Islam, okrem toho, že nie je náboženstvom mieru, má vo svojej najhlbšej podstate povolené otroctvo ako normu. Preto súčasný Islamský štát a jeho nasledovníci, nekonajú proti islamu, ak zotročujú zajatcov, ak ich popravujú, či predávajú. To všetko je súčasťou posvätných islamských textov
[sociallocker][/sociallocker]
Zotročovanie moslimami po celom svete
Toto je časť 6 kapitoly „Islamské otroctvo“ z knihy M.A. Khana „Islamský džihád: Dedičstvo nútených konverzií, imperializmu a otroctva„.
Pri dodržiavaní príkazov Koránu a Mohamedovej tradícii, kdekoľvek sa dostali džihádistickí moslimovia – do Ázie, Afriky či Európy – zotročovali v obrovských množstvách, pričom Afrika bola zasiahnutá najviac. (Časť 1 – Časť 5)
Otroci islamu
Moslimskí okupanti a vládcovia sa zaoberali zotročovaním porazených neveriacich vo veľkých počtoch, zajatých počas ich nájazdov a vojen kdekoľvek na svete. Prorok Mohamed vlastnou praxou posvätil zotročovanie nemoslimov vo veľkom kvôli ich predaju, práci v domácnosti a konkubinátu, čo sa progresívne šírilo po jeho smrti, ako moslimská moc priebežne rástla počas vlády Správne vládnúcich kalifov (632–60), Umajjovcov (661–750) a Abbásovcov (751–1250).
Keď moslimský generál Amr, s príkazmi od kalifa Omara dobyl v roku 643 Tripolis, zobral so sebou ženy a deti kresťanov aj Židov. Ako zaznamenal historik z deviateho storočia Abú Kalif al Búturi, kalif Utmán uzavrel v roku 652 dohodu s Núbiou (Sudánom), pričom od jej vládcov vyžadoval zaslanie každoročného tribútu v otrokoch – 360 pre kalifa a 50 pre správcu Egypta [1] , čo pokračovalo až do roku 1276. Podobné dohody boli uzavreté za vlády Umajjovcov a Abbásovcov s mestami Transoxiany, Sidžistánu, Arménie a Fezzánu (dnešná severozápadná Afrika), ktoré mali posielať určený ročný tribút v otrokoch oboch pohlaví. [2] Počas vlády Umajjovcov, Musa bin Nusajr, slávny jemenský generál bol vymenovaný za správcu severnej Afriky (Ifríkije), aby potlačil obnovené berberské povstanie a rozšíril vládu islamu. Musa potlačil povstanie a zotročil 300 000 neveriacich. Kalifova jedna pätina v počte 60 000 bola predaná do otroctva a výnos z predaja bol uložený do kalifátnej pokladnice. Músa zapojil 30 000 zajatcov do vojenskej služby.[3]
Vo svojej štvorročnej výprave do Španielska (711–15) Musa zajal 30 000 panien zo vznešených gótskych rodín.[4] Do tohto počtu nie sú započítané zotročené ženy iného pôvodu a samozrejme, deti.
