Z rímskeho práva sme zdedili zásadu „mater semper certa est, pater incertus“. Kým otcovia boli a sú aj z právneho hľadiska neistí, matky boli vždy isté. Prelomový nález Ústavného súdu Českej republiky túto materskú istotu oslabil. Napriek odsekom, ktorými sa snaží dopady mierniť, posvätili sudcovia ďalší krok v postupnej likvidácii biologickej rodiny.

Ústavný súd rozhodoval vo veci sťažnosti dvoch mužov, Čecha a Dána, ktorí sú podľa kalifornského práva manželia. Vrchný súd štátu Kalifornia v roku 2013 uznal zmluvu o náhradnom materstve, na základe ktorých získal jeden z mužov právo byť otcom a druhý „matkou“ vtedy ešte nenarodeného dieťaťa. Ako sa ono dieťa muža-matky a muža-otca narodilo? Vajíčko poskytnuté anonymnou darkyňou bolo umelo oplodnené bunkou jedného z oboch mužov (pričom na ich želanie nie je známe – údajne ani nimi samými – ktorým). Plod bol následne donosený ďalšou ženou, ktorá dieťa porodila. Podľa zmluvy medzi „náhradnou matkou“ (teda rodičkou, ktorá však nie je matkou biologickou) a oboma mužmi, rodička dieťa „zo slobodnej vôle na základe zmluvného dojednania potvrdeného súdom už pred narodením dieťaťa odovzdala do starostlivosti prvého a druhého muža hneď po pôrode“.

Dieťa tak podľa nášho Ústavného súdu je s 50% pravdepodobnosťou synom Čecha a s 50% pravdepodobnosťou synom Dána. Vzhľadom na ich právo na sebaurčenie potom vraj nemožno rozhodnúť, kto z nich je skutočne biologickým otcom. Ďalej ústavní sudcovia tvrdia, že dieťa matku nemá ani z právneho hľadiska, ani fakticky.

Spor vznikol na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu, ktorý mal zo zákona vydať osvedčenie o občianstve a rodný list dieťaťa. Najvyšší súd osvedčenie skutočne vydal, akokoľvek je 50% pravdepodobnosť, že dieťa nie je synom Čecha. Zároveň však – zrejme v poslednom záblesku zdravého rozumu – zapísal Čecha ako otca, zatiaľ čo kolónku „matka dieťaťa“ nechal prázdnu. Argumentoval pritom ochranou tradičnej rodiny: zrejmú skutočnosťou, že dieťa nemôže mať dvoch rodičov rovnakého pohlavia. Práve v tomto bode vstúpil do hry Ústavný súd. Sťažovateľom totiž kompromisné (hoci samo o sebe len ťažko pochopiteľné) rozhodnutie Najvyššieho súdu samozrejme nestačilo. Muži chceli byť uznaní ako otec a matka dieťaťa v českom rodnom liste. A Ústavný súd im dal 29. júna 2017 za pravdu.

Podľa Ústavného súdu pôvodný rozsudok predstavoval z oboch mužov osoby druhého rádu na základe ich sexuálnej orientácie: v momente, keď pri návšteve Českej republiky vystúpia na Letisku Václava Havla z lietadla, prestáva v dôsledku napadnutého rozsudku existovať akýkoľvek právny vzťah medzi druhým z mužov a dieťaťom. A to výlučne … na základe ich sexuálnej orientácie.

Ústavný sudcovia nás ďalej uisťujú, že uznanie rodičovstva (nemali by sme skôr napísať „materstvo“?) druhého muža nie je schopné ohroziť tradičnú biologickú rodinu. A práve v tomto bode sa Ústavný súd tragicky mýli.

Profesor Ivo Možný príhodne citoval vo svojej knihe Prečo tak ľahko … Niektoré rodinné dôvody nežnej revolúcie britského komentátora Ferdinanda Mounta:

„Rodina predstavuje pre každé hnutie základnú konkurenčnú lojalitu – každá revolúcia je otvorene alebo skryto nepriateľská rodine … Všetky ideológie sú inherentne nepriateľské rodine, snažia sa ju interpretovať po svojom a využiť pre svoje vlastné ciele, čomu sa rodina od vekov úspešne bráni, sledujúc neúchylne svoje vlastné ciele, ktoré sú v podstate nemenné. „

Dobre to chápali všetci progresivisti v dejinách. Platónov ideálny štát bol založený na neexistencii vzťahov medzi deťmi a rodičmi. Deti narodené pod kuratelou nacistického programu Lebensborn boli „majetkom“ zložiek SS. Upadajúca západná civilizácia upiera dieťaťu právo na matku, rodičovstvo je určované umelo, nebiologicky, iba na základe právneho rozhodnutia. Ktorý muž je matka a ktorý otec sa určuje arbitrárne. Ktorá žena je matka a ktorá matka je otec taktiež. Rozhoduje sa žrebom? Dohodou? Nevieme.

V Českej republike stojíme, napriek desaťročia trvajúcemu boju prezidenta Klausa, na pokraji absolútnej deštrukcie tradičných hodnôt. Nález Ústavného súdu je plne v súlade s pripravovanou novelou zákona o registrovanom partnerstve. Dôvodová správa novely tvrdí, že rodina môže vznikať aj na základe iných ako biologických väzieb. Naopak Ústavný súd pripomína, že české právo pripúšťa, že bude mať dieťa dvoch rodičov rovnakého pohlavia. Taktne pritom zamlčuje, že k tomuto stavu prispel sám svojím nálezom z 28. 6. 2016, ktorým zrušil ustanovenie § 13 ods. 2 zákona o registrovanom partnerstve, podľa ktorého trvalé partnerstvo bráni tomu, aby sa niektorý z partnerov stal osvojiteľom dieťaťa .

Nepleťme si domácnosť s rodinou. Nezamieňajme hospodársku jednotku s prepletencami vzťahov, ktoré vštepujú jedincovi základné hodnoty. V celej diskusii dávno nejde o práva homosexuálov, ale o rozbitie biologickej rodiny. Demiurgovia, ktorí budujú svoj „prekrásny nový svet“ sa právom cítia byť biologickou rodinou ohrození. Kým existuje biologická rodina, existuje kotva, existuje ostrovček zdravého rozumu, existuje základňa, ku ktorej sa môžu utláčaní jedinci utiekať.

Rozbitie biologickej rodiny vytvorí absolútnu závislosť na štátnej moci – a práve o tú demiurgom ide. V atomizovanej spoločnosti bez biologickej rodiny je jedinec „od kolísky po hrob“ závislý na štáte, a preto musí byť štátu dokonale lojálni, ak sa nechce  ocitnúť na okraji spoločnosti.

Kritika homosexualizmu preto nie je kritikou homosexuality a homosexuálov. Nikto nespochybňuje právo homosexuálov na dôstojný život. Homosexuálna agenda sa však (spolu s agendou genderizmu a feminizmu) stala nástrojom rozbíjania biologickej rodiny. Nepriatelia biologickej rodiny sa rodiny boja. Tradičné hodnoty im naháňajú strach. Homosexuáli sa tak stali len prostriedkom demiurgov k uzurpátorstvu moci. Sú obete tichého prevratu – a my s nimi.

Možno sa brániť a ubrániť? Áno, dokonca veľmi ľahko: uznaním tej najsamozrejmejšej veci na svete. Uznaním starej zásady: Matka je vždy istá.