Trocha som rozčarovaný z toho, ako toľko rokov po páde totality, mnohej mládeži imponuje len jedna pravda, jedna cesta. Možno ide o sprievodný jav hľadania si identity, možno dosť nahrubo preložené pudenie k lojalite, k vernosti, i keď aj k vernosti tomu, že ako byť neverný.

Boli časy, keď deti hrdé na moderné ideológie udávali svojich rodičov, zo školy bežali domov rodičom kázať, že aké sú nové trendy, ako sa to má správne, pretože súdružka učiteľka, či súdruh učiteľ všetko vedia, kým my sme tak zaostalí!

Dnes sa to v  inej podobe opakuje.

A možno to z časti súvisí so vzburou, ktorá je súčasťou dospievania. Vzburou voči okoliu, voči klasickým hodnotám sa mladý človek vyhraňuje ako samostatná osobnosť. Hrmotne sa rodí nová individualita a možno treba pripustiť aj to, že o čo divokejšie, o to je to Ja väčšie, alebo proste, že tam vôbec je. Veľkí duchovia dejín prechádzali búrlivou mladosťou plnou protirečivých postojov  a kým „sa našli“ nespočetne krát menili názory, ideológie. A to je napokon dobre, pretože boli nútení prejsť mnohým a to mnohé spoluvytváralo ich bytosť.

Asi nie je o moc lepšia, či horšia generácia, mladí sú v princípe vždy rovnakí, aj ostatné fázy života sa opakujú.

Keď má ale slovo hormonálna činnosť pohlavných žliaz, odrazu má všetko viac cenu z pohľadu krásy, že ako veci vnímame po tej umeleckej stránke, všímame si rôznosť, pestrosť,  pričom sa toho snažíme zmocniť, začneme byť zberateľmi niečoho.

Rozum? Neupieram mladosti rozum, ale predsa je len zafarbený Venušou. Rozumné je to, či mi spôsobuje pôžitok, rozumné je, či mi robí dobre v zmysle krásy, rozumné je rozvíjať rôznorodosť, cit … Však napokon svet je na to, aby sme si ho užili, život je nevyhnutné množiť, tak pozrime sa na tie veci množenie a jéje, to je zaujímavé …

Ja,  sa chce v krásnej mnohosti  množiť, však dajte to každému, aby aj mne sa dostalo, ja to doprajem každému, lebo ja to chcem a tak sa o to bojím, tak si nájdem ideológiu, aby mi to zabezpečila. Všetko ostatné sú hlúpe obmedzenia, ktoré treba zničiť.

Lenže najväčším konfliktom pre mladého človeka nie je ani tak staršia generácia, ale tým sa stane on sám, ak prejde do ďalšej fázy života. Okolnosti ho donútia k tomu, aby bojoval o hodnoty ako sú stálosť, vernosť, vytrvalosť, jeho rozum sa bude musieť zaoberať aj niečom iným ako je osobná, teda sebecká  slasť, pretože rodina, okolie, atď …

Čo sa týka priamo rozumu, psychológia hovorí, že ten  príde (kognitívne schopnosti) vo vývojovej fáze dieťaťa vtedy, keď sa vytráca pudový egoizmus a teda vo vyššom veku sa toto vo vyššom levely opakuje. Miera racionality teda súvisí so schopnosťou odosobniť sa, neľpieť na egu, a naopak vedieť vnímať inakosť v tom pôvodnom zmysle.

Prechádzame vývojovými fázami a zisťujeme, že to preto, aby sme ich pochopili a absorbovali. Samozrejme toto sa dá pochopiť aj inak, netreba hneď zažívať. Môže predsa každý človek precítiť rôzne fázy života, aj keď ich ešte neprekonal. To sú napr. ľudia, ktorí si napr. ctia „šediny“,  ako nejakú kategóriu od človeka oddelenú, ako psychologický stav, nie ako vek v čiselnom, či biologickom zmysle. Vidia to, čo by tam ako ideál malo byť, hoc to tam často nie je. Ale radšej takto, pretože ani vojak sa nezdraví osobe, ale hodnosti, čo pestuje určitý poriadok k nejakému zámeru …..

Kto je oprostený od kategórii veku, ale aj pohlavia a iných predurčení, ten vníma pravdivo svoje Ja. Nie preto, žeby to všetko neuznával, ale naopak práve preto, lebo tým všetkým  prešiel a to absorboval. Pretože ak je to inak, to ja, je potom len sluhom jednotlivosti. A my sme ustrojení z látky, z ktorej je utkaný celý Vesmír, teda v našom uvedomovaní si, v našom Ja, okrem oddelenia je niečo viac a to je univerzalizmus. Zrejme vedomie existencie, ak chcete Boha, sa odráža v každom jednotlivom bytí.

Je málo ľudí, ktorí hľadajú pravdu, len pre pravdu samú. Pýtajme sa seba – prečo to hľadám? Nie preto, lebo chcem z toho nejaký osobný prospech? Hlavne ide o prospech, ktorý nakoniec odhalíme ako pudový, hoci v sofistikovanej podobe. Skutočná pravda je ako to, čo chápeme pod prirodzenou múdrosťou, teda niečo samo  do seba zapadajúce, skutočnosť vysvetľujúca sa sama sebou.

Veru čím sme bližšie pravde, tým ju ťažšie exaktne vysvetlíme, absolútne kategórie nemajú s užitočnosťou ani nič spoločné, to preto podvodníci vedia byť tak geniálni  a preto kto naozaj miluje, nikdy nevie prečo. A kým nevieme, kým neuvažujeme nad úžitkom vecí, sme v pohode, všetko plynie samo od seba, všetko je jasné samo sebou, a to je šťastie.