Pri vyplienení Efezu v roku 781 bolo odvedených do otroctva 7 000 Grékov. Pri dobytí Amoria v roku 838 boli otroci tak početní, že Kalif al Mutasim nariadil, aby ich dražili v skupinách po piatich a po desiatich. Pri útoku na Solúň v roku 903 bolo 22 000 kresťanov rozdelených medzi arabských náčelníkov, alebo predaných do otroctva. Pri ničivom nájazde sultána Alpa Arsalana na Gruzínsko a Arméniu v 1064 nastalo obrovské vraždenie a všetci preživší boli zotročení. Almohádsky kalif Jakúb al Mansúr zo Španielska napadol Lisabon v roku 1189, pričom zotročil okolo 3000 žien a detí. Jeho správca Kordoby napadol Silves v roku 1191, pričom zajal 3000 kresťanov.[5]
Po dobytí Jeruzalema od križiakov v roku 1187 sultán Saladin zotročil kresťanskú populáciu a predal ich. Pri dobytí Antiochie v roku 1268 mamelucký sultán Al Zahir Bajbars (v. 1260–77) zotročil 100 000 ľudí po poprave 16 000 obrancov pevnosti mečom. ‘Trh s otrokmi bol taký presýtený, že chlapec vyniesol iba dvanásť dirhamov a dievča iba päť,’ poznamenáva Hitti.[6]
Je tak isto známe, že keď sa moslimovia dostali k moci v Juhovýchodnej Ázii, podporovali otroctvo do tej miery, že Portugalci, ktorí prišli takmer o sto rokov neskoršie, zistili, že takmer všetci ľudia tam patrili otrokárom a že Arabi vlastnili najviac otrokov. Je tak isto známe, že moslimskí vládcovia juhovýchodnej Ázie často zotročili po dobytí územia celú populáciu a odviedli ich preč. Na Jáve moslimskí vládcovia vyvraždili horalov, podstatnú časť populácie vďaka nájazdom otrokárov a následnému predaju. Sultán Iskandar Muda (v. 1607–36) z Acehu priviedol do svojho hlavného mesta tisícky otrokov v dôsledku výbojov v Malaji. Jáva bola najväčším vývozcom otrokov okolo roku 1500; títo otroci boli zajímaní v „kľúčových islamizačných vojnách„.[7] Suluský sultanát, napriek tomu, že mu neustále hrozilo obsadenie Španielmi dokázal od roku 1665 do roku 1870 predať až 2,3 milióna Filipíncov zo španielskych území, dostávali sa k nemu vďaka džihádistickým nájazdom Morov. Koncom šesťdesiatych rokov do konca osemdesiatych rokov devätnásteho storočia otroci tvorili od 6 percent do dvoch tretín v moslimami ovládaných regiónoch Malajského poloostrova a a Indonézskeho súostrovia.
Na konci osemnásteho storočia marocký sultán Mulaj Izmail (v. 1672–1727) „mal armádu čiernych otrokov až do počtu 250 000.„[8] V roku 1721 Mulaj Izmail nariadil výpravu voči vzbúreneckému územiu v pohorí Atlas, kde rebeli odmietli posielať tribúty sultánovi. Po porážke rebelov, „Všetci muži boli sťatí, zatiaľ čo ženy a deti… boli odvedené“ do hlavného mesta. Krátko potom nariadil inú expedíciu 40 000 armády pod velením svojho syna Mulaja as Šarífa proti vzbúrenému mestu Guzlan, ktoré neposlalo tribút. Keďže nevideli možnosť víťazstva v bitke, rebeli sa podrobili a prosili o milosť. Ale Mulaj as Šaríf „nariadil, aby boli všetci muži zabití a sťatí.„[9] Ich ženy a deti boli ako obvykle odvedené do zajatia ako otroci.
Guinea (Afrika, v súčasnosti 85 % moslimov) sa dostala pod vládu moslimov v osemnástom storočí. Počas poslednej časti tohto storočia „malo pobrežie Hornej Guiney ‚mesto otrokov‘ s takmer tisíc obyvateľmi“ vo vlastníctve náčelníka. Pri ceste do islamskej Sierra Leone v 1823, Major Laing zažil „mesto otrokov“ vo Falabe, hlavného mesta Salima Susu.[10] Títo otroci pracovali na poľnohospodárskych projektoch náčelníka. Východoafrické cisárstvo slávneho sultána Sajída Sáída s hlavným mestom Zanzibar (1806–56) „bolo založené na otroctve. …. Otroci boli dodávaní na trhy v južnej Arábii a Perzii ako domáce služobníctvo a konkubíny.„[11]
