Tento rok v septembri europoslanci odhlasovali „Uznesenie o význame európskej pamäte pre budúcnosť Európy„, v ktorom sa tvrdí, že iba nemecko-sovietska zmluva o neútočení z 23. augusta 1939 (pakt Molotov-Ribbentrop) pripravila pôdu pre vypuknutie druhej svetovej vojny. Táto manipulácia s interpretáciou dejín Jana Schneidera podnietila k napísaniu článku.
[sociallocker][/sociallocker]
Nebudem pojem „hnednutie“ definovať, ale vykreslím ho, aby som ilustroval, ako a akým spôsobom dochádza k brutálnemu prekrúcaniu histórie a znesväcovaniu pamiatky obetí nacizmu. Pointou bude otázka, či si to zodpovední činitelia a ústavné inštitúcie Českej republiky uvedomujú, či sú ochotní a schopní zaujať zodpovedný, dôstojný a dôsledný postoj a či ho vyjadria výslovne a verejne, alebo budú mlčky tomuto rúcaniu sa civilizácie asistovať.
Posledným podnetom k napísaniu tohto elaborátu je ťažká manipulácia s interpretáciou dejín, ktorá sa odohrala v Európskom parlamente (EP) – 19. septembra 2019 europoslanci odhlasovali Uznesenie o význame európskej pamäte pre budúcnosť Európy, v ktorom sa úplne nehanebne tvrdí, že – iba – nemecko -sovietska zmluva o neútočení (takzvaný pakt Molotov-Ribbentrop) z 23. augusta 1939 pripravila pôdu pre vypuknutie druhej svetovej vojny.
Iba táto zmluva je totiž v onom hanebnom, históriu deformujúcom uznesení EP spomenutá. Ani slovo o zradnej Mníchovskej dohode, ani slovo o všetkých zmluvách o neútočení a priateľstve, tejto zmluve predchádzajúcich. O dlhodobo predchádzajúcich západných investíciách do nemeckého zbrojného priemyslu pochopiteľne ani náznak. Ako bolo dosiahnuté, že väčšina europoslancov takú nehoráznosť odsúhlasila?
Finta bola v tom, že s touto totálne pokrivenou interpretáciou dejín bola do rovnakého uznesenia zaradená pasáž odsudzujúce „všetky prejavy a propagáciu totalitných ideológií„. Poslanci nechceli mať maslo na hlave, obzvlášť niektorí, preto zo seba radšej urobili historických ignorantov. Len málo z nich malo odvahu sa proti tejto neslýchané manipulácii postaviť, aj keď celý návrh bol vnútorne protirečivý a sčasti dokonca lživý, teda nehlasovateľný.
Nie je totiž možné przniť históriu, nota bene s odvolaním na to, že „Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám, a vzhľadom na to, že tieto hodnoty sú všetkým členským štátom spoločné„. Isteže toto hnednutie súvisí s nacizmom, preto sa budem zaujímať (najprv teritoriálne, potom i javovo), čo sa pozoruhodné v tomto smere v Európe stalo, a to v dobe viacmenej len nedávnej.
Ukrajina
Tu je nutné pripomenúť Uznesenie EP z 25. februára 2010 o situácii na Ukrajine, ktoré v bode 20 s hlbokým poľutovaním konštatuje, že sa odstupujúci prezident Viktor Juščenko rozhodol posmrtne vyznamenať čestným titulom Hrdina Ukrajiny Stepana Banderu, vodcu Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN), ktorá spolupracovala s nacistickým Nemeckom; v tomto ohľade EP dúfal, že nové ukrajinské vedenie takéto rozhodnutia znovu zváži a zostane naďalej odhodlané rešpektovať európske hodnoty.
Avšak ešte v roku 2019 – Európa sem, Európa tam – tisíce nacionalistických Ukrajincov stále slávili Stepana Banderu pochodňami a karnevalom. Kyjev je za glorifikáciu Banderu kritizovaný okrem EP tiež radom krajín vrátane Ruska či Poľska. Poľský Sejm v júli 2016 dokonca prijal zákon, ktorý označuje zločiny z rokov 1943 až 1944 spáchané banderovci na Poliakoch za genocídu. Ukrajinský parlament ale zaradil v decembri 2018 dátum Banderovho narodenia medzi významné štátne udalosti. Podľa neuveriteľného vyjadrenia českého ministra zahraničia Tomáša Petričko však ide iba o „vnútornú záležitosť Ukrajiny„.
