrili v týchto dňoch aj u nás mnohí čestní a rozvážni ľudia, mnohí funkcionári organizácií, vysokí verejní činitelia a neveriaci.
Pán predseda vlády! Je vo Vašej moci dať napraviť aspoň niečo z toho, čo sa stalo a čo sa nemalo stať. Je vo Vašej právomoci dať celý prípad vyšetriť, vyvodiť z neho dôsledky a dať o nich informovať verejnosť doma i v cudzine.
S úctou
Ján Chryzostom Korec
Vilová 7
851 02 Bratislava
V Bratislave 29. 3. 1988
Na vedomie: Jeho Eminencia kardinál František Tomášek, arcibiskup pražský