Analytik a majiteľ agentúry Polis Ján Baránek prináša zaujímavé myšlienky. Pri čítaní tohto textu si človek musí pripomenúť domáce pomery.
Aj u nás máme strany, ktoré presadzujú zvrátené vzťahy – SaS a Progresívne Slovensko. Aj u nás máme médiá, ktoré pretláčajú „ženy s penisom“ ako morálne vzory – Sme a Denník N. Aj u nás máme politikov, ktorí sú ochotní urobiť všetko pre to, aby sa homosexualita stala štandartom – Martin Poliačik
[sociallocker][/sociallocker]
Komentár Jána Baránka: Štekot nemŕtveho psa
BRATISLAVA – Úvod pre propagandistov, trolov a google doktorov: Tento text je dlhý a možno nezáživný. Nemusíte ho čítať. Ale ak ho čítať budete, vyhradzujem si nasledovné: Čítajte s porozumením. Nepripisujte mi úmysly, ktoré tu nie sú a nehľadajte to, čo tu nie je. A najdôležitejšie – ja viem, a nie vy, čo som ním chcel povedať a čo nie.
Tak si nám spomenula už ďalšia pomaly dôchodkyňa, že ju na strednej škole niekto obťažoval. Ten niekto je Brett Kavanaugh, kandidát na sudcu Najvyššieho súdu USA. A tá traumatizovaná stredoškoláčka je profesorka Christine Blaseyová-Fordová. Aby ste ma priatelia, nepochopili zle. V žiadnom prípade nie som za sexuálne obťažovanie. Ale – tiež som chodil na strednú školu. Gymnázium. Stredná škola je vek, kedy hormóny pracujú naplno, bez ohľadu na politickú korektnosť, hnutie #MeToo a pod. K tomu samozrejme musíme prirátať čas a kauzalitu.
Keď som bol stredoškolák, o politickej korektnosti nebolo ani chýru ani slychu. Muži boli muži a ženy boli ženami. Pokiaľ niekto prekročil nejaké nepísané hranice (tu samozrejme nechcem obhajovať sexuálnych násilníkov), riešilo sa to fackou. Áno, aj ja som ich dostal a nie jednu. Keby som dnes kandidoval na post sudcu Najvyššieho súdu USA (J), takisto by som určite čelil podobným obvineniam. A nie len ja, ale celá plejáda mojich heterosexuálnych spolužiakov. Problém je priatelia v tom, že vtedy boli inak nastavené štandardy. Či sa to dnes niekomu páči, alebo nie, bolo to tak.
Plesnutie po zadku nebolo sexuálnym obťažovaním, ale – buď bolo očakávanou a vítanou udalosťou a v tom prípade toto plesnutie malo svoj ďalší vývoj, alebo bolo drzosťou „za čiarou“ a nasledovala facka. Kvôli objektivite musím dodať, že ja som bol stredoškolákom v 70. rokoch, ale mám pocit, že tie 80. boli v tomto rovnaké. To som bol vysokoškolák. Takže – po prvé, nemôžeme dnešnou optikou hodnotiť správanie sa stredoškolákov v 80. rokoch minulého storočia. Po druhé – a toto je dôležitejšie – prečo to pani profesorke trvalo cca. 40 rokov, kým zistila, že ju to traumatizuje?
Viem, že tu je zásadná obava tzv. „ľavičiarov“ (neskôr vysvetlím), lebo Kavanaugh je konzervatívec a jeho zvolením by sa posilnila konzervatívna väčšina na Najvyššom súde USA. To je celé. Ale prosím vás – ozvať sa po 4. desaťročiach?! To aby mali vnúčatá čo čítať v médiách? Že ako ich stará mama trpela? To presvedčí o tej „traume“ iba dopredu presvedčených. Verím, že väčšina ľudí so zdravým rozumom sa nad tým iba pousmeje. Otázka je, prečo sa to deje? Prečo si napríklad svedkyňa, žijúca v Írsku, tiež skoro po štyroch desaťročiach „spomenula“, že ju na Slovensku obťažoval dnes už biskup Chautur?
Vyzývam relevantných psychoanalytikov, aby verejnosti vysvetlili, aké mechanizmy vedomia, podvedomia, mimovedomia, príp. bezvedomia spôsobia, že niekto po štyroch desaťročiach je zrazu traumatizovaný, alebo mlčí a ozve sa, len keď je vhodná politická situácia. Toto by ma naozaj zaujímalo. Lebo inak ide iba o chrapúňske intrigy. Je to ako cez kopirák. Len zmenia štát, osoby a obsadenie. Kostra ostáva.
