Nemecké spolkové voľby mali byť pre Angelu Merkelovú triumfom. Výsledky sa od očakávaní trochu líšili. „Víťazstvo“ Merkelovej pôsobí skôr ako katastrofa. Kresťansko-Demokratická Aliancia (CDU-CSU) získala 33% hlasov – o 9% menej ako pred štyrmi rokmi, čo je najhorší výsledok od roku 1949. Sociálnodemokratická strana (SPD), ktorá vládla v posledných štyroch rokoch spoločne s Merkelovou, stratila cez 5% a prepadla sa z 25,7% na 20% hlasov, čo je najhorší výsledok v histórii. Alternatíva pre Nemecko, konzervatívna nacionalistická strana založená v roku 2013, získala 12,6% a zasadne prvýkrát v parlamente. Die Linke, marxistická ľavica, dostala 9%. A pretože sa SPD ani Die Linke nebudú podieľať na vláde, a AFD je zásadne proti politike Merkelovej, ostávajú jej dvaja potenciálni partneri: libertariánska Slobodná demokratická strana a Zelení – postoj oboch strán k väčšine tém pôsobí nerozlučne.

Angela Merkelová zostane kancelárkou, ale skôr kontumačne, vzhľadom k tomu, že tu v skutočnosti nie je nikto, kto by funkciu vykonával namiesto nej: pred šiestimi mesiacmi si dve tretiny obyvateľov Nemecka prialo jej výmenu. Iba 8% chcelo, aby zostala vo funkcii. Bývalý prezident Európskeho parlamentu, kandidát SPD Martin Schulz, neponúkol nič odlišného a viedol veľmi značne nevýraznú kampaň.

Ak sa Merkelovej podarí zostaviť koalíciu, bude to vratké a nestabilné spojenie, ktoré bude udržiavať Nemecko na pokraji paralýzy a to sa stane chorým mrzákom Európy 21. storočia.

V skutočnosti už Nemecko choré je a Angela Merkelová je súčasťou tejto choroby.

V roku 1945 bolo Nemecko v troskách. Prešlo obnovou a postupne sa stalo hlavnou ekonomickou silou Európy. Kým získavalo silu, nepresadzovalo sa politicky a zostávalo nenápadné, pokorné, kajúcne až hanblivé. Vzhľadom k svojej úlohe vo vojne, sa zdráhalo obnoviť armádu, aj keď to po ňom požadovali mocnosti NATO; namiesto toho prijalo politiku ústupkov, ktorá viedla k tzv. „Ostpolitik„, politike zbližovania s komunistickým východom a Sovietskym Zväzom.

Pretože nacionalizmus viedol k národnému socializmu, odvrhli Nemecko akúkoľvek formu nacionalizmu. Pretože Nemecko spáchalo genocídu, zaťažilo sa seba-nenávisťou a odmietaním vlastnej identity.

Zameralo sa na budovanie Európy, a snažilo sa definovať ako Európske, aby sa nemuselo nazývať Nemecké.

Tento proces trval až do pádu Berlínskeho múru a znovuzjednotenia krajiny. Toto zjednotenie bolo v Nemecku široko vnímané ako ovocie pokory a nenápadnosti.

Angela Merkelová, ktorá sa zdala byť stelesnením úspešne zjednoteného Nemecka, tento proces zdedila, keď sa stala v roku 2005 kancelárkou.

Zlyhanie sa však už začínalo objavovať. Nemecká ekonomika stále prosperovala, ale chudoba rástla (v roku 2005 sa 17% Nemcov nachádzalo pod oficiálnou hranicou chudoby s príjmom na úrovni polovice priemerného zárobku) a narastal aj počet chudobných pracujúcich.

Miera pôrodnosti bola veľmi nízka. Začala sa znižovať v roku 1967 a rapídne poklesla až na 1,5 dieťaťa na jednu ženu. Populácia celkovo starla.

Aby kompenzovalo nedostatok pracovnej sily, začalo Nemecko privážať tureckých migrantov. Do roku 2000 dosiahol počet migrantov 3,5 mil.

Import moslimských migrantov tiež priniesol pomalú islamizáciu krajiny. Vo veľkých mestách sa začali stavať mešity. Boli otvárané školy koránu. Islam bol zahrnutý do osnov verejných škôl.

