Marc Galleoti sa na stránke rešpektovavaného časopisu Foreign Policy ospravedlnil za vytvorenie „Gerasimovovej doktríny“ hybridnej vojny. Nič také neexistuje.
„Gerasimovova doktrína“ sa stala odvtedy akousi víziou totálnej, hybridnej vojny, ktorú široko preberajú v médiách, think-tankoch alebo v propagande.
[sociallocker][/sociallocker]
Tento pojem, ktorý začal žiť vlastným životom, vznikol v roku 2013, keď generál Gerasimov zverejnil svoj prejav. išlo o to, ako možno v modernom svete využiť propagandu a zaviesť pomocou nej krajinu do chaosu. Galleoti sa dostal k prekladu prejavu a aby to bolo pútavé zverejnil to so svojimi komentármi pod bombastickým nadpisom „Gerasimova doktrína“
V texte bolo jasne uvedené, že ide iba o symbol a že „to určite nie je doktrína„.
Ale potom prišlo pripojenie Krymu, keď vojaci bez označenia, alebo „malí zelení mužíčkovia,“ obsadili polostrov prakticky bez výstrelu. Nasledovala vojna na Donbassu, kde pôvodne bojovala skupina miestnych kriminálnikov, separatistov, ruských dobrodruhov a špeciálnych síl, za sprievodu búrky divokej ruskej propagandy.
Zrazu sme si to uvedomili, ako keby Gerasimov skutočne opisoval niečo, čo príde.
Namiesto pôvodnej ignorácie Gerasimovho prejavu, ho naraz všetci začali študovať, ako keby išlo o oznámenie nového spôsobu vojny.
Lenže bolo to úplne inak. Gerasimov jasne popisoval rôzne farebné revolúcie, príbeh arabskej jari a za všetkým videl dlhé prsty Washingtonu a Langley. Jeho prejav nebol o tom ako takéto udalosti podporovať v zahraničí – ale ako im čeliť na domácej pôde!
Galleoni sa pýta, či to nie jedno. Nezáleží na tom, ako pomenujeme nejaký jav s určitými vlastnosťami, hlavne že bude vystihovať realitu.
Lenže bez vysvetlenia nedôjde k pochopeniu a následne nebude možné proti tomu bojovať.
Neexistuje žiadna doktrína
Po prvé, neexistuje žiadna ruská „doktrína“. Samozrejme, Rusi majú politické ciele – odvrátiť, rozdeliť a demoralizovať – ale celé je to neusporiadané, reaktívne , roztrieštené, dokonca aj niekedy protirečivé. Neexistuje jediný organizačný princíp, nieto ešte riadiaca agentúra.
Niektoré hlavné operácie sú koordinované, prevažne prostredníctvom prezidentskej administratívy, ale väčšina z nich nie je. Operácie na nižšej úrovni vykonáva chaotická zmes „politických podnikateľov„, ktorí dúfajú, že ich úspech im získa láskavosť Kremľa. Ide o diplomatov, špiónov, zločincov, predstaviteľov think tankov, oligarchov a novinárov .
Po druhé, nemali by sme o tom premýšľať len vo vojenských termínoch.
To, čo nazývame „hybridná vojna“ sú v ruskom ponímaní fakticky dve samostatné veci. V tom, čo hovoril Gerasimov, bolo použitie podvratných operácií na prípravu bojiska pred zásahom, presne takého druhu operácií, ktoré sa používajú na Ukrajine. Prerušovanie reťaze velenia, podpora miestnych povstaní, rušenie komunikácie – to sú všetky klasické kroky, ktoré skoro ani nezačali na Kryme.
Ak však Gerasimov a generáli považujú „aktívne opatrenia“ za predohru ozbrojených operácií, odborníci na národnú bezpečnosť Kremľa ich považujú za alternatívu vojny.
Rusi sú si vedomí, že proti bohatému NATO nemajú šancu. Ako by teda tieto krajiny mohli ohroziť?
Odpoveďou je poštvať ich demokratické normy a inštitúcie proti sebe, rozdrásaním existujúcich problémov a využitím každej príležitosti na neutralizáciu Západu.
Ide o učebnicový prípad toho, čo George Kennan nazval politickou vojnou. Ide o koncentráciu všetkých prostriedkov na niečo blízke vojne, aby sa dosiahli jeho národné ciele. Takéto operácie sú otvorené a skryté.
Otvorenými aktivitami sú politické aliancie, ekonomické opatrenia … a „biela“ propaganda. Skryté operácie sú napr. tajná podpora zahraničných subjektov, ktoré naklonené „priateľsky„, „čierna“ psychologická vojna a dokonca podpora podzemného odporu v nepriateľských štátoch.
Ide o toto: Ak podvratná činnosť nie je predohrou vojny, ale samotnou vojnou, mení to naše chápanie hrozby, a aj určenie našej najlepšej odpovede .
Galeotti ďalej tvrdí, že zachovanie ozbrojených síl ako odstrašujúceho prostriedku je stále potrebné. Väčší dôraz by sa mal ale klásť na kontrarozviedku a mediálnu gramotnosť, na boj proti korupcii (čo je vždy požehnanie pre politických bojovníkov) a na vyrovnávanie sociálnych rozdielov, ktoré Rusi s radosťou zneužívajú.
Samozrejme, Gerasimovova doktrína je lákavým termínom pre každého, kto chce Rusko vykresliť ako krajinu kriminálnikov a vrahov. Vzhľadom na to, že ide o nesprávny predpoklad, vedie to k nesprávnemu pochopeniu a k nesprávnym reakciám
Uvedomuje si, že Západ nechápe ako myslí a sleduje jeho konanie Kremeľ. CI už oprávnene alebo nie, ak si Rusi myslia, že sú ohrození Západom, potom to viedlo k posilneniu pozície Putina.
Ak teda chceme ukončiť súčasnú konfrontáciu, ako aj bojovať s ruskou politickou vojnou, musíme pochopiť jej motiváciu.
„Gerasimova doktrína“ nikdy nemala nič predstavovať. Je čas ju nechať odísť do minulosti.