V septembri 2018 nazval predseda ukrajinskej Najvyššej rady Andrej Parubij vo vysielaní televízie ICTVA Adolfa Hitlera za „najväčšieho“ demokrata. Prekvapivé? Vo februári 2019 zverejnila Amnesty International kritickú správu o stave ľudských práv na Ukrajine, kde sú napádaní nielen predstavitelia politických, národnostných a iných menšín, ale aj ich obhajcovia.
Veľký škandál posledných dní: Ukrajinský konzul Vasyl Maruščinec bol odvolaný zo svojho postu v Hamburgu potom, čo nemecké ministerstvo zahraničia označilo jeho činnosť za nežiadúcu, pretože vyšlo najavo, že na sociálnych médiách obviňoval Židov z rozpútania druhej svetovej vojny, požadoval smrť antifašistov a nechal sa na svoju šesťdesiatku vyfotiť s tortou v tvare Hitlerovej knihy a s nápisom Mein Kampf.
Avšak šiesty odvolací správny súd v Kyjeve rozhodol tento rok 17. decembra, že odvolanie bolo nezákonné a prikázal konzula znovu uviesť na post a vyplatiť mu ušlú mzdu. Proti tomuto rozhodnutiu okamžite protestoval izraelský veľvyslanec na Ukrajine Joel Lion a odporučil Ukrajine, aby si osvojila definíciu antisemitizmu, vypracovanú International Holocaust Remembrance Alliance (IHRA).
Ministerstvo zahraničia Ukrajiny sa zrejme proti tomuto rozsudku odvolá, však veľký tieň zostáva nad jeho personálnou politikou, pretože Maruščinec sa nijako svojimi názormi ani pred spolupracovníkmi netajil. Ministerstvo Maruščinca na pôvodnú post nevrátilo, ale – veľmi príznačne, až prízračne – preradilo ho na post prvého tajomníka bezpečnostného oddelenia sekcie pre boj proti hrozbám z Ruskej federácie, ako informoval web 112UA. Tam zrejme bude jeho „kvalifikácia“ najlepšie využitá.
Poľsko
V marci 2019 sa v poľských trafikách aj v parlamente objavilo nové číslo týždenníka Tylko Poľsko. Titulný článok Ako spoznať Žida popisuje, ako podľa mena, antropologických rysov, slovných výrazov, charakteru alebo dezinformačných aktivít odhaliť príslušníkov židovského národa.
V protižidovskom duchu pokračuje ďalší článok Útok na Poľsko na konferencii v Paríži (mienený februárový kongres o holokauste v Paríži). Článok sa pýta: „Ako ich môžeme poraziť? Takto to ďalej nemôže pokračovať. Patrí im celý svet, chcú nadvládu nad všetkými národmi, aby vytvorili celosvetový židovský štát. Židovské ženy nemajú vrodenú skromnosť ako tie poľské.“
V marci 2019 protestovali stovky nacionalistických Poliakov v New Yorku (a v máji vo Varšave desaťtisíce) proti zákonu o odškodnení obetí holokaustu a dopúšťali sa pritom antisemitských výrokov. The Justice for Uncompensated Survivors Today (JUST) Act 447 má za cieľ dosiahnuť spravodlivosť pre poškodené obete holokaustu, ktoré doteraz ostali bez náhrady. Ukladá ministerstvu zahraničia podať správu, ako európske krajiny pokročili v náprave krívd spôsobených nezákonnou konfiškáciou, či odobratím majetku v čase holokaustu.
Poľsko je pritom jediným európskym štátom, ktorý doteraz neprijal zákon na odškodnenie tých, ktorí prišli o svoj majetok za druhej svetovej vojny. Poľská vládna strana Právo a spravodlivosť (PiS) argumentuje, že Poľsko bolo za druhej svetovej vojny veľkou obeťou nacistického Nemecka a že nie je spravodlivé žiadať od Poľska, aby odškodnilo židovské obete, keď samo nikdy nedostalo zodpovedajúce reparácie od Nemecka. Premiér Mateusz Morawiecki v máji 2019 dokonca vyhlásil, že „židovské reštitúcie by boli niečím, ako posmrtným nacistickým víťazstvom„.
