Zostrelenie iránskeho diaľkovo riadeného lietadla nad základňou at Tanf v južnej Sýrii prišlo len dva dni po zostrelení sýrskeho lietadla SU-22, ktorého pilot je stále nezvestný.
Naskytá sa otázka, či USA koná ako „zdochýnajúca kobyla,“ ktorá práve vtedy najviac kope, alebo ide o premyslenú taktiku.
Samozrejme, úspešné kroky Ruska nielen na poli vojenskom, ale aj diplomatickom neuveriteľným spôsobom zvrátili vývoj v Sýrskej kríze. Od roku 2015, kedy Rusko vstúpilo do konfliktu s obmedzeným kontingentom leteckých síl sa krajina prebrala z letargie a namiesto zúfalej snahy o záchranu začala konsolidácia.
Situácia dnes je podstatne odlišná
Aj keď to opticky nevyzerá až tak úplne rozdielne, v prvom rade sa podarilo stabilizovať situáciu tak najväčších aglomerácií, ktoré sa jednak dostali pod kontrolu vlády a tiež sa odvrátilo nebezpečenstvo ich ovládnutia teroristami. Hoci nie je stav v týchto lokalitách bezproblémový, rozhodne sa nedá označiť ako kritický, čo bol stav v roku 2015.
Naviac veľké územia ako provincia Idlib sa stali dekonfliktnými zónami, kde už boje neprebiehajú v takej intenzite a to umožnilo presmerovať veľké množstvo síl sýrskej armády a jej spojencov na útok voči Islamskému štátu.
Tieto úspechy pritom pomohlo Rusko zabezpečiť len za relatívne nízko cenu nepresahujúcu príliš náklady určené na výcvik, s malým množstvom lietadiel (zosilnený letecký pluk), poradcami a dodávkami vojenskej techniky bez nutnosti použitia pravidelnej armády na zemi.
Napriek tomu sa Rusko stalo určujúcim hráčom v Sýrii, k čomu prispelo aj nasadenie vyspelých systémov protivzdušnej obrany S-300 a S-400 v okolí dnes už ruských základní Tartus a Hmeimim.
Americká stratégia smerovala v posledných rokoch k rozdeleniu Sýrie. Bez Ruska v pozadí si mohli americkí stratégovia vyberať prostriedky podľa ľubovôle. Je známe, že americká vojenská rozviedka DIA uvažovala o využití náboženských fundamentalistov v Sýrii na zmenu režimu. Rovnako je známe, že dodávky zbraní pre skupiny hlásiace sa k Al-Kajde išli cez ruky amerických spojencov a ozbrojenci vycvičení Amerikou za 500 miliónov dolárov prebehli skoro všetci na stranu fundamentalistov.
V krátkom slede zaútočili Američania na území Sýrie proti vláde. V apríli zaútočili raketami s plochou dráhou letu na leteckú základňu Shayrat, začiatkom júna zostrelili dron na juhu Sýrie v okolí základne at-Tanf, pred pár dňami zaútočili na SU-22 sýrskeho letectva a včera zničili už spomínaný iránsky dron
V žiadnom z uvedených prípadov neprišla žiadna násilná reakcia zo strany sýrskej, iránskej alebo ruskej vlády. Vždy išlo len o diplomatické protesty a vyhrážky. Rusko začalo zameriavať systémami protivzdušnej obrany všetky lietadlá, ktoré prekročia rieku Eufrat na západ. V kokpite lietadla zameraného protivzdušnou obranou je to veľmi nepríjemný pocit, keď mu do slúchadiel neustále pípa signál zamerania. Po ňom totiž môže kedykoľvek nasledovať odpálenie rakety.
Napriek tomu Amerika ešte nezaútočila priamo na Rusov. Ale môže to spraviť kedykoľvek a prakticky nič jej v tom nebráni.
Scenár je však logický a viedol by nakoniec k jadrovému konfliktu. Povedzme si ako.
Ako už bolo povedané, Rusko inštalovalo systémy protivzdušnej obrany, ktoré odborníci radia k najlepším na svete. Ale jednak žiadny systém nie je stopercentne bezchybný a rovnako žiadny systém nemá neobmedzenú kapacitu. Stačí ho preťažiť, tzn. vypustiť veľké množstvo útočiacich rakiet a niektoré z nich určite prejdú. Čiže ruská obrana je nepriepustná len pre jednotlivo útočiace prostriedky ale nie voči masovému útoku
Vedia to obe strany. Aj preto sa Rusi obmedzujú len na vyhrážky, keďže zostrelenie amerického lietadla by znamenalo signál na odvetu. V tomto momente však americká strana ešte nie je pripravená na masívny útok. Po zničení ruskej vojenskej prítomnosti v Sýrii by zrejme znamenalo odvetu na americkú základňu niekde inde – napr. v Bahrajne, alebo Katare.