Nuž ľudia majú radi spontánne hnutia žliaz s vnútorným vylučovaním, ktoré si neskôr samozrejme rozumovo zdôvodnia a nazvú to logikou. Ale vedia ich aj do určitej miery usmerňovať, počkať si na vhodnú chvíľu, aby svoje konanie lepšie legitimizovali. Vodcovia to vedia, preto je tu spolupráca lídrov a más.
Neskôr mnoho ľudí pochopí, aké chyby robili, ako zbytočne premrhali energiu, no mohli ju vedome využiť na vnútornú premenu. A aj to je zmysel toho všetkého – na vonkajších prejavoch životných fáz pochopiť, že čosi treba robiť s vnútrom, že si treba čosi vo vnútri vybudovať.

V skutočnosti skutočná zmena nikdy nenastane radikálne, zvonka, to ukázala história. Dokonca ani skutočným rodičom sa nestane človek splodením potomka, pretože táto skutočnosť  len prináša príležitosť, alebo núti k zodpovednosti, ale ako vieme, mnohých ani príroda nedokáže k ničomu prinútiť. Zmena nastane, až keď je vnútro pripravené a ono je pripravené po vedomej práci na sebe.

Vedomie …. Síce nejaký čas po zamatovej revolúcii sa tu šírili spirituálne názory o vedomí v zmysle východu, ale ako tak teraz okolo seba kukám, je to tu samá „veda“ v zmysle pochopenia, že sme len vyššie zvieratá, ak nie nejaké mechanizmy s vedomým, že slobodná vôľa neexistuje, takže načim sa len nejako telesne uspokojovať.
A v tejto čo sa týka vedomia, mdlej atmosfére, kedy mládež možno spí tvrdšie ako za komunistov, máme ako rozoznať zlo a dobro? Kto je na vine, že sa tu povedzme volia zlí ľudia?

Keby učitelia a elity vplývali na mládež, ale aj vôbec na všetkých tak, žeby podchytili ich prirodzené pudenia, žeby ich kultivovali, nikdy by nikto nevolil zlo! Ako sa kultivuje citovosť u mládeži? V podvedomí majú prirodzené duševno-duchovné pudenie po ideáloch spravodlivosti, dobra a krásy, po povedzme patriotizme, po vernosti a aj po obetavosti. No často je im rovno povedané, že nič z toho neexistuje, že všetko je len sociálny konštrukt. Učia ich kriticky myslieť tak, že im dajú rovno zoznam toho čo majú čítať a čo nie.

Ako má mládež, alebo vôbec občan odhaliť zlo, kde má  k tomu zobrať nástroje duše, kde k tomu kultivovať rozum, ak odvšadiaľ počúva, že kategórie dobra a zla sú relatívne, človek je napokon len génový mutant, to je proste všetko jedno. Pozrite do médii, čím nás kŕmia. . Ja viem, „sloboda“, ale potom sa nedivme, že sa tu volí zlo.

Tí istí,  ktorí bojujú za slušné Slovensko vytvárajú priestor pre pestovanie zla, oni ho vlastne už vytvorili. Ale majú svoju logiku, to sa im nedá ubrať, majú aj pre menej chápavých vypracovanú ľahko pochopiteľnú pravdu, pravdu jednoduchú ako reklamný slogan, čo iné môžu ponúkať veriaci v holé nič?

My nemáme len mafiu vo vláde, ale aj zdevastované hodnoty a z časti morálne zdeformovanú mládež, z ktorej nikto neoslobodil pudenie k ideálom. Toto v nich tam žije potlačené, pokrivené a prejavuje sa to ako ctibažnosť, lenivosť, náročnosť, zhýčkanosť, neschopnosť obetovať sa, zbabelosť. Spoločnosť, ktorá toľko tára o slobode nedokázala oslobodiť v mládeži prirodzené city k morálke a mravnosti. Veď aj načo, ak najdôležitejšie v živote je byť úspešným kolieskom v súkolí mechanizmu po vyššom HDP. Zvládať technológie, aby boli peniaze, jednostranná deformácia, legálne páchanie zločinu na národe. Častejšie som počul ľudí volať po viac výuky ekonómie na školách. Pritom sa ukázalo, že nie ekonómia nám chýba, ale mravnosť. Kým je tu zlodejina, nebojme sa o nedostatok znalosti počtov ….

Kto sa ešte čuduje, že ľudia volia zlo, ak tí samí, ktorí poukazujú na zlo, sa najmenej príčinili o to, aby ľudia zlo rozoznali a dokonca sami tomu bránili! Ako chcú ľavicoví teológovia, ktorým z úst vychádzajú fekálie meniť spoločnosť? Ako bez toho, aby sme morálne hodnoty povýšili nad tie materiálne? Ako môže ísť niekto morálnym príkladom, ak sa nepridáva k mocnostiam podľa toho ako sú morálni, ale akí sú bohatí? Prečo by mal byť vzorom humanizmu človek, ktorý sa celý život pachtil za majetkom a slávou? Naopak ľudia poukazujúci na morálne ideály sú označovaní elitami nálepkami ako fašista a pod.

Tak ako barón Prášil, sa určite nemohol držať v lufte za cop, tak ani je neverím na slobodu v zmysle „samo sa to urobilo, samo sa to stalo“. Vždy k tomu niečo potrebujete, nejaký pevný bod, ktorý nemusí byť vo vnútri. V ten pevný bod napokon verí každý, aj ateista, aj teista, jeden ho má evolúcii, či v mémoch, alebo v spoločenskom konsenze, iný v evolúcii ducha, v Božom zákone  a pod.

Nuž bolo by sa treba porozprávať o tom „pevnom bode“.