(K tomu je dobré prečítať si knihu Jana T. Grosse Zlatá žatva , ako zbohatli oblasti okolo nacistických koncentračných táborov v Poľsku. Potom sa objasní, prečo bol tento historik v Poľsku najprv ocenený – v roku 1996 bol prezidentom Aleksandrom Kwaśniewským Grossovi a jeho žene udelený Rád za zásluhy Poľskej republiky -, aby potom po publikovaní niekoľkých ďalších Grossových kritických prác v roku 2016 poľský prezident Andrzej Duda škandalózne požiadal, aby Grossovi bolo toto vyznamenanie odobraté. Timothy Snyder, americký historik skúmajúci európske genocídy vyhlásil, že pokiaľ bude Grossovi odobraté jeho ocenenie, vzdá sa svojho.)
V júni 2019 v Lubelskom vojvodstve vandal zrovnal buldozérom so zemou miestne kamenárstvo, ktorého vlastník sa dlhodobo podieľal na renovácii hrobov obetí holokaustu . „Násilník zničil dielňu aj so zariadením, dve vozidlá a tiež niekoľko náhrobných kameňov v ohradenom pozemku kamenárskej firmy. Na jednom z nich zanechal nápis Židia, zmiznite!„, informovala poľská polícia.
V tej istej dobe zaznamenali antisemitský incident v Bialystoku, kde sa skupina ľudí pokúsila prekaziť koncert v rámci festivalu židovskej kultúry, ktorý sa konal v jednom z kostolov. „Ľudovú tradíciu“ obnovili v meste Pruchnik a pri „súde nad Judášom“ – tento rok, na kresťanský Veľký piatok – spálili figurínu Žida. V máji 2019 na parkovisku pred stanicou polície v Lodži akýsi Poliak postavil šibenicu a obesil na nej figurínu žida. Strážcovia zákona zadokumenovali jeho konanie, ale nebránili mu v jeho pokračovaní, išlo vraj o „slobodu prejavu„.
Litva
Od roku 2008 sa konáva na deň nezávislosti 16. februára neonacistický pochod v Rige so svastikou. Hoci od roku 2008 zákon zakazuje nacistické a sovietske symboly, v roku 2010 litovský súd povolil verejné zobrazovanie hákových krížov, pretože vraj skôr ide o „litovské národné dedičstvo“ než o neonacistickú symboliku.
Litovská židovská komunita kritizuje minuloročnú novelizáciu zákona o „ochrane spotrebiteľov„, ktorá zakazuje maloobchodný predaj „tovaru, ktorý skresľuje historické fakty Litvy, spochybňuje históriu, nezávislosť, územnú celistvosť alebo ústavný poriadok Litvy„. Prezidentka litovskej židovskej komunity Faina Kuklianská povedala: „Takéto vágne pokusy vlády chrániť práva spotrebiteľov sú zdrojom úzkosti pre medzinárodnú židovskú komunitu. V Európe, kde sa rozširuje antisemitizmus, a najmä v strednej a východnej Európe, kde sú prijímané zákony s cieľom mať, správnu ‚interpretáciu histórie, musí Litva zostať otvorená a demokratická.„
Pred historicky prvou návštevou izraelského premiéra Benjamina Netanjahua v Litve v auguste 2018 pripustila litovská vláda zodpovednosť za vraždenie Židov za vojny. Avšak Efraim Zuroff, riaditeľ Centra Simna Wiesenthala, vyslovil poľutovanie, že Litva neodsúdila žiadneho z týchto vrahov, ktorí sa následne zúčastnili protisovietskych akcií.
V marci 2019 zamietol súd vo Vilniuse žalobu amerického občana Granta Gochina proti glorifikácii antikomunistického „hrdinu“ Jonasa Noreiky litovským Centrom pre štúdium genocídy a odporu litovských obyvateľov (LGGRTC). Gochin sa ale chce odvolať na Súdny dvor EÚ. Podľa Efraima Zuroffa, riaditeľa východoeurópskeho odboru Centra Simona Wiesenthala, sa Noreika stal masovým vrahom po tom, čo bol v roku 1941 za nacistickej okupácie menovaný šéfom správy okresu Šiauliai.
V tom istom čase, deň pred výročím podujatia, kedy boli v Kaunaskom gete vraždené predovšetkým židovské deti, vydalo ku všetkému toto litovské Centrum (LGGRTC) vyhlásenie trivializujúce litovský podiel na holokauste, pretože vraj „počet Litovčanov, ktorí strieľali Židov, bol nižší ako u iných národov„. Noreika bol podľa tohto vyhlásenia naopak záchrancom Židov.