Teraz k otázke prečo. Priatelia, otázka „prečo“ je veľmi dôležitá a niekedy ju podceňujeme. Nedávno som mal možnosť diskutovať s jedným významným poľským filozofom o prieniku prírodných vied a filozofie. Samozrejme, nebola to naprogramovaná debata, ale keďže som pôvodne prírodovedec, využil som príležitosť. Vyvstala nám otázka dôležitosti toho „prečo“.
Poviem vám príklad – biológovia, biochemici, paleontológovia a ďalší zástupcovia relevantných vedných odborov desaťročia skúmajú, ako vznikol život. Môžete s nimi nekonečné hodiny o tom diskutovať. Iné to ale je, keď sa opýtate: „Prečo vznikol život“? Tu je práve to miesto pre filozofov. Horšie sa ich (prírodovedcov aj filozofov) snáď už môžete opýtať len – „Prečo je niečo a nie nič?“. Ale to je na inú debatu. Tento text nemá byť o tom, ale chcem poukázať na dôležitosť otázky „Prečo?“. Prečo(?) sme dnes svedkami až agresívneho presadzovania myšlienok a ideí, ktoré v tých 80. rokoch boli ešte kuriózne, ale dnes sú už súčasťou mainstreamu. Teraz na túto otázku odpoviem aspoň čiastočne.
Priatelia, musíme sa vrátiť do r. 1963. Vtedy, v januári, predniesol senátor za štát Florida Albert Sydney Herlong junior v Snemovni reprezentantov „45 bodov komunistických cieľov v USA“, z knihy „The Naked Communist“, od autora W. Cleona Scousena (vyšla v r. 1958). Realizácia týchto bodov mala pripraviť USA na socialistickú revolúciu. Nie priatelia, nejde o žiadny hoax. Tu je zdroj: Congressional Record – Appendix, Pages A34-A35, Jan. 10, 1963. Asi nemá zmysel, aby som tu teraz písal celý preklad týchto 45. bodov, ktoré sen. Herlong jr. predniesol. (Môžete si ich prečítať po anglicky v linku, prípadne dať preložiť, alebo preklad vyhľadať.)
Ak dovolíte, uvediem iba tie, ktoré dnes považujem za relevantné. Niektoré z tých bodov sú už neaktuálne a sú v duchu doby, v ktorej boli prednesené. O to viac ma však šokovali tie, ktoré sú stále aktuálne. Treba si totiž uvedomiť, že odvtedy prešlo 60, resp. 55 rokov! To po prvé. Ďalej si musíte uvedomiť, že to, čo teraz budete čítať nebolo myslené ako pomoc pre USA. Presne naopak. Komunisti to navrhli ako ciele, ktoré majú ROZLOŽIŤ kultúru a sociálno-politické usporiadanie v krajine, priniesť rozvrat a tak pripraviť USA na revolúciu. Opakujem, ešte raz a pomaly, s porozumením – teraz si prečítate body, ktorých realizácia mala počas najhlbšej studenej vojny napomôcť rozvratu v USA (čísla označujú poradie v originálnom Herlongovom zozname):
12. Odolať akémukoľvek pokusu o rozpustenie komunistickej strany (USA).
18. Ovládnite všetky študentské časopisy.
19. Využite študentské nepokoje na podnecovanie verejných protestov proti plánom, alebo organizáciám, ktoré sú vystavené útokom komunistov. (Zjednodušene – nasmerovať nepokoje študentov na ciele, ktoré sú aj cieľmi komunistov).
20. Infiltrujte tlač. Získajte kontrolu nad recenziami, ediotoriálmi, a nad pozíciami zodpovednými za tvorbu koncepcií.
21. Ovládnite kľúčové pozície v rádiách, v televízii a vo filmovom priemysle.
23. Získajte kontrolu nad umeleckou kritikou a vedením múzeí umenia (galériami). „Náš plán je podporovať škaredé, odporné a nezmyselné umenie.“
24. Odstráňte všetky zákony upravujúce obscénnosť s tým, že ich napadnete ako „cenzúru“ a porušovanie slobody prejavu a slobody tlače.
25. Narúšajte kultúrne štandardy morálky tým, že budete podporovať pornografiu a obscénnosť v knihách, časopisoch, filmoch, v rozhlase a v televízii. (V tých rokoch samozrejme internet nebol…)
26. Prezentujte homosexualitu, degeneráciu a promiskuitu ako „normálne, prirodzené a zdravé“.
27. Infiltrujte cirkev a nahraďte tradičnú vieru „sociálnym“ náboženstvom. Diskreditujte Bibliu a zdôrazňujte potrebu intelektuálnej vyspelosti, ktorá nepotrebuje “náboženskú barlu”.
