Na našej politickej scéne a scéne verejného života sa objavili mnohí, ktorí sa zaoberajú komentovaním a analýzou. Väčšinou nie je podstatné, akého je človek zamerania a profesie, dôležitá je hĺbka znalostí a objektivita. Pri niektorých ľuďoch však na profesii záleží.
[sociallocker][/sociallocker]
Veľkými ikonami sú dnes ľudia, ktorí profesne hlboko klesli. Ako vždy v politike, históriu píšu víťazi, t.j. na jej základe sa prezentuje hodnotenie politických aktivít.
Dnes tu máme ľudí, ktorí sa zaoberajú štúdium a výukou dejepisu, t.j. histórie ľudských dejín, ktorí vyučujú o minulých spoločenských aktivitách človeka v rôznych dobách a na rôznych miestach. História sa často prezentuje pomocou memorovania dátumov a najvýznamnejších udalostí. Avšak najväčšou chybou dejepisára je, keď považuje každú takúto udalosť za oddelenú.
V skutočnosti je história procesom, ktorý má určitú logickú postupnosť a kde jeden čin vyplýva z druhého. Existujú určité križovatky ľudských dejín, kde sa ako keby začína písať príbeh odznova, vzniká nový príbeh. Väčšinou sú to rôzne príchody a odchody dobyvateľov, kolonizátorov, alebo jednoducho len víťazov.
Obsesiou „správne mysliacich dejepisárov“ sú moderné dejiny začínajúce od začiatku 20.storočia a špecializácia na ruské/sovietske, sovietske/ruské dejiny.
Ak kritizujeme pri výuke a interpretácii slepé verklíkovanie jednotlivých udalostí, títo „správne mysliaci“ ľudia selektívne vytrhávajú udalosti pri téme Ruska a naopak ignorujú pri téme Západ.
Ak považujeme za kľúčovú udalosť pád komunizmu v roku 1989, odvtedy treba pozorne sledovať, čo s čím súvisí. Západ v tom roku prakticky vyhral a svet sa začal usporiadavať odznova.
Pax Americana
Nový príbeh bolo nastolenie Pax Americana, čo znamenalo, že USA si zobrali na svoje plecia garanciu za spravodlivý beh sveta. Súčasťou tohto príbehu boli ústne a diplomatické záruky porazenému impériu, že svet bude fungovať na báze dohôd, ktoré budú obidve strany akceptovať a prejednávať tak, aby sa ani jedna strana necítila ako poškodená. Súčasťou tohto príbehu bolo bezproblémové rozpustenie sovietskeho žalára, ktorý desiatky a v niektorých prípadoch (ak rátame históriu Ruska) aj stovky rokov držal množstvo národov v područí. A nakoniec súčasťou príbehu bola aj dohoda o budúcom usporiadaní výzbroje v Rusku resp. v krajinách mimo Ruska a nezáväzná formulácia garancie územnej integrity Ukrajiny výmenou za likvidáciu a odsun obrovskej časti konvenčného aj jadrového arzenála.
Príbeh sa likvidáciou Sovietskeho Zväzu a novým usporiadaním sveta neskončil. Bohužiaľ.
Amerika svoju úlohu začala zneužívať a pravidlá dohodnuté na začiatku procesu svojvoľne meniť. Nerozpustila NATO, naopak do organizácie začala prijímať krajiny, ktoré na začiatku podľa pravidiel mali zostať mimo vojensko-politických dohôd.
V medzinárodnej politike začala likvidácia krajín, ktoré prekážali americkým plánom bez akéhokoľvek medzinárodného mandátu.
Rusko ako nástupca porazenej veľmoci a účastník dohodnutých pravidiel hry protestovalo, nebolo mu to nič platné. Naopak, v Rusku začalo Eldorádo Američanmi platených organizácií, ktoré sa snažili ovplyvňovať politické procesy v záujme Západu, ekonomika sa stále viac podriaďovala pákam Bieleho Domu. Od likvidácie Ruska ako nezávislej historickej krajiny bol už len malý kúsok, je známe, že na konci tisícročia sa v diplomatických kabinetoch Západu pripravovalo jeho rozdelenie na viac častí a rovnako aj likvidácia celého zbrojného a jadrového arzenálu spolu so všetkými priemyselnými a vývojárskymi kapacitami.
