Prudký nárast stretov medzi islamskými teroristami a barmskou vládou stojí za vznikom utečeneckej krízy v juhovýchodnej Ázii, ktorá sústredila pozornosť OSN a medzinárodných médií na Rohingov zo severného Rakhine, izolovanej provincie na západe prevažne budhistickej krajiny.
Ku koncu augusta 2017 vykonala teroristická skupina, ktorá sama seba nazýva Armáda spásy Arakan Rohingya (Arsa), sériu koordinovaných útokov na barmské bezpečnostné zložky v severnom Rakhine. Keď barmská armáda ohlásila, že pri odvetných opatreniach zomrelo 370 útočníkov, rohingskí aktivisti vyhlásili, že mnohé z obetí boli nevinní ľudia, ktorí sa útokov nezúčastnili. Tiež obvinili úrady zo zničenia rohingských dedín – satelitné snímky tejto devastácie zverejnila Human Rights Watch. Barmská vláda tvrdí, že za demoláciu stojí Arsa, ktorá vykonala podobné útoky na barmskú polícii v októbri 2016.
Od týchto udalostí stovky tisíc Rohingov – moslimov, ktorí sa tu usídlili pred vyhlásením nezávislosti Barmy v roku 1948 – utekajú v posledných dvoch rokoch pred násilím a chudobou prevažne do susednej Indie a Bangladéša. India, v obavách o národnú bezpečnosť, založených na skutočnosti, že medzi utečencami sú teroristi z Arsa a ich sympatizanti s väzbami na ISIS a ďalšie islamistické organizácie, vydala príkaz na deportáciu Rohingov, ktorí prekročili hranice nelegálne. Tento krok sa však stretol s odporom zo strany indického Najvyššieho súdu. Bangladéš sa k problému postavil tak, že zásadne obmedzuje možnosť pohybu rohingských utečencov.
Ohlasy na podporu nevinných mužov, žien a detí ohrozených radikálov, ktorí tvrdia, že reprezentujú ich záujmy, sú úplne oprávnené. Žiadne humanitárne riešenie tejto krízy však nie je možné vykonať bez pochopenia dôvodov, ktoré k stretu viedli – a odhalenie jeho skutočných vinníkov.
Súčasná kríza je – nesprávne – popisovaná ako „etnická čistka“, ktorú sa na nevinnej moslimskej menšine dopúšťajú barmské vládne sily a ministerka zahraničia Aung San Suu Kyi a de facto hlave štátu, je táto ťažká situácia „ľahostajná“. Ako uviedla vo svojej správe PJ Media, mnoho kritikov v médiách a v skupinách ochrancov ľudských práv žiada, aby Kyi bola odobratá Nobelova cena za mier, ktorá jej bola udelená za jej kampaň pre demokraciu a odpor proti vládcom z vojenskej junty.
V správe sa však tiež uvádza pohľad Priscilly Clapp, ktorá pôsobila ako riaditeľka zastupiteľského úradu Spojených Štátov v Barme medzi 1999 a 2002 a ktorá dôrazne oponuje súčasnému uhlu pohľadu na Kyi a na reakciu jej vlády na teroristické útoky v Rakhine v októbri a v auguste minulého roka 7. septembra, v rozhovore pre France 24 (ktorého čiastočný prepis poskytla PJ Media), Clapp argumentuje, že útoky „vykonali ľudia z rohingskej diaspóry, žijúci v Pakistane a v Saudskej Arábii, ktorí prišli cez Bangladéš.“ Novší útok:
„Bol načasovaný, aby nasledoval … prezentáciu odporúčaní Medzinárodnej komisie pre Rakhine Kofiho Annana, ktorú Aung Sun Suu Kyi prijala a súhlasila s ich implementáciou, a ktoré cielia na dlhodobé riešenie … Ich taktika je terorizmus. Niet o tom žiadnych pochybností. (Kyi) nenazýva teroristami celú populáciu Rohingov, odkazuje na skupinu ľudí, ktorí sa tam potĺkajú so strelnými zbraňami, mačetami a podomácky vyrobenými bombami a vraždia svojich vlastných ľudí spoločne s budhistami, hinduistami a ďalšími, ktorí sa im pripletú do cesty. Zabili veľa členov bezpečnostných zložiek a v regióne vyvolávajú chaos. Ľudia, ktorí utekajú do Bangladéša, neutekajú len pred reakciou ozbrojených zložiek, ale utekajú pred radikálnymi členmi vlastnej komunity, pretože tí na nich útočia a obzvlášť na lídrov komunity, ktorí sa pokúšali s vládou spolupracovať pri riešení problému občianstva a ďalších humanitárnych snáh, ktoré sa tu pripravovali. Medzinárodná komunita si musí ujasniť fakty predtým, než bude niekoho obviňovať. „
Tvrdenie Clappovej podporuje rozsiahla analýza z roku 2005 od Dr. Aye Chana, profesora histórie juhovýchodnej Ázie z Medzinárodnej univerzity Kanda v Japonsku, o ktorej pojednáva tiež nedávny článok Andrewa Bostoma. Podľa neho Chánov článok „Rozvoj moslimskej enklávy v štáte Arakan (Rakhine) v Barme (Mynmaru),“ od počiatkov bengálskeho moslimského džihádu na konci 19. storočia po éru II. Svetovej vojny, ilustruje, že sa jedná o ten istý nadčasový expanzívny džihád, ktorý zlikvidoval budhistickú civilizáciu v severnej Indii.
Bostom tiež odkazuje na Chánov otvorený list z roku 2014 pre vtedajšieho generálneho tajomníka OSN Ban Ki-moona, ktorý poukazuje na priehľadnú aj keď vytrvalú snahu bleskovice moslimských migrantov do severovýchodného Mjanmarska „vziať rakhinským ľuďom ich vlastnú rakhinskú (arakanskú, budhistickú) identitu.“
Aby sme pochopili zámery džihádistov v Rakhine, je nevyhnutné sa bližšie pozrieť na fungovanie Arsa – v minulosti známej ako Harakh Al-Yaqin (v arabčine Hnutie pre vieru) – ktorá vznikla po rohingských povstaniach proti budhistickej komunite v júni 2012.
Hlavný vodca skupiny, Attaullah Abu Ammar Junnani (neformálne známy ako Ata Ullah), sa narodil v Karáčí v Pakistane rohingskému migrantovi a vyrástol v Mekke v Saudskej Arábii, kde navštevoval islamskú náboženskú školu a vytvoril si väzby na saudských duchovných. Podľa barmskej vlády prekonal Ata Ullah v určitom období výcvik vo vedení partizánskej vojny Talibanu v Pakistane. Hoci tvrdí, že bojuje „za záujmy dlho utláčanej rohingskej moslimskej komunity v Mjanmarsku,“ používa metódy vlastné islamským teroristom. Nebezpečenstvo pre Barmu – čo je tiež dôvod, prečo India a Bangladéš vnímajú príliv utečencov ako bezpečnostné riziko – je to, že Atta Ullah bude radikalizovať čoraz väčší počet Rohingov vnútri aj za hranicami krajiny.
Skôr, než klásť túto kritickú situáciu za vinu vláde Barmy, by mala zainteresovaná medzinárodná komunita rozpoznať skutočnú hrozbu. Iba vtedy bude môcť Kyi začať implementovať odporúčania navrhované plánom za „mierovú, férovú a prosperujúcu budúcnosť ľudí v Rakhine“ – plánom, ktorý sama iniciovala.
Článok vznikol s láskavým súhlasom GATESTONE INSTITUTE v rámci partnerského projektu prekladu textov.