Za posledné mesiace sa diskutuje v oblasti bezpečnostnej politiky o novej doktríne Slovenska. Bezpečnostná stratégia (BS) by mala vždy odrážať meniacu sa situáciu vo svete, hrozby, ktoré priebežne vznikajú by mali byť pomenované a určené spôsoby, ako sa s nimi vysporiadať. Robí to každá krajina a Slovensko po dvanástich rokoch, keď nadväzuje na poslednú stratégiu z roku 2005
Dokument, ktorý vznikne, bude mať zásadný, doktrinálny charakter, s medzinárodným presahom. Hovorí sa tu o väzbách, partneroch, ale aj konkurentoch, prípadne zdrojoch napätia. Určuje sa miesto krajiny vo svete, hlási sa k určitým hodnotám, zásadám.
V závislosti od formulácií, ktoré sú v stratégii použité, bude vnímaný aj vzťah konkrétnemu štátu k svojmu okoliu. Práve preto sa v BS zásadne nepoužívajú jednoznačne vyhraňujúce sa výrazy. Ak tvrdíme, že svet sa dynamicky mení a BS by mala poskytovať rámec pre bezpečnostnú politiku na dlhé obdobie, musí umožniť určitú vôľu, stanoviť dostatočne široké mantinely, aby mohli politici reagovať na prípadné zmeny podľa rozsahu určeného stratégiou.
Na rokovanie vlády bol v lete predložený návrh novej Bezpečnostnej stratégie, Dokument bol zaradený do legislatívneho procesu a v septembri bolo ukončené pripomienkové konanie.
Ten samotný dokument, ktorý bol vláde predložený stojí za prečítanie. Málokde a málokedy vidno v takej zjavnej podobe ,že osoby, ktoré ho písali majú za sebou určitú históriu. Je to história nenávisti, ostrého vyhraňovania sa. v neposlednom rade je to skúsenosť z dôb minulých, z časov boja proti zákernému imperializmu.
Kto pripravoval Bezpečnostnú stratégiu?
Napríklad na návrhu a medzirezortnom pripomienkovom konaní sa zúčastnila aj organizácia Mepoforum. Štatutárom Mepoforum je pán plukovník vo výslužbe, absolvent Vojenskej politickej akadémie Klementa Gottwalda v Bratislave, súdruh Roman Laml. Pekne sa pretransformoval a dnes píše miesto o protisovietskej propagande a o potieraní kriminálno-kapitalistických živlov o proti západnej propagande a boji s extrémizmom.
Roman Laml (1962) – Plk. v. v. absolvoval VPA v Bratislave (1986) a doktorandské štúdium v odbore národná a medzinárodná bezpečnosť na Akadémii ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši (2010). Postgraduálne štúdium v odbore filozofia – história na VVPŠ v Bratislave (1990-1992). Absolvoval tiež kurzy venované bezpečnostnej problematike v Marshall Centre v NSR (1999) a na Národnej univerzite obrany v Číne (2005). V období 1993 – 2008 pôsobil na Ministerstve obrany SR v oblasti bezpečnostnej a obrannej politiky a tiež ako spravodajský analytik vojenskej rozviedky. V súčasnosti pôsobí v mimovládnom sektor
Pri návrhu bol aj Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku. Jeho riaditeľ Jaroslav Naď sa „preslávil“ nadprácou pri propagácii NATO. V skutočnosti je jeho prezentácia ako analytika len akýmsi krycím pláštikom jeho hlavnej úlohy – propagovať a presadzovať záujmy NATO za peniaze NATO a zdrojov spoza Atlantiku. Čo je úplne najhoršie, svojim vzťahom k donorom sa ani netají.
Bohužiaľ, BS je skutočne písaná v podivnom duchu. Napríklad v článku 59 hovorí, že „Pri posilňovaní Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky EÚ bude SR vnímať NATO ako bezprostredného partnera, ktorý disponuje jedinečnými vojenskými štruktúrami a spôsobilosťami. Bude presadzovať, aby sa EÚ a NATO vyhýbali zbytočným duplicitám v oblasti obrany a bezpečnosti. SR bude povzbudzovať EÚ a NATO ku koordinácii, aktívnej spolupráci a vzájomnej pomoci v prípade vzniku krízovej situácie, a umocňovať tým záväzok partnerských štátov pomôcť SR v prípade potreby.“ To sa nedá chápať inak ako dôraz na kladenie prekážok emancipácii Európy.
V skutočnosti je cieľom dnešnej európskej reprezentácie presný opak, t.j. snaha o riešenie bezpečnostných problémov nezávisle od NATO. Naviac je takto chápaná BS v rozore aj s aktuálnymi krokmi Slovenska, ktoré sa podieľa na programe stálej štruktúrovanej spolupráce, takzvanom PESCO. Aj keď európski predstavitelia hovoria, že to nie je konkurencia NATO, racionálne zmýšľajúci analytici majú iný názor. Odpor Veľkej Británie, ktorá bola proti takejto spolupráci hovorí jasnou rečou. Anglicko ako spojenec USA bolo v podstate vloženou topánkou Ameriky pri úsilí o väčšiu nezávislosť Európy od atlantických vplyvov.
Nie je zrejmé, kto tieto a podobné odkazy do textu BS vložil. Cieľ podobných formulácií je viac ako zrejmý – jediným garantom bezpečnosti má byť NATO. Za povšimnutie stojí, že BS hovorí výlučne o externých hrozbách. Skúsenosť Grécka, ktoré zbrojí proti partnerovi z NATO a skúsenosť Cyprusu, ktorého územie je už desiatky rokov okupované členskou krajinou NATO hovorí jasnou rečou. Európskym krajinám hrozí nebezpečenstvo skôr zvnútra.
