Majstrovstvá sveta vo futbale malo zlepšiť renomé ruského režimu vo svete. Ale prináša Rusom aj to, čo Kremeľ asi nečakal.
„Poď, pôjdeme sa pozrieť do Nikolskej. Tam teraz všetci paria,“ napísala mi kamarátka Olga. Do Nikolskej ulice v centre Moskvy chodí každý deň po práci a s ňou snáď polovica Moskvy. Ulica vedúca od Lubjanky na Červené námestie sa stala epicentrom futbalového karnevalu. Zahraniční fanúšikovia bujaro oslavujú víťazstvo aj porážky svojich tímov doslova pod oknami Kremľa. A Rusi si to užívajú s nimi.
Kremelskí úradníci asi sledujú fanúšikovskú párty so zmiešanými pocitmi. Ruský režim po usporiadaní majstrovstiev sveta vo futbale veľmi túžil a priložil k jeho získaniu všetko čisté, a napríklad aj nečisté úsilie. Zrejme však nepočítal s vedľajším efektom, ktorý nie je pre verchušku príliš vítaný. Nahlodáva totiž to, čo posledných bezmála dvadsať rokov budovala.
Kremľu o šport ako taký nejde. Šport je pre Rusko len akási sofistikovaná hybridná zbraň. Keď sa športovcom s trikolórou na hrudi darí, je to symbol veľmocenskej dominancie. Keď Moskva usiluje o usporiadanie prestížnych športových podujatí, tak v prvom rade za účelom vylepšenia ruskej povesti vo svete.
Platilo to o zimnej olympiáde v Soči, je tomu tak s aktuálnym futbalovým šampionátom.
Má všetkým kritikom dokázať, že Rusko nie je obyčajnou benzínovou pumpou preoblečenou za štát. Má ich presvedčiť, že ide o modernú krajinu s noblesným prezidentom.
Majstrovstvá majú dať zabudnúť na zostrelený malajzijský boeing, anexiu kusa kedysi bratského štátu, podporu blízkovýchodného diktátora, a koniec koncov aj na početné dopingové aféry ruských športovcov.
To sa našťastie úplne nepodarilo, Kremeľ môže ale sláviť už to, že sa šampionát v Rusku vôbec koná a žiadny tím ho nebojkotuje. Pred pár mesiacmi, po otrave Sergeja Skripaľa a jeho dcéry novičkom, bola situácia nahnutá. Moskva sa možno obávala, že by o futbalový sviatok mohla prísť.
Tri štvrtiny Rusov bez pasu
Majstrovstvá sú v plnom prúde. Všetko prebieha bez problémov. Tráva je zelená, lopta sa kotúľa. Objavil sa však malý zádrheľ. Rusi si šampionát užívajú plnými dúškami. Nielen vďaka hre ruskej reprezentácie, ktorá sa po šnúre nepresvedčivých výkonov prekvapivo zobudila, ale aj vďaka atmosfére panujúcej v usporiadateľských mestách čeliacich invázii zahraničných fanúšikov.
Rusi prostredníctvom futbalového šampionátu spoznávajú iné národnosti a kultúry. Stretávajú sa s obyvateľmi krajín, ktoré zatiaľ poznajú iba zo zemepisu. Nielen pre väčšinu obyvateľov provinčného Saranska, ale aj pre nemalý počet Moskovčanov Portugalsko a celkom určite Uruguaj navždy zostanú Terrou Incognitou.
Najväčšou pýchou šampionátu je štadión Lužniki v Moskve, kde sa hral otvárací zápas turnaja medzi domácim Ruskom a Saudskou Arábiou. Jeho dominantou je bývalý sovietsky diktátor Vladimír Iľjič Lenin, ktorý sa týči nad stánkami s občerstvením.
Štadión Lužniki postavil Sovietsky zväz ako národný stánok v 50. rokoch. Niesol meno Centrálny Leninov Štadión a mal kapacitu vyše 100 000 divákov. Hostil letné olympijské hry (1980), MS v hokeji (1957) alebo finále Ligy majstrov (1999, 2008). Koncertovali na ňom umelci ako Michael Jackson, Rolling Stones alebo Red Hot Chilli Peppers.
Pred MS vo futbale prešli Lužniki veľkou rekonštrukciou. Pojmú takmer 80 000 divákov a stále sú najväčším športovým štadiónom v celom Rusku.
Perlou majstrovstiev sveta je štadión v Petrohrade. Známy je pod názvami Krestovsky štadión alebo Zenit aréna, pretože tu hrá svoje domáce zápasy futbalový Zenit Petrohrad.
Možno to znie banálne, ale štatistika je neúprosná: napriek otvoreným hraniciam žijú Rusi v izolácii od okolitého sveta. Podľa prieskumu sociologickej agentúry Levada Center má cestovný pas len 28% Rusov, za hranicami bývalého Sovietskeho zväzu sa bolo pozrieť minimum z nich. Izoláciu Rusov od vonkajšieho sveta zosilňuje to, že vláda podstatne zdvihla poplatok za vystavenie cestovného dokladu.
Uzatváranie navyše napomáhajú tradičnej ruské predsudky voči cudzincom výdatne priživované štátnou propagandou. A futbalové majstrovstvá ich nabúravajú. Rusi sa môžu porozprávať a predovšetkým popiť, napríklad s Poliakmi či Britmi a presvedčiť sa, že s ich plánmi na zničenie Ruska to nebude tak horúce.
Oslava pri Kremli
Majstrovstvá vrátili Rusom ešte jednu maličkosť, o ktorú ich režim do značnej miery pripravil – slobodne sa prechádzať po uliciach, piť a oslavovať až do rána. Ešte pred pár dňami by Nikolskú ulici polícia vypratala a nedala by fanúšikom žiadny priestor. Keby sa o nepovolené zhromaždenie pokúsila protivládna opozícia, okamžite by jej stúpenci skončili v antonoch. Rozkaz znel jasne, a tak obávaní príslušníci zásahových jednotiek OMON sa bujarej pitke pod Kremľom len z diaľky prizerajú.
V tomto smere sa šampionát tak trochu podobá atmosfére Svetového festivalu mládeže a študentstva z roku 1957. Po desaťročiach stalinskej diktatúry sa Moskva zrazu otvorila svetu. Rusi vtedy mohli po prvýkrát bez hrozby perzekúcie hovoriť s cudzincami a vypočuť si rokenrol. Na pár týždňov slobodne dýchať.
Teraz sa Rusko za tri týždne tiež vráti do putinského normálu. Propaganda bude ďalej strašiť dekadentným Západom a policajti opäť neúprosne chrániť pokoj vládneho režimu. Žiadne premývanie mozgov ale nič nezmení na tom, že obyčajní Rusi – presne tí, ktorí volia Putina a plne podporujú jeho politiku – si vďaka majstrovstvá sveta vo futbale užili dúšok slobody a rozmanitosti. Pocítili, že je možné žiť inak. A to v dnešnom Rusku má cenu zlata.
Zdroj: Aktuálne