JOZEF KAMENSKÝ: Stredovek trvá, alebo „ty si kráľ“ !

Už dlhšie to nosím v hlave a hromadia sa mi aj strety s rôznymi inými vetvami problému šľachty a pánov kráľov. Ešte cez sviatky som pri venčení svojho šľachtica naďabil na kartu kráľa. Nuž čoho je to znamenie? O nejaký čas na sedmu, ale to uvidíme …

Pozor, vôbec si spolu povedzme s Umbertom Eccom nemyslím, že stredovek bol len temný, to je výmysel namyslencov novšej doby, veď aj to upaľovanie čarodejníc sa netýka stredoveku, ale hlavne až novoveku. Stredovek je proste doba, kedy ešte ľudia neboli nakazení modlou „hlavy odťatej od tela„, teda fetišom rozumu, materializmom, tiež prekvitala vzdelanosť, zakladali sa univerzity, ľudia mali radi dišputy a to vtedy ešte celkom slobodne. Stredovek ešte uchovával pôvodný archetypálny idealizmus.

Človek dneška si myslí, že je od takého stredoveku ďaleko.

Nie je. Všetko, úplne všetko nájdeme aj tu, len v inej forme. Naozaj sa nedesím toho, že stredovek trvá, desím sa len nevedomosti, resp. neuvedomovania si a často je táto tupota spôsobená práveže onou „racionalitou“, lež odtrhnutou od reality. Aj o tom budem neskôr, už sa na to teším …

Nuž čo robiť s javom, ak dnešný osvietený liberál, človek, ktorý sa hrdí slobodou, okamžite zamrzne v srdci a padne na kolená pred každým, koho mu označia za šľachtica. Vidno to aj pri voľbe prezidenta, veď to je ošiaľ ako pri korunovácii Jeho výsosti pána kráľa. To prvé sme videli aj pri Schwarzenbergovi.

No dala sa na ňom vidieť tá vyšľachtenosť, niečim určite musel byť sympatický a mne aj bol, to iste, ale aj prešľachtenosť tam bola. To jeho pospávanie, akoby poukazovalo na tú starú realitu, že človek v minulosti, človek, ktorý veril v moc dedenú po krvi, vedel, že pravda sa mu dostáva len v snovom vedomí, v obrazoch, ešte nie racionálne a slobodne.

Teraz sme už trocha iní a tak aj šľachta by už nemala znamenať to, čo znamenala. Ide proste o dekadenciu, ale niekoho to ešte chytí za srdce. Je to divné? Ani nie, pretože tam je inštinkt po čomsi konkrétnom.

Sklon padať na kolená pred aristokratmi a kráľmi, dokonca dožadovanie sa ich, bude určite vonkajším prejavom vnútorného pudenia po tom, aby sme urobili sami zo seba kráľa, sami zo seba šľachtica! Ale nie, oni tí racionálni osvietenci dneška nevedia čo činia, oni tí osvietení liberáli proste upadajú pred šľachtou do tranzu. Darmo nechcú stavovský štát, oni v ňom aj tak žijú a celý ich sociálny život je toho dôkazom. Oni majú pravdu, že chcieť stavovský štát je zbytočnosť, pretože on tu už je! I keď na môj vkus dosť na divoko.

V stredoveku panoval taký názor, že mikrosvet je obrazom makrosveta, teda že štát by mal byť napodobeninou „neba“, duchovnej hierarchie, o ktorej poznatky samozrejme že mali len z intuitívnej špekulácie. Svet mal byť organizmom, štát rovnako, ale aj človek je organizmus, že?

Na vrchole stredovej pyramídy sedí kráľ. Moderné predstavy sú také, že on len hýril, však čo už má len taký kráľ robiť? Kto ale pozná dejiny, vie, že byť kráľom či kráľovnou, to bol aj strach o život, jednoducho vysoká úmrtnosť neprirodzenou smrťou a často aj niekým z rodiny. Potom povinnosti. V starovekej Británii v nejakom tom Keltskom „kráľovstve“, ak bola neúroda, mohol za to panovník a tak ho za trest rituálne popravili. Nebudem uvádzať detaily, je to nechutné.

Áno, šľachtica nesmeli biť, ani mladého princa. Výchovu k súcitu a zároveň k zodpovednosti, k spolupatričnosti, riešili zaujímavo. Ak malý princ čosi vyparatil, nepotrestali jeho, ale jeho priateľa nešľachtica. Ukazovali mu týmto – vidíš? Za tvoje priestupky musia trpieť iní! Od tvojich rozhodnutí závisí život mnohých ľudí! Aj takto pripravovali kráľov k vládnutiu.