28. Odstráňte modlitbu, alebo akúkoľvek podobu náboženského prejavu v školách s odôvodnením, že to porušuje zásadu oddelenia cirkvi od štátu.“
40. Diskreditujte rodinu ako inštitúciu. Podporujte promiskuitu a ľahké rozvody.
41. Zdôrazňujte, že je potrebné zbaviť deti negatívneho vplyvu rodičov. Zdôvodňujte to predsudkami, psychologickými blokmi a duševnou zaostalosťou detí, čo je dôsledkom utláčajúcej výchovy rodičov.
Ešte raz pripomínam, že uvedené direktívy mali slúžiť na rozklad a anarchizáciu americkej spoločnosti. To bol rok 1958, resp. 1963, kedy Herlong tieto body v kongrese predniesol. Pozrime sa, aká je situácia už nie len v USA, ale v západnom svete dnes:
- Registrované partnerstvá, resp. manželstvá homosexuálov sú samozrejmosťou, krajiny, ktoré ich odmietajú sú napádané ako netolerantné a pod.
- Čoraz viac sa presadzuje možnosť adopcie detí homosexuálnymi pármi a táto forma spolužitia sa prezentuje ako „rodina“ a dokonca počúvam o právach homosexuálnych dvojíc na dieťa. Je zaujímavé, že vôbec nepočúvam o prirodzenom práve dieťaťa na otca a matku.
- Interrupcie sa prezentujú ako právo ženy, až v rovine prirodzeného práva. Táto myšlienka je podporovaná aj „výskumami“, ktoré tvrdia, že narodenie dieťaťa prispieva (negatívne) ku klimatickej zmene(sic!). Dokonca v jednom slovenskom periodiku som sa dočítal o výskume, ktorý vraj tvrdí, že iba 38 percent žien s deťmi cíti veľkú spokojnosť v manželstve, v porovnaní so 62 percentami bezdetných žien. Výskum vraj tiež naznačil, že čím viac detí, tým nižšia je manželská spokojnosť. Priatelia, toto nepíšu šialenci – aspoň na prvý pohľad nie. Neviem, čomu vlastne slúži táto propaganda a komu. Otázka „prečo“ je tu ale najdôležitejšia. Jej odpoveď som naznačil vyššie.
- Ďalej – štatistiky EÚ z r. 2008 tvrdia, že európske manželstvá vydržia v priemere len trinásť rokov, potom sa rozvedú (samozrejme takto uvedený údaj je naozaj len a len priemerný).
- Ďalej – z pofidérnych dôvodov niektoré krajiny nahradili v oficiálnych tlačivách „Otec“, resp. „Matka“ pojmami „Rodič1“ a „Rodič2“ (ale napr. nový taliansky minister vnútra nedávno vydal príkaz vrátiť pôvodné znenie.)
- Ďalej – v niektorých európskych krajinách prichádza až k príliš ortodoxnému a neobjektívnemu posudzovaniu negatívnych vplyvov rodičov na výchovu detí, zo strany sociálnych úradov (tu treba rozlišovať hoaxy a realitu). Ale napr. Európsky súd pre ľudské práva v r. 2007 aspoň v jednom prípade konštatoval, že nórsky Barnevern (inštitúcia, ktorá zaisťuje sociálno-právnu ochranu maloletých detí) porušuje ľudské práva a kritizoval v tomto smere nórsku súdnu prax. Zbytočne, ale to by bolo na inú debatu. Mimochodom, nikto, žiadna sociálka, ale nerieši katastrofálne podmienky rómskych detí v osadách – a to sa netýka iba Slovenska.
- Ďalej – prečo rozhodnutia „Roe a Doe“ dali lekárom v USA možnosť vykonávať potraty aj počas tretieho trimestra tehotenstva (teda do 9. mesiaca tehotenstva)? Napr. túto prax obhajuje aj Hillary Clintonová, ktorá tvrdí, že potraty majú byť ženám dostupné aj v poslednom mesiaci tehotenstva.
- Ďalej – prečo máme bradaté speváčky a bradaté modelky?
- Ďalej – načo potrebujeme oficiálne viac pohlaví ako dve?
- Ďalej – masová súlož v múzeu, alebo natočenie videa v hypermarkete, kde si „umelkyňa“ pchá do vagíny kura, sú mainstreamom vydávané ako sloboda umeleckého prejavu, resp. sloboda prejavu umeleckého telesa (Pussy Riot). Neviem sa z toho vysomáriť…
- Ďalej – 21. januára 2017 bola hlavným rečníkom na protestnej demonštrácii proti Trumpovi vo Washingtone Angela Davisová.