Merkelová sa stále snažila o konsenzus a pracovala spoločne so sociálnymi demokratmi osem z dvanástich rokov, počas ktorých pôsobila ako predsedníčka vlády.

Zdalo sa, že Nemci toto usporiadanie akceptujú, kým sa nerozhodla otvoriť hranice obrovskej vlne utečencov a migrantov zo stredného východu v auguste 2015. Do krajiny sa dostalo viac ako 1,5 mil. nepreverených ľudí; prevažne mladých mužov s nárokom na zjednotenie rodín.

Vyhlásenie, že utečenci sa asimilujú bez väčších problémov, sa začalo stretávať s realitou. Znásilňovanie sa zmnohonásobilo. Násilie eskalovalo.

V roku 2016 bola takmer polovica zločinov v Berlíne spáchaná novými migrantami. Formovali sa siete džihádistov. Začali sa odohrávať teroristické útoky. Moslimský antisemitizmus viedol k útokom na synagógy. Náklady na sociálny systém dramaticky vzrástli.

Merkelová nedala najavo žiadnu ľútosť. Ani po voľbách nezmenila názor: povedala, že keby musela hranice znovu otvoriť, urobila by to. Snažila sa vnútiť svoje rozhodnutie ohľadom migrácie neochotným európskym krajinám, Maďarsku, Českej republike a Poľsku. Pokúša sa o to stále.

Hanba je stále prítomná v mysliach miliónov Nemcov, ale už pomaly odznieva. Pred pár rokmi ukázala štúdia, že takmer 70% Nemcov rozčuľuje, keď je na nich v dnešnej dobe stále odvádzaná zodpovednosť za zločiny proti Židom. Zhruba 25% respondentov súhlasilo s nasledujúcim tvrdením: „Mnoho Židov sa pokúša zneužívať nemeckú minulosť Tretej ríše“. Nedávne hlasovanie ukázalo, že tretina až polovica Nemcov vníma Izrael ako politický ekvivalent nacistického Nemecka. Nemecká vláda sa pravidelne pokúša poučovať Izrael o morálke, ale nikdy nekritizuje teroristického vodcu ako je Mahmoud Abbas.

Nemecko sa stále snaží zbližovať, zabezpečovať a posilňovať ekonomické väzby so zlými režimami, akým je aj Irán. Nemecká armáda má tak nedostatočné vybavenie, že pri cvičeniach používa namiesto zbraní násady od metiel. Prieskumy ukazujú, že nemecké obyvateľstvo si myslí, že hlavnú hrozbu pre svetový mier nepredstavuje Irán alebo Severná Kórea, ale Spojené štáty. V súčasnosti je Nemecko najviac anti-Americkou krajinou v západnom svete. Najpopulárnejší nemecký týždenník Stern dal nedávno na obálku obrázok Donalda Trumpa zahaleného americkou vlajkou so zdvihnutou pravicou v nacistickom pozdrave.

Efektivita ekonomiky je nízka. Nemecká ekonomika je v podstate priemyselná a nie je adaptovaná na digitálny vek. Podiel investícií na HDP poklesol; aktivita inovácií je slabá; produktivita stagnuje. Od roku 2008 bol ročný nárast produktivity len 0,5%. Plánované uzavretie nemeckých jadrových elektrární v mene „ochrany klímy“ zvyšuje veľkoobchodné ceny elektrických energií, zatiaľ čo finančné bremeno jednej z najvyšších cien elektriny v rozvinutom svete nesú nemecké domácnosti a podniky. Nekvalifikovaní imigranti z moslimského sveta nemôžu nahradiť kvalifikovaných Nemcov, ktorí odchádzajú do dôchodku alebo umierajú. Počet chudobných ľudí sa stále zvyšuje. Kapacita príjmu imigrantov dosahuje svojho limitu; životné podmienky v mnohých útulkoch začínajú byť nevyhovujúce: podlahy nie sú pravidelne čistené a celé dni zostávajú zašpinené od krvi, moču a výkalov, a invázie švábov sú stále častejšie. Nemecká Komisárka pre imigráciu nedávno vyhlásila, že iba štvrtina až tretina utečencov v Nemecku bude schopná zapojiť sa na trhu práce. Ostatní sa budú spoliehať na štátne príspevky po zvyšok života.