Estónsko a Lotyšsko
V júni 2018 estónski Židia protestovali proti odhaleniu pamätnej dosky dôstojníkovi Waffen SS Alfonsi Rebanemu v meste Mustla. Dňa 16. marca 2019 patrilo opäť centrum Rigy veteránom lotyšských divízií SS a ich priaznivcom. Ich pochod bol políciou chránený pred protestujúcimi.
Legionársky deň na pamiatku boja na strane nacistov sa slávi každoročne od roku 1990. Lotyšské úrady proti nemu nič nepodnikli, ani predstavitelia EÚ a/alebo NATO nikdy neprotestovali. V septembri 2019 lotyšský minister obrany Artis Pabriks vyhlásil, že lotyšské légie SS sú pýchou lotyšského národa i štátu.
Po minuloročnom pochode som sa zaujímal, čo na to naše ústavné inštitúcie. Žalostná rekapitulácia – České ministerstvo zahraničia mi ústami Ireny Valentovej, zástupkyne riaditeľky Tlačového odboru, vlani odpovedalo: „V histórii mnohých národov sa vyskytujú tienisté aj temné kapitoly, ktoré aj po rokoch budia kontroverzie. Nie inak je tomu v prípade Lotyšska a účasti jeho občanov po boku nemeckých nacistických jednotiek v období druhej svetovej vojny. Je však plne v zodpovednosti tejto zvrchovanej a demokratickej krajiny, aby sa so svojou minulosťou vyrovnala. Ministerstvo zahraničných vecí SR považuje skutočnosť, že parlament Lotyšska odmietol pokus vyhlásiť 16. marec štátnym sviatkom za dôležitý krok týmto smerom.„
Úrad vlády ani Snemovňa sa až do dnešného dňa neráčili vyjadriť, hoci inak má montovanie sa do zahraničných záležitostí hocikto plné ústa. (Starostov mestských častí sa pýtať nemienim, pretože v kompetenčnom zákone nie sú, aj keď ministerstvo zahraničia im reálne prepúšťa časť tvorby českej zahraničnej politiky, to je ale vec premiéra.)
Senát vlani reagoval prostredníctvom riaditeľa sekretariátu predsedu Senátu nasledovne: „Prípadné stanovisko alebo vyjadrenie Senátu k tejto či iným udalostiam by vzhľadom na to, že Horná komora parlamentu ČR rozhoduje v zbore, muselo byť prerokované a následne schválené plénom. Môžem vás informovať, že žiadne uznesenie vo vyššie uvedenej veci nebolo prijaté a k dnešnému dňu nie je známy žiaden návrh, ktorý by akékoľvek uznesenie predkladal na nasledujúce plénum. Nie je nám taktiež známe, že by sa k danej veci vyjadrili jednotlivé senátorky alebo senátori. „
Iba Jiří Ovčáček, riaditeľ Tlačového odboru a tlačový hovorca prezidenta republiky, mi vlani zaslal vyjadrenie pána prezidenta, ktorý zachránil česť našich ústavných činiteľov: „Esesák vždy zostane esesákom. A tí, ktorí ho uctievajú, sú hodní opovrhnutia.„
Antisemitizmus
Prejdem teraz k javovej stránke problému. Podľa prieskumu americkej organizácie Anti-Defamation League (ADL) v 14 európskych krajinách (nevedno, prečo chýbala Česká republika) z novembra 2019 zastáva štvrtina Európanov antisemitské názory.
Najčastejší výskyt bol zaznamenaný v Poľsku, kde antisemitské postoje zastáva 48 percent obyvateľov (vzostup z 37 percent v roku 2015) a na Ukrajine 46 percent (vzostup z 32 percent v roku 2016). V Maďarsku rozšírenie antisemitských postojov stúplo zo 40 na 42 percent. Všeobecne antisemitizmus vo východnej Európe posilňuje, zatiaľ čo na Západe väčšinou zostáva na ustálenej úrovni.
Päťdesiatsedem členov Snemovne reprezentantov amerického Kongresu v apríli 2018 odsúdilo prekrúcanie histórie holokaustu na Ukrajine a v Poľsku. Kým poľský zákon týkajúci sa interpretácie holokaustu je známy a široko kritizovaný, ukrajinské štátne sponzorovanie, glorifikácia ultranacionalistických kolaborantov s nacistami a vylepšovanie ich vražednej minulosti nie je v centre pozornosti. Podobné javy sa podľa kongresmanov dejú aj v pobaltských a ďalších východoeurópskych štátoch.