Momentálne je táto osoba označovaná ako občiansko-právna aktivistka. Vo svojom prejave okrem iného hovorila o hrozbe „bieleho mužského hetero-patriarchátu“, o feminizme ako obrane proti zhubnej moci násilia štátu a pod. Možno vám to niečo pripomína. Ale skôr ako si zadefinujete, alebo spomeniete čo, musím vám povedať, kto je Angela Davisová.
Táto žena bola 60. rokoch minulého storočia členkou, aj predsedníčkou Komunistickej strany USA a jednou z výrazných aktivistiek feministického hnutia. Napriek tomu, že deklarovala, že sa bude zasadzovať za prepustenie politických väzňov “na celom svete”, robila to selektívne a nikdy nie v prospech politických väzňov komunistických režimov. Za to ju kritizoval aj Alexander Solženicyn, keď odmietla podporiť československých a ruských väznených disidentov.
Iba spomeniem niektoré ocenenia, ktoré dostala: medailu na pamiatku 100 narodenia V. I. Lenina, Leninovu mierovú cenu… Samozrejme, to všetko od ÚV KSSZ. Pre tých mladších – bol to Ústredný výbor komunistickej strany Sovietskeho zväzu.
Takže, priatelia, občiansko-právna aktivistka? Alebo komunistický záškodník? Kto nám tu teda „spieva“ o rovnosti a právach menšín? A kto každý s ním „spieva“?
Áno, vybral som si Davisovú, lebo ona je priamou a viditeľnou skratkou k vyššie uvedeným Herlongovým bodom. Verím, že niektorí sú s ňou v názorovej zhode nevedomky, alebo z presvedčenia. Sú to tí, ktorých tak potreboval Lenin a nazval ich (údajne) „užitoční idioti“.
Ale niektorí to robia vedome a zámerne. To sú sabotéri.
Preto musím na záver napísať – presadzovanie vyššie uvedených bodov nie je liberalizmus. Ani moderný, ani nijaký. Je to autoritárske presadzovanie rozkladu spoločnosti v línii komunistických inštrukcií a ich snáh o export ich revolúcie.
Je to presne to, čo tým komunisti vtedy mysleli. Lebo vymysleli to, o čom vedeli, že najúčinnejšie rozloží existujúcu fungujúcu spoločnosť – vtedy im išlo o USA.
Takže tu musím poopraviť aj sám seba. V minulosti som o týchto „liberáloch“ hovoril ako o neomarxistoch. Ale to oni nie sú.
Keď si to tak vezmem, v žiadnej komunistickej krajine v minulosti, ani dnes, sa nikto nikdy podobné myšlienky nepokúšal presadzovať. Lebo komunisti vedeli a vedia, že by im to spoločnosť rozkladalo (naopak, napr. československí komunisti mali veľmi úspešnú populačnú politiku a výrazne podporovali viacdetné mladé rodiny formou mladomanželských pôžičiek, nájomných bytov a ďalších zvýhodnení.) Oni (komunisti) to vnucovali len nepriateľom.
Takže ako týchto „liberálov“ nazvať? Vlastne to ani nie je podstatné. Skrátka, šíria viac ako 60 ročné myšlienky komunistov, ktorými tí vtedy chceli rozložiť spoločnosť v USA a následne tam vyvolať socialistickú revolúciu. Dnes to nie sú už iba USA, ale západný svet.
Títo „liberáli“ úplne vyhovujú spomínanému pojmu „užitoční idioti“, ktorého autorstvo je pripisované Leninovi (hoci to zrejme nie je celkom pravda). Vtedy, za komunizmu, tak boli označovaní západní intelektuáli, ktorí podporovali komunistické režimy.
Už teraz je tento text dosť dlhý a nebudem uvádzať ďalšie príklady. Určite si ich ale viete domyslieť sami a porovnať s Herlongovými bodmi. A najmä – položte si otázku – prečo? (Pokiaľ teda budete chcieť.) Prečo je veľká časť Herlongových bodov dnes realitou? Prečo časť ľudstva zblbla a naletela na komunistickú sabotáž?
Myslel som si, že s komunistami a komunizmom už budem mať pokoj. Chvíľu, po 89. roku. Myslel som si, že komunizmus je mŕtvy pes, ktorý už nezašteká. Ale nie. Neviem to celkom pomenovať – nie je ani celkom živý, je transformovaný, plíživý a ako keby nemŕtvy, zombie. Ale čo je najhoršie – ja stále viac a viac počujem ten komunistický štekot toho nemŕtveho psa.