Je suis Magián Stanke!

Už dlhšie som tehotný určitými myšlienkami, ale k tomuto pôrodu ma dokopalo až video u Jakuba Godu, že ako je v Bruseli fajn. Ja nemám námietky, ale ak vec trocha zveličím, tak aj nacisti svojho času kľudne mohli točiť filmy o tom, ako je v Osvienčime fajn. A nebolo? Ako pre koho.

V skutočnosti sa ale teraz nechcem naozaj baviť o tom kde je najfajnejšie, túto dilemu prenechávam cestovným kanceláriám a propagandistom. To vôbec nie je o tom.

Nejaký psychológ dal návrh, že opýtajte sa hocikoho – „To čo si to včera urobil? “ A takmer každý si bude myslieť, že viete, čo by nechcel aby ste vedeli, pretože každý máme nejakú trinástu komnatu, a svoje dôvody pre pocit viny.

Asi to nie je len tak, že ľudstvo verilo či už v karmu, alebo v prvotný hriech, alebo v pudy, ktorým ak podliehame, môžeme sa dostať do basy. Alebo si „iba“ spotvoríme život.

Ľudstvu bolo odjakživa jedno, či si červený, či zelený, alebo aj čierny, ale išlo o to, aký si charakter, akých „bohov“ uznávaš a či so sebou čosi robíš. No fakt, odkiaľ sa vzal rasizmus?
V antike pristupovali k človeku podľa jeho schopností a podľa nich aj otrokov povyšovali dom stavu slobodných ľudí.

Prvými rasistami boli zrejme slušní ľudia, ktorým sa zafixoval pri morálke a mravoch aj povrch, teda možno farba kože, jazyk, náboženstvo a iné. Preto dnes antifašisti povedzme pestujú rasizmus voči Rusom, iní slušní proti náboženskému presvedčeniu a pod.

Stalo sa nepatričným priznať si svoje slabosti, hriechy. Veď vlastne sme tiež iba zvieratá a tie nehrešia. Potom nastupuje namýšľanie si svojej dokonalosti, taký aký som. Že vraj sa netreba o nič pokúšať, nič dosahovať. To sú iba gény a my to nezmeníme a gény sú boh. Sloboda nejestvuje. A slušnosť?

Slušnosť mi nainfikovali moji kresťanskí predkovia, ktorých teraz v podstate nenávidím. Tiež nechcem bolesť, snažím sa o umelý raj.

Potlačím v sebe boj zla s dobrom, potlačím v sebe osobný rast v cnostiach, s ktorým som sa narodil. A ono to raz vybuchne, moja pravda chce von a tak raz vyrobím exces, povedzme spôsobím nehodu pod vplyvom alkoholu.

Pretože my naozaj nie sme dokonalí, iba sa k dokonalosti vyvíjame a našou úlohou je spolupracovať na tomto pláne. Nikto nie je dobrý, ani slušný, iba sa o to snažíme. Pozri sa na pravdu – poznaj svoje hriechy.


Človek dokonca ani v tzv. pudoch nie je dôsledne pudový. Dávno je za nami práca iba pre prežitie, dávno je za nami sexuálny pud iba pre to samé. My už dávno riešime iné a to je morálno-mravný postoj k tomu, že kde pracovať, ako pracovať pre koho. Je tam kus sebarealizácie, aj obety, aj mnoho iného.

Dokonca ani náš žalúdok netúži po tom, či po tamtom pre nejaké prežitie. Kto si rieši svoje vášne „Marsu“, toho ťahá k pikantnému, kto chce posilniť svoje ego a trocha sa rozplynúť, ten pôjde za sladkým, atď.

Sú tu ale trendy, ktoré v nás akoby zoceľovali bdelosť. To sú tie trendy, ktoré by rady prekryť skutočné človečenstvo, ktorého osudom je boj o zdokonaľovanie sa.
Tieto trendy sa dívajú na život ako na nejaký statický automat. Chcú dokonalosť tu a teraz, a preto umŕtvujú život.

Napríklad, že je jedno akú má človek farbu kože. Takto ale otázka nestojí. Otázka stojí tak, že aký je to človek, čo chce. To je otázka ich samých, pokiaľ ide povedzme o Rusko. Oni tam majú podvedomé pudenia po pravde, ale žiaľbohu iba podvedomé.

Pôvodne som chcel písať aj o obhajobe klasického myslenia, tak teraz na to príde.
Ja neobhajujem staré, ale obhajujem pôvodnú podstatu človečenstva. Iste, je to na polemiku, ale kto tu ešte chce polemizovať?

Svoj príklon ku klasickému napríklad demonštrujem na príklade manželstva, resp. lásky, to by bolo presnejšie.
My sa naozaj zamilovávame do nevhodných ľudí a práve v tom je ten fígel. Na počiatku bolo pudenie, ale Život, či Boh čaká od teba tvorivú odpoveď. Si schopný vedomej lásky? Vytvoríš ju? Uchováš prvotný vzťah, prvotnú lásku svojimi schopnosťami?

A toto ja pokladám za ľudské.

Aký máš podiel na tom, že si sa zaľúbil? Ale máš svoj vlastný podiel na tom, že sa snažíš o lásku k bytosti, ktorá ti ubližuje, ktorá je hriešna. A ty si tu preto, aby si jej pomohol. To je tvoj osud ako človeka. Tiež ten, že budeš bojovať so svojimi hriechmi a prejdeš katarziou povedzme až sebanenávisti. Hoci ak ľúbime, ak až do dna milujeme, čím zabúdame na seba, kde je sebanenávisť? Zmizla.

My sme sa naozaj nenarodili, ako dokonalí a slušní, iba na tom pracujeme. A k tejto práci nám veľmi pomáha láska.
V hebrejčine má slovo milovať a poznať rovnaký koreň, je v písmene lamed a ono je to o tom – skrz lásku poznávame, alebo aj skrz poznanie milujeme.

A o tom by mal byť diskurz týchto dní. Nie že či potrebujeme viac černochov, alebo menej, ale ako sa sebazdokonaľovať k cnostiam a nakoniec až k tej láske.