Ono aj na môj vkus bola stredoveká spoločnosť málo dynamická, stavy boli viac-menej pevné, aj keď už vtedy mohol jednotlivec za veľké činy postúpiť v spoločenskom rebríčku. Aha ho, spomenul som spoločenský rebríček, aj my to teda máme, no fuj …

Ale o iné mi ide, o poukaz na to, že aj človek sám pre seba si je akousi autonómiou, krajinou, ktorú treba spravovať, lebo tam čosi hore chce piť a jesť, ešte vyššie myslieť, učiť sa, nižšie cítiť a ešte to nižšie potrebuje nejakú ukáznenosť, atď … Človek je dokonca takým malým svetom samým o sebe, ktorý predsa potrebuje vládu! Môže sa psycho-fyzický organizmus dať len tak na anarchiu? „Orgány, robte si čo chcete, ja idem na ryby …“ Alebo do oparu drog, alebo akosi inak mimo seba …

No a tak namiesto toho, aby ľudia takto duševno-duchovne robili zo seba šľachticov a kráľov, len uctievajú šľachticov a kráľov. A dnes len ich karikatúry.

Ide o oddelenie rozumu od srdca, alebo čo? Pozor, celý ten stredovek zostáva, ale treba ho absorbovať do duše. To bude asi aj problém toho, čo nazýva psychoanalýza vytesnením do podvedomia. Odmietaš to, nechceš to prijať vnútorne – bude ťa to obťažovať zvonku. Bože …. hlása to neobmedzenú slobodu a klania sa to šľachte a neuroticky visí na voľbe „panovníka“ …. Fuj.

No a teraz k tej racionalite odtrhnutej od reality. Americký sociálny filozof Eric Hoffer (obľúbenec Františka Šebeja) tvrdí čosi také, že skazou pre štát sú intelektuáli. Oni zaviedli komunizmus, oni sú tak kontraproduktívni trúdi, za ktorými je spálená zem.

Viete, ja by som mal síce v Česku problém voliť, ale s tými žvástami o hlúpych vidiečanoch je tu ktosi totálne mimo. A nechcem tu ťahať starý fakt, že komunisti kedysi zvíťazili vo voľbách nie u „zaostalých“ slovenských roľníkoch, ale u vtedajšej českej intelektuálnej kaviarni! Darmo by tu aj ktosi spomínal Rusko, tam sa ideológii hŕstky intelektuálov postavili so zbraňou v ruke a nie len šľachta…

Pretože Hoffer dosť dobre nahráva Spenglerovi, ktorý mal názor, že vidiek uchováva hodnoty, ktoré držia spoločnosť pri živote, pričom mesto je začiatkom konca civilizácie.

Aj pri voľbe prezidenta Česka sa dala vypozorovať naozaj neadekvátna hystéria intelektuálov, ľudí kvázi slušných, ktorí chcú len dobre. Bolo počuť búchanie ich kolien o dlažbu pomyselnej katedrály ich viery. Netvrdím, že podobné sa nedalo pozorovať aj na druhej strane. Každý vie, že prezident tam nemá právomoci, ide len o takú hru, ale vážnu hru a vnútornú vojnu, ľudia si v oboch kandidátoch manifestovali svoje chcenia a nedá sa povedať, že jedno bolo totálne dobré a iné totálne zlé.

Áno, chceme slušnosť, ale nie umelú, nie zaplatenú. A pôvodnú, nie vytvorenú sociálnym a iným. inžinierstvom. Hlavne, ak už aj hlasy kaviarne tvrdia, že vulgarizmy sú predsa len súčasťou modernej spoločnosti a kto tvrdí iné, je spiatočník a fašista.

Chceme čerpať z pôvodného, z kontinuity dejín, nechceme ísť slepými uličkami vývoja, toho sa ale neboja len biznismani. Vyžmýkať a zahodiť, od krízy ku kríze.

Ja viem, že fantasmagórii je tu dosť. Ale ak poviete, že všetko je len sociálny konštrukt, že zmyslu niet a pod., má to tiež len takú váhu, ako povestný vesmírny prd. A teda nie je tu ani cesta, lebo nie je výzva zvnútorniť si onoho kráľa, onú aristokraciu. To môžte len uctievať tak osvietene, hoc sociálno konštruktívne.

Nuž veru, historický kráľ zomrel, ale „nech žije kráľ!“ Ty si ale kráľ, a to v plne stredovekom ponímaní. Jestvuje vôbec iné?


Publikovaný

v

,

od