Kde je tu v tomto príbehu aktívna úloha Ruska? Nie je, pretože bývalé Impérium, či už Rusko, alebo Sovietsky zväz, sa stalo doslova objektom manipulácií a medzinárodnej politiky. Dostalo sa do podobnej pozície ako bolo Československo v roku 1938, ktoré poslušne čakalo v predsieni mníchovského kabinetu na rozsudok veľmocí. O tomto mainstreamoví historici nehovoria.
Nástup Putina
Keď v roku 2000 nastúpil do prezidentského úradu Putin, neprišiel ako spasiteľ. Naopak, Boris Berezovský, jeden z hlavných manipulátorov v pozadí ruskej politiky ho vybral ako svoju bábku. Mal sa podľa všetkého stať obetným baránkom, človekom, na ktorého sa hodí následný kolaps Ruska. Ak sa ruskej vláde pod vedením Putina podaril obrat v smerovaní Ruska, ak dokázal tesne pred priepasťou zaradiť spiatočku, ešte stále to nie je koniec príbehu.
Tým, že Amerika zmenila pravidlá hry, ktoré na začiatku dohodla, vytvorila absurdnú situáciu, kde sa Rusko odmietnutím vlastnej likvidácie a úplnej podriadenosti záujmom USA stalo prakticky porušovateľom pravidiel.
Od roku 2000 je vlastne jedno, čo Rusko spraví, ak bude obhajovať vlastné záujmy, vždy to bude interpretované ako porušovanie niečoho. Dokonca aj ukrajinská kríza má počiatok nie v zasahovaní Ruska, ale od počiatku v presadzovaní amerických záujmov v regióne a snahu o ovládnutie politiky a verejného života.
Tzv. presadzovanie demokratizácie a ľudských práv pomocou americkej diplomacie a NGOs je prakticky len eufemizmus pre politiku dosadzovania prozápadne orientovaných ľudí a vlád. Na príklade krajín ako je Turecko, či monarchií Perzského zálivu pritom vidno, že v ponímaní americkej diplomacie a tým aj histórie, správna spoločnosť nie je demokratická, alebo nebodaj dodržiavajúca ľudské práva. Správna spoločnosť je tá, z ktorej má Západ prospech.
Rusko „porušuje“ americké pravidlá
Ak sa pri Kryme poukazuje na porušenie Budapeštianskeho memoranda o integrite Ukrajiny, selektívne sa zabúda, že táto dohoda bola výsledkom procesu od roku 1989, ktorého pravidlá Ruska neporušilo ako prvé. Spojené štáty svojou politikou torpédovali normy medzinárodného práva nielen vo vzťahu k Rusku, ale aj po celom svete.
Od čias vlády Billa Clintona je Rusko neustále pod drastickým tlakom americkej administratívy, ktorý je na míle vzdialený heslu: Ži a nechaj žiť a rovnako je to porušením pôvodných dohôd stanovených na princípe vzájomného rešpektu. Nech to hodnotíme ľubovoľne, odchod Krymu zo zostavy Ukrajiny a naopak jeho pripojenie k Rusku bol porušením jednej čiastkovej dohody. Ale toto porušenie bolo hodnotené podľa pravidiel procesu, ktoré už dávno prestali existovať a Rusko nebolo tou krajinou, ktoré ich zmenilo.
Neustále selektívne poukazovanie na hriechy Ruska hlavne vo vzťahu k medzinárodnej politike sú bez akejkoľvek väzby na historický príbeh dôkazom zlyhania dejepisca. Človek, ktorý by mal chápať a vnímať históriu ako nepretržité kontinuum, človek, ktorý násilne vytrháva udalosti z kontextu medzinárodného deja, prestáva byť odborníkom na dejepis a stáva sa sluhom režimu, poslušným vykladačom histórie.