Ronald Segal, ktorý je zaujatý v prospech islamu, [12] píše, že africké deti vo veku desať až jedenásť rokov boli chytané vo veľkých množstvách pre vojenský výcvik, aby mohli slúžiť v moslimskej armáde. Od Perzie do Maroka boli bežné armády otrokov od 50 000 do 250 000 vojakov.[13] Podobne ako pri osmanských janičiaroch (bude sa o nich písať neskoršie) sultán Mulaj Izmail zvykol vyberať desaťročných z otrockých chovných fariem a škôlok, vykastroval im a vytrénoval ich na lojálnych a zúrivých bojovníkov, nazývaných buchari, lebo prisahali sultánovi vernosť na knihu hadísov Sahih Buchari. Nalepší z týchto buchariov slúžili ako sultánova osobná a palácová stráž; zbytok slúžil ako poriadkové sily v provinciách. Mal 25 000 buchariov strážiacich jeho hlavné mesto v Meknese, pričom ďalších 75 000 bolo posádkou Mahally.[14]
Podľa odhaov Paula Lovejoya (Transformations in Slavery, 1983), sa z Afriky na pobrežie Červeného mora len v devätnástom storočí prepravilo okolo dvoch miliónov otrokov do islamského sveta pričom zhruba osem miliónov (odhadovaná úmrtnosť bola 80 – 90 percent) pravdepodobne v priebehu procesu zahynula. V osemnástom storočí bolo zotročených 1 milión tristo tisíc čiernych Afričanov. Lovejoy odhaduje, že z Afriky odišlo do islamského sveta do devätnásteho storočia okolo 11 a pol milióna otrokov, zatiaľ čo odhady Raymonda Mauvyho (citované v The African Slave Trade from the Fifteenth to the Nineteenth Century, UNESCO, 1979 uvádzajú číslo štrnásť miliónov, v čom je už zahrnutých aj okolo 300 000 zotročených počas prvej polovice dvadsiateho storočia.[15] Murray Gordon vo svojom Slavery in the Arab World uvádza celkový počet čiernych otrokov, pochytaných moslimskými otrokármi na jedenásť miliónov, čo je zhruba rovnaký počet, ako bol odvezený cez Atlantik Európanmi do Nového sveta. Na konci osemnásteho storočia karavány z Darfúru zvykli naraz dopravovať do Káhiry 18 000 až 20 000 otrokov.
Dokonca aj potom, ako Európa zakázala otroctvo v roku 1815 a tlačila na moslimských vládcov, aby s tým prestali „V roku 1830 zanzibarský sultán vyžadoval 37 000 otrokov ročne, v roku 1872 každý rok odplávalo zo Suákinu (Afrika) do Arábie 10 000 až 20 000 otrokov.„[16]
________________________________________
[1]. Vantini G (1981) Christianity in the Sudan, EMI, Bologna, p. 65–67
[2]. Ibn Warraq (1995) Why I am not a Muslim, Prometheus Books, New York, p. 231
[3]. Umayyad Conquest of North Africa, Wikipedia, http://en.wikipedia.org/wiki/Umayyad_conquest_of_North_Africa
[4]. Lal KS (1999) Theory and Practice of Muslim State in India, Aditya Prakashan, New Delhi, p 103; Hitti PK (1961) The Near East in History, D. Van Nostrand Company Inc., New York, p. 229-30
[5]. Brodman JW (1986) Ransoming Captives in Crusader Spain: The Order of Merced on the Christian-Islamic Frontier, University of Pennsylvania Press, Philadelphia, p. 2-3
[6]. Hitti (1961), p. 316
[7]. Reid A (1988) Southeast Asia in the Age of Commerce 1450–1680, Yale University Press, New Haven, p. 133
[8]. Lewis B (1994) Race and Slavery in the Middle East, Oxford University Press, Chapter 8, http://www.fordham.edu/halsall/med/lewis1.html
[9]. Milton G (2004) White Gold, Hodder & Stoughton, London, p. 143, 167-71
[10]. Rodney W (1972) In MA Klein & GW Johnson eds., Perspectives on the African Past, Little Brown Company, Boston, p. 158
[11]. Gann L (1972) In Ibid, p. 182
[12]. Segal zdôrazňuje, že antisemitizmus je v priamom rozpore s priateľským vzťahom proroka Mohameda s kresťanstvom aj s judaizmom. Tvrdí, že neexistuje žiadny historický konflikt medzi Židmi a moslimami, hoci sa nejaké konflikty objavili iba po križiackych výpravách. Takéto tvrdenia sú v priamom rozpore s Prorokovým vyvraždením alebo vyhnaním Židov z Medíny a Chajbaru a jeho záverečný príkaz na smrteľnej posteli očistiť Arábiu od Židov a kresťanov. Tak isto vyzýval svojich nasledovníkov, aby vyvraždili Židov do posledného [Sahih Muslim, 41:6985]
[13]. Segal R (2002) Islam’s Black Slaves, Farrar, Straus and Giroux, New York, p. 55
[14]. Milton, p. 147–150
[15]. Segal, p. 56–57
[16]. Braudel F (1995) A History of Civilizations, Translated by Mayne R, Penguin Books, New York, p. 131
Zdroj: Faith of Freedom, preklad je zo 6.časti kapitoly Islamské otroctvo