NATO negarantuje bezpečnosť krajiny
Naviac, ako sami Američania hovoria, NATO nie je organizáciou kolektívnej bezpečnosti, ale organizáciou kolektívnej obrany. Bezpečnosť krajiny nie je garantovaná NATO a jeho slávnym článkom 5 Washingtonskej deklarácie. Použitie sily pri obrane inej krajiny nie je garantované! [Article V of the North Atlantic Treaty does not guarantee the use of force to assist an ally under attack. Nonetheless, the U.S. pledge to assist an ally under attack has been the core of the alliance. Despite growing political functions, the NATO views collective defense, and not collective security, as its core function.] Článok 5 prehlasuje, že členovia NATO musia zvážiť [consider] možnosť ísť na pomoc. Pomoc však nie je zabezpečená zmluvou. Pomoc spojencom nie je bezpodmienečná [is not unconditional].
Z tohto pohľadu je naopak oveľa silnejšia formulácia Lisabonskej zmluvy z článku 42, odstavec 6. : „V prípade, že sa členský štát stane na svojom území obeťou ozbrojenej agresie, ostatné členské štáty sú povinné mu poskytnúť pomoc a podporu všetkými dostupnými prostriedkami, v súlade s článkom 51 Charty Organizácie Spojených národov. Tým nie je dotknutá osobitná povaha bezpečnostnej a obrannej politiky niektorých členských štátov. Záväzky a spolupráca v tejto oblasti sú v súlade so záväzkami, ktoré vyplývajú z členstva v Organizácii Severoatlantickej zmluvy, ktorá zostáva pre členské štáty, ktoré sú jej členmi, základom ich kolektívnej obrany a fórom na jej uskutočňovanie.“
Poznámka – Charta OSN, článok 51
Ak dôjde k ozbrojenému útoku proti členovi Organizácie Spojených národov, nijaké ustanovenie tejto Charty neprekáža prirodzenému právu na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu, kým Bezpečnostná rada neurobí potrebné opatrenia na zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Opatrenia urobené členmi organizácie pri vykonávaní tohto práva sebaobrany sa oznámia ihneď Bezpečnostnej rade a nijako sa nedotýkajú touto Chartou určenej právomoci a zodpovednosti Bezpečnostnej rady podnikať v každom okamihu také akcie, aké považuje za potrebné na udržanie a obnovenie medzinárodného mieru a bezpečnosti.
Doslova desivú víziu však predstavuje návrh článku 32 BS
32. Narastajúca podpora extrémizmu je spojená s kritikou štátnych inštitúcií a medzinárodných organizácií, ktorých je SR členom. Extrémistické hnutia účelovo poukazujú na sociálnu nespravodlivosť a odtrhnutosť politických a ekonomických elít od problémov radových občanov, spochybňujú systém základných práv a slobôd, legitimitu štátnych inštitúcií a medzinárodných organizácií, ktorých je SR členom, podnecujú medzietnické a sociálne konflikty.
Ak bude tento text schválený, tak prakticky akákoľvek kritika štátnych a nadnárodných inštitúcií, sociálnych, ekonomických a politických pomerov bude považovaná za extrémizmus. Zatiaľ ešte stále platí zákon o extrémizme, ktorý dáva možnosť použiť túto palicu na neposlušných kritikov. Samozrejme, nie každý bude postihnutý. Ale už samotná možnosť stíhania je dostatočným varovným obuškom nad hlavami ľudí. Mnoho kritikov jednoducho prestane a na verejnosti začne hovoriť inou rečou. Presne ako za čias nadvlády komunistov
Našťastie si tento text niekto v pripomienkovom konaní všimol. Nie, nebol to nik z vlády, ani z prostredia tzv. odborníkov, išlo o pripomienku Verejnosti, kde sa navrhuje celý odstavec vypustiť: „Navrhovaný text: žiadny, odstránenie bodu č. 32“
Bezpečnostná stratégia môže mať aj bočné ciele
Z uvedeného vyplýva, že účastníci návrhu Bezpečnostnej stratégie sledujú nielen samotný cieľ vytvoriť rámec pre definovanie hrozieb vo Slovenskej republike a prípadne načrtnúť aj spôsob ich eliminácie. Nie je možné sa zbaviť dojmu, že snahou je vnášať do tohto strategického dokumentu odkazy na cudzie záujmy. Ktoré so záujmami Slovenska a slovenských občanov nemajú nič spoločné. A ktoré bezpečnosť Slovenska nezvyšujú, ale naopak znižujú.
Rovnako je pozoruhodný tlak na spochybnenie občianskych a kritických iniciatív. Jeden známy definoval boľševika nie ako človeka, konkrétnu osobu, ale ako stav myslenia. Toto myslenie sa vyznačuje nenávisťou voči opozícii, agresivitou, snahou potlačiť kritiku a diskusiu. Bezpečnostná stratégia ide týmto smerom, keď pomenováva Rusko ako nepriateľa a podozrieva každú kritickú činnosť z podvratnej aktivity. Vzhľadom na univerzálnosť BS je konkretizácia hrozieb z diplomatického hľadiska neprijateľná a to bolo v pripomienkovom konaní aj tvrdo kritizované.
Autori dokumentu sa skrátka vyznačujú svojským myslením, ktoré pamätníkom živo pripomenulo časy minulé. Snaha kriminalizovať opozíciu a kritiku je už potom len symbolickou bodkou pri pohľade do boľševikovej duše.