Lenže keď sa povie A, musí nasledovať aj B. Po likvidácii ruského letectva resp. PVO a tým získania absolútnej nadvlády vo vzduchu, by druhým krokom malo byť vymazanie pozemných síl sýrskej armády a jej spojencov. Okrem Rusov sú v Sýrii na základe zmluvy o vzájomnej obrane aj Iránci so svojimi pozemnými silami. Znamenalo by to teda vypovedanie vojny aj Iránu.
Rusko je omnoho slabšie ako spojené sily armád NATO v konvenčných prostriedkoch. Hlavnou zastrašujúcou silou je jadrová triáda, čiže atómové zbrane na zemi vo vzduchu a na mori. V takejto situácii by nemohlo ani uvažovať o tom, že by pozemnou armádou zaútočilo na nepriateľské krajiny. Obmedzilo by sa iba na ostreľovanie raketami Kalibr a balistickými raketami s nejadrovou náložou na vojenské ciele. V prvom rade letecké základne a prostriedky protiraketovej a protivzdušnej obrany.
Eskalácia konfliktu by teda znamenala zameranie a odpálenie rakiet hlavne na letiská v okolí Sýrie, ktoré by mohli slúžiť na útoky voči pozemným silám. S veľkou pravdepodobnosťou by to postihlo aj námorníctvo USA, kde by sa primárnym cieľom stali lietadlové lode.
Stále však hovoríme o konflikte mimo hraníc veľmocí
Ak krajiny NATO odpovedia rovnakou mincou a začnú likvidovať ciele na území Ruska, prekročí sa červená čiara a cieľmi sa stanú ciele v krajinách NATO a USA. Tentoraz už jadrovými zbraňami.
Tento scenár si evidentne nepraje nik. Preto sa hľadajú spôsoby ako sa vyvarovať použitia sily medzi veľmocami. Je to vojna, kde sa nehľadí na pravidlá, alebo medzinárodné právo. Napriek slovám o partnerstve je to skutočne boj na život a na smrť, kde pred prepuknutím otvoreného nepriateľstva stojí len hrozba vzájomného zničenia a zničenia celej planéty.
Koalícia vedené Spojenými štátmi má síce potenciál zničiť nepriateľa, ale bolo by to Pyrrhovo víťazstvo.
Obe strany teda budú manévrovať tak, aby druhú stranu nedotlačili na prekročenie červenej čiary. Zodpovednosť je v tomto prípade obojstranná. Rusi nebudú zostreľovať americké lietadlá a Američania zas nebudú útočiť na Rusmi chránené ciele.
O to viac sa zintenzívni podpora a nepriateľstvo ďalších skupín.
Iránci napríklad nie sú viazaní podobnou zodpovednosťou, preto budú naďalej provokovať Američanov. Lenže zodpovednosť z americkej strany voči Iránu neexistuje, takže drony iránskej výroby, ale aj sýrske lietadlá nad operačnými oblasťami amerických spojencov v Sýrii budú zostreľované ako kačice. Ešte raz treba pripomenúť, že medzinárodné právo je len palica silných na slabých. A Amerika je silná…
Záver je teda zrejmý. Amerika a Rusko bojujú v pozičnom súboji, kde sú všetky prostriedky dovolené a neplatia žiadne pravidlá okrem vylúčenia vzájomného kontaktu. Preto budú aj naďalej pokračovať americké útoky na rôzne neruské ciele v sporných oblastiach a Rusko nebude reagovať. Na ciele, ktoré Rusko označí ako ciele svojho primárneho záujmu, Amerika útočiť nebude. Môžeme očakávať snahu o rozpútanie proxy vojny podporou teroristických skupín v Sýrii tentoraz už bez sprostredkovania monarchiami Perzského zálivu. Islamský štát bude naďalej pretrvávať, jeho úplné zničenie by nebolo žiadúce vo vzťahu ku stabilite Sýrie.
Asymetrickú odpoveď Ruska v nevieme odhadnúť práve kvôli asymetričnosti a zdanlivej nelogičnosti. Necháme sa prekvapiť