Kniha Katastrofa kresťanov je svetovo prvým pokusom predstaviť problematiku vyvražďovanie kresťanov v Osmanskej ríši na začiatku 20. storočia. Líči históriu nielen ako národnú tragédiu Arménov, ale ako snahu o likvidáciu všetkého miestneho kresťanstva vrátane Grékov, Asýrčanov a ďalších.
„Jadro knihy sa zaoberá rokmi 1914 až 1923,“ uviedol v Magazíne Leonardo jeden z jej autorov Michal Řoutil.
Podľa neho kresťania v Osmanskej ríši sa rozdeľovali do dvoch skupín. „Do prvej patrili pravoslávni, teda Gréci, Srbi, Bulhari, Rumuni, ale aj pravoslávni Arabi. Druhú tvorili nielen apoštolskí Arméni, ale aj Kopti, Asýrčania, sýrski jakobiti a ďalšie tzv. Starobylé cirkvi. “
„Tieto všetky skupiny mali autonómny štatút a žili v Osmanskej ríši ako etnicko-náboženské jednotky.“
Kniha uvádza tri základné kontexty, v ktorých násilnosti voči kresťanom prebiehali. „Prvý je politický, spojený s mladotureckou stranou. Prvá svetová vojna dala mladoturkom príležitosť realizovať svoje plány: boli sekulárni, mali západné vzdelanie a usilovali o úplne sekulárny štát.“
Druhá zložka bola ekonomická. „Moslimovia zastávali v krajine skôr vojenské a administratívne funkcie, ale všetka ekonomika bol v rukách Levanticov, Arménov, Grékov alebo Židov. Za ich likvidáciou stálo hľadisko, že do budúcnosti musí byť ekonomika v tureckých rukách.“
Zlom nastal v 2. polovici 19. storočia, kedy začala národnostná emancipácia jednotlivých etník. „Arméni začali presadzovať svoje požiadavky ďaleko dôslednejšie, vzniklo ich Národné zhromaždenie. O emancipáciu sa usilovali aj Gréci od vzniku Gréckej republiky roku 1821. Kresťania tak hrali v Osmanskej ríši veľkú úlohu, hoci ich početné zastúpenie bolo asi len 20%.“
Dôležitú úlohu v celej situácii hralo Nemecko. „To začalo Turkov podporovať vo vojenskej oblasti na konci 19. storočia. Toto spojenectvo vydržalo až do konca vojny a malo na situáciu kresťanov neblahý vplyv.“
„Nemcom bol vždy politicky bližší islam ako blízkovýchodné kresťanstvo. Tiež vlna arménofobie, ktorá pred 1. svetovou vojnou prebiehala v nemeckej tlači, bola tesne spojená s antisemitizmom,“ tvrdí expert.
Často sa hovorí o podobnosti medzi arménsku genocídou a židovským holokaustom. „Podobnosti tu skutočne sú. Osmani užívali ako prví na deportáciu vlaky alebo použili primitívne plynové komory, ako blízko sýrskej Šedádíje, kedy nahnali ženy a deti do podzemných jaskýň, zapálili oheň a nechali ich udusiť.“
„Zásadné sú ale paralely v tom, že v určitú chvíľu určitá časť spoločnosti začala väčšine spoločnosti vadiť. A v okamihu, keď sa štát obrátil proti vlastným ľuďom, tak sa stali tým cieľovým terčom,“ zhrnul Michal Řoutil.
Zdroj: Český rozhlas