Deformácia dejín.
Ako sa manipuluje s dejinami, predviedol historik Jan Rychlík v denníku Právo 18. decembra, keď napísal: „Úlohu ZSSR pri porážke Nemecka nikto nespochybňuje, tá bola skutočne zásadná. Ale je treba tiež povedať, že nemecko-sovietsky pakt a faktická spolupráca ZSSR a Nemecka v rokoch 1939-1941 nepatrí k obdobiam, ktoré by bolo zapísané ‚zlatými písmenami‘ v ruských a českých dejinách a v dejinách Európy vôbec. Nie je žiadnym prepisovaním dejín, ak to hovoríme nahlas.„
Prepisovaním dejín to nie je, ale je to ich ťažká deformácia. Prečo nepovedal historik ani potichu vôbec nič o poľsko-nemeckej zmluve z roku 1934, ktorá trvala až do apríla 1939, ktorej dôsledkom bolo torpédovanie akýchkoľvek snáh o kolektívnu európsku obranu proti nacistom?
Bola to napokon prvá zmluva o priateľstve s nacistickým Nemeckom, ktorú minister zahraničia Poľskej republiky Beck komentoval slovami: „Poľsko o svojej vôli prehlasuje, že odteraz spája svoj osud s osudom Nemecka… Poľská vláda sa vyhlasuje odteraz za oslobodenú od akýchkoľvek záväzkov voči Československu a pripomína svoje želanie stanoviť spoločnú hranicu s Maďarskom. „
Prečo onen statočne nahlas hovoriaci historik nehovorí o papieri, ktorým mával Neville Chamberlain na smutne preslávenom zábere? Nebola to Mníchovská dohoda, ale pakt o neútočení a priateľstve s nacistickým Nemeckom podpísaný 30. septembra 1938. Krátko potom podpísalo podobný pakt Francúzsko, v roku 1939 Dánsko, Estónsko, Litva a ako posledný aj ZSSR.
Stalo sa tak potom, čo sa – slovami Winstona Churchilla – „návrhy Sovietskeho zväzu ignorovali. Politici nehodili jeho silu na misku váh proti Hitlerovi, zaobchádzali s ním ľahostajne, či dokonca až pohŕdavo, a Stalin na to nezabudol. Udalosti sa odohrali tak, ako by sovietske Rusko neexistovalo. Za to sme neskôr draho zaplatili.„
Prečo onen inak zhorčivý historik nehovorí o Mníchovskej dohode, v dôsledku ktorej spadol nacistom do lona český zbrojný priemysel? Churchill povedal na túto tému: „Rozdelenie Československa pod britským a francúzskym tlakom bude znamenať úplnú kapituláciu západných demokracií pred nacistickou hrozbou. Neprinesie Anglicku ani Francúzsku mier ani bezpečnosť. Naopak, uvedie obe mocnosti do ešte nevýhodnejšie a nebezpečnejšej situácie. Aj samotná neutralizácia Československa by znamenala uvoľnenie 25 nemeckých divízií, ktoré by ohrozovali Západ, a okrem toho by otvorila triumfujúcim nacistom cestu k Čiernemu moru.
Ohrozené je teraz nielen Československo, ale aj sloboda a demokracia všetkých národov. Domnienka, že je možné zabezpečiť si bezpečnosť tým, že malý štát bude vrhnutý ako korisť vlkom, je osudový klam. Nemecký vojnový potenciál vzrastie za krátky čas oveľa rýchlejšie, než budú Anglicko a Francúzsko schopné podniknúť potrebné opatrenia na svoju obranu.“
Prečo onen – kam vietor, tam plášť – hladko hovoriaci historik nepovie nič o dohode, ktorú podpísali 15. marca 1939 v Düsseldorfe Ríšska skupina priemyslu a Federation of British Industries, v ktorej sa okrem iného hovorí: „Obe organizácie majú spoločný cieľ – vylúčiť v dôsledku tejto zmluvy nezdravú súťaž medzi britským a nemeckým priemyslom a čo najdokonalejšie rozvíjať priemyselnú spoluprácu oboch krajín. S potešením oznamujú, že ďalšie priemyselné odvetvia už prejavili zásadnú ochotu k skorému rokovaniu. S uspokojením tiež zisťujú, že medzi deviatimi priemyselnými odvetviami boli už rokovania nadviazané a toho času sa naplno rokuje.„
Keď onen nič neprepisujúcí historik hovorí o „faktickej spolupráci“ s nacistickým Nemeckom, prečo nehovorí o masívnych amerických investíciách do nemeckého zbrojného, chemického a výpočtového priemyslu, bez ktorých by zrejme Hitlerovi pohrobkovia dodnes len bezzubo vykrikovali po mníchovských pivniciach?
