GATESTONE INSTITUTE: Znásilňovacie gangy, alebo príbeh zo zeleného Oxfordshire

• Aká cena už bola zaplatená alebo sa len v budúcnosti zaplatí verejnými činiteľmi, ktorí sa mlčky prizerali a povolili, aby tieto zverstvá dnešnej doby pokračovali bez toho aby ich zastavili?
• Rodiny, alebo príbuzní niektorých zneužívaných dievčat sa dlhodobo pokúšali upozorniť na to, čo sa deje s ich dcérami, pričom každé dvere štátu sa im pred očami zatvorili.
• Ak má Británia odvrátiť hanbu „znásilňovacich gangov“ od svojej kultúry, mala by začať zmenou pomeru rizika a odmeny, medzi tými, ktorí identifikujú tieto obrovské zločiny a tými ktorí sa tieto činy snažia zakryť.

[sociallocker][/sociallocker]

Od zatknutia Tommyho Robinsona 25. mája boli osoby v konaní vo všeobecnosti – a nesprávne – označovaní v správach ako „ázijský znásilňovací gang„. To opätovne vyvolalo diskusiu o tom, či sa obetiam dostáva spravodlivosť a či tým nie sú podporovaní páchatelia.

Vo všetkom chýba aspoň jeden kľúčový prvok. Aká cena už bola zaplatená alebo sa len v budúcnosti zaplatí verejnými činiteľmi, ktorí sa mlčky prizerali a povolili, aby tieto zverstvá dnešnej doby pokračovali bez toho aby ich zastavili? Polícia, politici, úradníci a iní, znovu preukázali, že zlyhali a zlyhávajú zas a znova. Nikto z nich a nikdy neboli odsúdení do väzenia za žiadne z ich prehliadnutí – a možno by proti nim ani nikdy nebolo možné podať trestné obvinenie (dokonca ani obvinenie z nedbanlivosti). Stojí za to sa spýtať, či život niektorých z týchto ľudí, kariérne cesty alebo dokonca dôchodkové plány boli aspoň niekedy vzdialene ovplyvnené ich preukázanou neschopnosťou čeliť jednému z najväčších zverstiev, aké sa vyskytli v Británii. Ide o masové znásilňovania mladých dievčat motivovaných dospelými ktorých ženie rasizmus, religiozita, mizogýnia a pohŕdanie inou triedou.

Snáď by mohla na túto otázku odpovedať verejná činiteľka s kariérou bývalej členky znásilňovacieho gangu. Jej meno je Joanna Simons. V roku 2013 bola riaditeľkou Oxfordshirskej Okresnej Rady. Počas uplynulého desaťročia bola v centre programu „Starostlivosti“ Rady, teda počas celého obdobia, v ktorom sa uskutočňovalo masové znásilňovanie miestnych dievčat (následne vyšetrované pod názvom „Operácia Bullfinch„). Barbarstvo vykonané miestnymi mužmi, ktorých pôvod bol nesprávne označovaný ako „ázijský„, zahŕňalo označkovanie jedného z dievčat písmenom „M“. Meno násilníka bolo „Mohammed“ a práve tento Mohamed chcel, aby ľudia vedeli, že označkovaná dievčina „patrila“ jemu a ako taká bola jeho majetkom.

Iné zo stoviek miestnych obetí prežili rovnako hrozivé zneužívanie. Množstvo z nich bolo v starostlivosti miestnych úradov. Spomedzi príbehov, ktoré vyšli najavo v roku 2013 na súde v Old Bailey, vyniká jeden. Jedno z dievčat bolo nadrogované a znásilnené skupinou mužov. Podarilo sa jej uniknúť a privolať taxík, ktorý ju odviezol do opatrovacieho útulku, v ktorom žila. Zamestnanci v opatrovníckom dome odmietli zaplatiť poplatok za taxík, takže taxikár vzal dievča rovno naspäť na miesto, z ktorého práve utiekla. Tam ju tento gang znovu znásilnil. Nie je to nočná mora z nejakej ďalekej krajiny či mestečka jedného z miest na severe Anglicka, ktoré sa zriedka dostane do londýnskych médií, ale príbeh v lesnatého Oxfordshire. Rodiny, alebo blízki niektorých zneužívaných dievčat sa dlhodobo pokúšali upozorniť na to, čo sa deje s ich dcérami, pričom každé dvere štátu sa im pred očami zatvorili.

Po podrobnostiach uvedených vyššie, ktoré vyšli najavo počas trestného konania v Old Bailey, Simonsová urobila video, ktoré bolo Okresnou Radou v Oxforshire vystavené na Internete. Počas posledných piatich rokov sledovalo toto 48-sekundové ospravedlnenie menej ako 2 000 ľudí. Zaslúži si však širšie publikum. V ňom sa pani Simonsová pozerá do kamery a ospravedlňuje sa ľuďom, ktorých Rada sklamala, čo hovorí veľa o postoji, ktorý v Británii pretrvával roky. Od začiatku až do konca, všetko o tom je nesprávne. Z tónu hlasu a obsahu by sa zdalo, že pani Simonsová sa ospravedlňuje za oneskorenie odvozu miestnych odpadkových košov alebo za oneskorenie pri poskytovaní posýpacej soli počas nevľúdneho počasia. Nič na tom nenaznačuje hrôzostrašnosť – absolútny, nepredstaviteľný horor – toho, čo sa stalo v listnatom, krásnom, snovom Oxfordshire počas toho keď bola vo funkcii.

