Nejdem hľadať zlo a dobro v konflikte na Ukrajine, tu sa len manifestuje niečo hlbšie, v širšom zmysle tu ide o hľadanie identity, čomu nasvedčuje diskurz sprevádzajúci tento konflikt, prípadne propaganda z rôznych strán.
No kde inde by si mali Európania riešiť svoje hodnoty, ak nie v oblasti kde vznikli, kde je ich pravlasť? Aj keď pravda, tou pravlasťou protoindoeurópanov bolo širšie územie známe aj pod názvom Pontská step, oblasť severne nad Čiernym morom.
Podľa antropológa Davida W. Anthonyho, protoindoeurópania domestifikovali koňa, vynašli bojové vozy a neskôr migrovali do okolia. Na východ na územie Číny, kde sú tohto dôkazom múmie tzv. Tocharov, do Indie, kde ich môžme poznať cez védy. Na západe zaplnili celú Európu, podľa Charlesa Murraya 90% výdobytkov svetovej kultúry je od Európanov.
Ak by sme boli zvedaví na ich duchovnú kultúru, už Anthony naznačuje, že zrejme nemigrovali pre materiálnu príčinu, žeby napr. sa minuli pasienky (išlo hlavne kočovných pastierov). Tak veľa ich jednoducho nebolo, žeby ich dobytok spásal všetku trávu tak rozsiahlych stepí a tak príčina podľa neho bude zrejme v niečom duchovnom, pričom poukazuje na báje starých národov o hrdinoch, ktorí chceli získať slávu, ktorí kládli zmysel svojho bytia do duchovných rovín.
Tento náhľad, že posun v spôsobe života nemal často len materiálnu príčinu (a možno nikdy nemal) je už časťou vedcov prijatý, napr. jedným z dôkazov je Göbekli Tepe, chrám, ktorý podľa doterajšej vedy nemal vôbec existovať, pretože takéto chrámy predsa nemohli stavať zberači a lovci, ktorí neboli na dosť vysokej hospodárskej úrovni.
Vyzerá to tak, že rozvoj poľnoshospodárstva a povedzme remeslá vyplynuli priamo zo spirituálneho úsilia, nie naopak, že údajne organizované náboženstvá s chrámami prišli až vtedy, keď tu bol prebytok potravy, ktorý uživil duchovných a robotníkov budujúcich chrámy. Sú aj indície, že aj domestifikácia zvierat sa udiala z kultových dôvodov. Za jedno z ohnísk domestifikácie zvierat sa uvádza bývalé územie Iránu a Iraku, čiže bývalá Perzia a je to symptomatické, pretože ich zoroastrizmus, ktorý hovoril aj o akomsi krotení vášni, teda krotení zvierat v sebe mohol byť príčinou.
Zo spôsobu života protoindoeurópanov zrejme vyplývala prísnejšia etika, hierarchické usporiadanie a patriarchát, najvyšším bohom bol vládca oblohy – Jupiter, Donar, Perún … Naproti tomu pôvodné obyvateľstvo Európy uctievalo zrejme ženské bohyne, a ich spôsob života bol k tomu zrejme adekvátny, všimnime si napr. zhýralosť Etruskov. Došlo ale k syntéze, kultúry sa dopĺňali, nebolo medzi nimi súperenie. Pôvodné kultúry by sme mohli nazvať viac „zemské“, pestujúce remeslá, umenie a pod, pričom migrujúci protoindoeurópania priniesli poriadok, vyššiu etiku, zrejme niečo také, čo sa dá vidieť aj dnes v Indických védach Árjov, alebo aj starých príbehoch Keltov, v starých rozprávkach, bájach, možno aj v legende o Parsifalovi. Protoindoeurópania v archetype Jupitera vlastne uctievali rozum, ctili si rozum, teda žili akoby v ideách, čo môžme špekulovať, že týmto vytvorili priestor pre vedy povedzme ako je matematika a pod.
Môžme sa pri tomto zamyslieť, či aj dnešný boj ľavice a pravice nie je ten starý boj medzi ženskými a mužskými božstvami, a ešte presnejšie boj „lunárnych“ a „slnečných“ božstiev. Netreba ale bojovať, riešením je syntéza, oba postoje sú legitímne, žiaden ale by nemal mať prevahu, problémom je až extrém.
A tu sme už pri Európe, ako pri strede medzi archetypom východu a západu. Nedávala vari kultúra Európy odjakživa do harmónie ducha a hmotu? Nehľadá sa tu stred medzi extrémami ako ideál? A nie o toto hľadanie stredu sa bojuje na Donbase?
Problém je zrejme v tom, že nezdravo prevážilo „lunárne“ zmýšľanie, ktoré je viac o hmote, o zhýralosti, o konzume a manifestuje sa v ľavici. Naproti tomu hodnoty, ktoré prišli z ukrajinsko-ruských stepí ako Indoeurópania, toto vyrovnávajú. Hodnoty ducha, z neho vyvierajúceho poriadku, úsilie o cnosti, morálny život. Jedni hovoria, že každý kto nesie ľudské DNA je človek rovný s iným, čo je vlastne nič iné ako apel na genetiku, komunisti napr. hovorili o triedach, o dobrom robotníckom pôvode. Druhí si ale všímajú viac schopnosti ducha, úsilie ducha a teda ich hierarchia je odvodená od obsahu individuálnej duše, nie dopredu daná telom.
Samozrejme je v tom chaos, že čo je čo, už sa nedajú hodnotiť veci podľa ich vonkajších prejavov, podľa obalu, tak jednoduché to nie je.
Napr. niekto by sa opýtal, že kde sa berie v poriadku, hierarchii sloboda. Nuž ale sloboda indivídua sa mohla prejaviť práve len u Indoeurópanov, pretože sloboda je až plodom duchovného úsilia, disciplíny! Sloboda v Európe sa mohla objaviť až vtedy, ak bol človek ako-tak umravnený, schopný sebakázne, sebariadenia. Sloboda vzniká ako dôsledok zápasu o mravnosť a ak túto úlohu pred ľudí nepostavíme, sloboda nie je možná. Preto komunizmus, resp. socializmus aj keď mal slobody plné ústa, stal sa paradoxne vrahom slobody.
No je tu chaos, pretože pravica z ktorej vyprchal duchovný obsah, pôvodné hodnoty sa vlastne mení na ľavicu a zažívame aj taký paradox, že americkí paleokonzervatívci poškuľujú po Rusku. Veď už nie je tajomstvom, že kedysi pravicová oligarchia sa primkýna k štátu a propaguje ľavicové hodnoty, pretože je dobré si pestovať stádo, ktoré sústavne šklbem. Všetko treba znova pretriediť.
Ale vráťme sa na Donbas. Nejde o to, pod koho vplyvom bude Ukrajina, ide o nás, ako vyrovnáme útok postmoderného nihilizmu, ako sa znova napojíme na pôvodné hodnoty Indoeurópanov, pretože kultúrne nimi sme, a ako predsa len zostaneme tým stredom medzi extrémami východu a západu.
(K článku ma inšpiroval Emil Páleš v relácii Ariadnina niť na Slobodnom vysielači.)