Choroby, ktoré už takmer vymizli, ako napr. Tuberkulóza, sa znovu objavujú. Vakcíny neexistujú, pretože ich Európania prestali vyrábať.

Vekový medián v Nemecku je teraz 46,8. Prebieha postupná výmena nemoslimského obyvateľstva za moslimské. V súčasnej dobe má štyridsať percent detí mladších ako päť rokov narodených v Nemecku zahraničné korene. Od roku 2005 populácia novo prichádzajúcich narástla o 24%, zatiaľ čo pôvodná populácia poklesla o 5%.

Demografi hovoria, že ak sa súčasný trend nezmení, stanú sa Nemci vo svojej vlastnej krajine menšinou možno už počas 15-20 rokov.

V súčasnej dobe nič nenaznačuje, že by sa trend mal obrátiť.

Väčšina nemeckej tlače je nasiaknutá politickou korektnosťou. Noviny a časopisy podporujú multikulturalizmus a o naliehavých problémoch, ktorým krajina čelí, vôbec nehovoria: slabý ekonomický rast, starnutie populácie a islamizácia. Mnoho novinárov, profesorov a spisovateľov tvrdí, že nemecká kultúra neexistuje. Ak sa z kníh, ktoré kritizujú Islam, stanú bestsellermi, sú ich autori okamžite démonizovaní. Kniha Deutschland schafft sich ab ( „Nemecko ničí samo seba“) sa stala v roku 2010 obrovským hitom, ale jej autor, Thilo Sarrazin, začal byť okamžite považovaný za „rasistu“ a odstrčený na okraj politickej debaty. Skoršie poradca Angely Merkelovej, Peter Sieferle, napísal niekoľko článkov, v ktorých popisoval samozničenie Nemecka. „Spoločnosť, ktorá už nedokáže rozlíšiť seba a sily, ktoré ju rozkladajú, sa morálne nachádza za možnosťami svojho zachovania,“ povedal v roku 2015. Napádaný a odvrhnutý tými, s ktorými v minulosti spolupracoval, spáchal v septembri 2016 samovraždu. Po jeho smrti bol uverejnený súbor jeho poznámok, Finis Germaniae ( „Koniec Nemecka“).

Politická strana Alternatíva pre Nemecko (AFD) sľubuje, že „zatrasie parlamentom“. 12,6% hlasov, ktoré dostala, jej nepochybne dodá na sile. K lídrom tejto strany sa médiá a ostatní politici správajú ako k reinkarnácii diabla. Minister zahraničia Sigmar Gabriel varoval pred vstupom „skutočných nacistov“ do parlamentu. Líder výrazne ľavicovej strany Die Linke sa pýtal: „Vari sme sa z vojny vôbec nepoučili?“. Židovskí vodcovia sa boja: Dr. Josef Schuster, prezident Centrálnej rady nemeckých židov povedal, že AFD používa taktiku všeobecne používanú aspirujícími „fašistickými diktátormi.“

Strana AFD ale nacistická nie je. Jej členovia skôr majú strach, že Nemecko a Nemci zmiznú pod tlakom Islamu. Nacisti boli antisemitskí, militaristickí, socialistickí a túžili po dobývaní. AFD nie je antisemitská, militaristická, ani socialistická a nechce dobývať iné krajiny. Židovskí vodcovia v Nemecku sa boja, pretože si myslia, že ak je AFD nepriateľská k jednej menšine, k moslimom, mohla by začať byť nepriateľská aj k ďalším menšinám. Pravdepodobne sú na omyle. Moslimov a židov nemožno porovnávať. AFD silne podporuje právo Izraela na existenciu a jeho právo na obranu proti islamskému nebezpečenstvo.

Niektorí členovia AFD síce predniesli kontroverzné poznámky na adresu nemeckých vojakov a o Pamätníku holokaustu v Berlíne.

Zároveň je ale v súčasnej dobe AFD najviac pro-Izraelská strana v Nemecku. A tiež je to zjavne jediná strana, ktorá očividne predvída veľmi reálne riziko, že Nemecko kráča v ústrety islamskému súmraku.

Môže sa Nemecko ešte zotaviť? Uvidíme. To, čo je tu v stávke, je ale oveľa viac než len Nemecko.