Prečo nehovorí o ropných dodávkach firmy Standard Oil nacistom, ktoré trvali celú vojnu, keď je tak statočný a nič neprepisuje? Vari tento akademik nevie o niekoľkých tisícoch vyšetrovateľov amerického ministerstva financií, ktorí sa zaoberali iba prípadmi porušenia amerického zákona o zákaze obchodu s nepriateľom?
Wiesenthalovo proroctvo.
Simon Wiesenthal povedal v roku 1998 novinárovi Stanislavovi Motlovi: „Mám čím ďalej neodbytnejší pocit, že starí nacisti sú stále vo výhode. Nahráva im k tomu aj úplne oprávnené stíhanie tých, ktorí sa podieľali na zločinoch komunizmu. Starí nacisti sú pochopiteľne silne antikomunistickí a ak sa svojich zločinov dopúšťali v neskoršom východnom bloku, budú čím ďalej hlasnejšie tvrdiť, že oni vlastne prví pochopili nebezpečenstvo komunizmu a tak proti nemu usilovne bojovali za blaho celej Európy. A veľa ľudí, hlavne mladých, bude tomu veriť.„
Táto snaha o zľahčovanie nacistických zločinov už začala ich porovnávaním so stalinizmom a komunizmom a možno sledovať už aj Wiesenthalom naznačené pokusy o očisťovanie nacizmu v mene nacistického hesla, že vlastne chránili Európu pred boľševizmom. Môžeme len dodať, že celá atmosféra je poznamenaná využívaním peňazí z nacistami (a ustašovci) ukoristeného lupu za druhej svetovej vojny, najväčšieho v histórii ľudstva.
Takže prvú fázu sme už identifikovali. Ani právnici sa príliš nevzrušilo tým, že postaviť zákonom na roveň nacizmus a komunizmus zrejme znamená porušenie iného zákona (§ 405 trestného zákonníka, popretie holokaustu). Nenechali sa ani znepokojiť neprestajnou obhajobou až oslavou nacistických kolaborantov (banderovci, Vlasovci), čo v podstate je zrejme tiež porušením zákona (§ 403 trestného zákonníka, propagácie nacizmu).
Teraz bude len na nás, či sa nacistom podarí uskutočniť ich pôvodné zámery. A nesmie nás pliesť, že sa ich pokračovatelia budú snažiť vyzerať inak a dokonca sa budú od nacizmu hlasno dištancovať . Môžu si nasadiť masky, aké chcú, ale platí biblické „po ovocí poznáte ich„. Prídu totiž z nečakanej strany a v nečakanom preoblečení!
Počúvajte, čo na túto tému napísal vo svojej eseji Istá teórie o týraní múdry anglický spisovateľ Gilbert Keith Chesterton (1875-1936): „Tyrania vždy vchádza nestrážene bránou … Vždy prichádza pod zámienkou, že chráni niečo, čo ľudia naozaj chcú mať chránené – náboženstvo, verejnú spravodlivosť alebo slávu vlasti… Všetky tyranie sú vždy nové tyranie. Niečo také ako stará tyrania jednoducho neexistuje…
Z týchto evidentných historických faktov vyplýva jediné mravné ponaučenie. Ak hľadáte tyranov, nehľadajte ich medzi zdanlivo evidentnými typmi mužov, ktorí utláčali ľudí v minulosti… Nech je nový tyran čímkoľvek, nikdy nebude nosiť rovnakú uniformu ako starý.„
Nacistický Moloch rád opäť ochráni Európu pred židobolševikmi aj menševikmi, stalinistami a leninistami, marxistami, komunistami, socialistami, ale ako vždy, niečo za niečo, bude požadovať ľudské obete. Židia už v Európe skoro nie sú, ale ako druhý chod kedysi Moloch dostal sľúbených Slovanov. A Moloch nezabúda. Slovania áno?
Zdroj: Česká pozice