Keď sa Simonsová neskôr objavila v programe Newsnight televízie BBC, čelila niektorým trefným otázkam zo strany Emily Maitlisovej, komentátorky BBC. Simonsová odpovedala tým, že je jej nielen veľmi ľúto zlyhania služieb, ale prišla aj s ubezpečujúcim posolstvom, že sa spolu so svojimi kolegami z rady v Oxfordshire „naučili veľa„. Keď sa Maitlis spýtala, či si Simonsová nemyslí, že by mala odstúpiť, Simonsová odpovedala: „Samej sebe som si položila niekoľkých veľmi ťažkých otázok,“ ale „nehodlám odstúpiť, pretože moje odhodlanie je, že musíme urobiť všetko čo je v našich silách aby sme to napravili.“ Keď sa Maitlisová spýtala Simonsovej či by odstúpila, ak by si obete alebo ich rodiny mysleli, že by to mala spraviť, Simonsová prišla s jedným z tých prekrásnych politických trikov ako vzdialene neodpovedať na otázku. Povedala (hlasnejšie, ako keby to naozaj povedala), že nemala žiaden úmysel odstúpiť, aj keby ju každá obeť a každá rodina vyzvala, aby tak urobila.

Možno existovali iné motívy, pre jej vôľu zostať na jej mieste. V čase, keď vyšla najavo operácia Bullfinch, pani Simonsová dostávala ročný plat vo výške viac ako 196 000 libier bez zahrnutia ďalších prídavkov. Aby sme to uviedli do určitého kontextu, priemerná ročná mzda v Spojenom kráľovstve sa pohybuje okolo 27 000 libier. Ročná mzda zaplatená predsedovi vlády Spojeného kráľovstva za vedenie krajiny je niečo menej ako 150 000 libier ročne. Takže kvôli svojmu utrpeniu v Okresnej rade Oxfordshire pani Simonsová dostávala výrazne vyšší plat ako predseda vlády a viac ako šesťnásobok priemerného platu v krajine.

Napriek tomu, že odolala nátlaku na odstúpenie v roku 2013, udalosti pokračovali. Preskúmanie celého prípadu dospelo k záveru, že sociálni pracovníci a polícia si boli vedomí zneužívania stoviek mladých dievčat v Oxfordshire od roku 2005, ale nepodarilo sa ich vyšetriť ani dokonca zaznamenať ako trestný čin.

V roku 2015 sa Okresná rada v Oxfordshire sa rozhodla zrušiť miesto Simonsovej, zrejme kvôli ušetrenie peňazí. Toto rozhodnutie sa po nejakej vnútornej hádke zmenilo. Simonsová v roku 2015 nakoniec odstúpila, pričom získala od Rady sumu vo výške 259 000 libier. Čo je opäť, aby sa to uviedlo do kontextu, viac ako cena priemerného domu vo Veľkej Británii. Priemerná cena domu v Spojenom kráľovstve v roku, ktorý nasleduje po výplate Simonsovej, bola 220 000 libier. Takže investícia, na ktorú väčšina britských ľudí pracuje počas celého svojho pracovného života, by mohla byť pokrytá jednoročným úlovkom Simonsovej.

Podaktorí ľudia by si mohli myslieť, že takýto človek sa znova nezjaví na verejnosti, alebo sa posadí na výhru a odíde. Ale Oxfordshire o Simonsovú neprišlo nadlho. Vlani v júli organizácia, ktorá propaguje cestovný ruch v oblasti – „Zážitky v Oxfordshire“ – oznámila, že Joanna Simons sa stala novou predsedníčkou predstavenstva. V tlačovej správe oznamujúcej jej vymenovanie sa citovalo o jej skúsenostiach z Okresnej rady v Oxfordshire, čím sa zdôvodňovala kvalifikácia na prevzatie tejto úlohy. Povedala tiež, ako veľmi sa teší na to, že „pomôže propagovať nádherné miesto, ako je Oxfordshire pre prácu, navštevu a život.“ Bývalý predseda predstavenstva Graham Upton vyhlásil, že Simonsová priniesla „bohaté skúsenosti“ do tejto funkcie.

Pani Simonsová je len jedna osoba – jedna z mnohých ľudí v Spojenom kráľovstve, ktorí sa roky prizerali na hromadné znásilňovanie mladých dievčat vo svojej oblasti. Samozrejme, že títo ľudia nie sú vo väzení. Sú zriedka, ak niekedy, opovrhovaní či dokonca spomínaní v národnej tlači. Ich životy neboli obrátené hore nohami. Neboli prenasledovaní na každom kroku. Namiesto toho – ak je príklad Joanny Simons niečo, čo by sa malo nasledovať – si dokázali nakrátko strčiť hlavu pod hladinu, zarobiť si peniaze a potom opäť vypadnúť hore. Ak má Británia odvrátiť hanbu „znásilňovacich gangov“ od svojej kultúry, mala by začať zmenou pomeru rizika a odmeny, medzi tými, ktorí identifikujú tieto obrovské zločiny a tými ktorí sa tieto činy snažia zakryť.

• Douglas Murray publikuje na Twitteri

Zdroj: Gatestone Institute