Každý dnes vie – dokonca aj sama nemecká kancelárka Angela Merkelová – ktorá otvorila dvere krajiny pre viac ako milión prisťahovalcov zo Blízkeho východu, Afriky a Ázie, že to bolo politicky, trojnásobnou chybou:
- Merkelová si môže myslieť, že humanitárne motívy (vojna v Sýrii a Iraku, utečenecký problém) by mohli pomôcť Nemecku otvorene sa usilovať o migračnú politiku, ktorá pôvodne začala v tieni.
- Merkelová hlavne pomohla urýchliť obranné mechanizmy proti transformácií nemeckej spoločnosti a kultúry do „multikultúrneho“ priestoru – „multi“ by oddeľovalo islamský spôsob života. Strana Alternatívne anti-imigračné Nemecko (AFD) je teraz veľký hráč na nemeckej politickej scéne.
- Merkelovej anxieta voči imigranstskému problému je v celej Európe. Mohla dokonca dotlačiť, Spojené kráľovstvo k Brexitu a tlačiť stredoeurópske krajiny, ako je Maďarsko do tej pozície, že sa chcú odlúčiť od Európskej únie.
Po mnoho rokov bolo Nemecko, najviac otvorenou krajinou v Európe pre imigráciu. Podľa Eurostatu v rokoch 2005 až 2014, Nemecko privítalo viac ako 6 miliónov ľudí.
Nie všetkých šesť miliónov ľudí prišlo z Blízkeho východu. Prevažná väčšina z nich však neboli z Európy. Ilegálna imigrácia nie je samozrejme zahrnutá v týchto číslach.
Iné krajiny sa tiež podieľali na migrácií. V rovnakom časovom horizonte, 2005-2014, tri milióny ľudí emigrovali do Francúzska, okolo 300.000 ľudí ročne. V Španielsku, tento proces bol ešte chaotickejšií: viac ako 700.000 migrantov v roku 2005; 840.000 v roku 2006; takmer milión v roku 2007 a potom pozvoľný pokles na 300.000 ročne až do roku 2014.
„Utečenecká krízá“ v skutočnosti stojí za tým, čo bolo latentné: že z humanitárnych dôvodov je za tým oficiálna migračná politika v Európe. Z ekonomických dôvodov sa Európa otvorene rozhodla pred rokmi podporiť vstup novej populácie, údajne preto, aby sa kompenzovalo dramatické predpokladané zmenšovanie domorodého obyvateľstva Európy.
Podľa populačných projekcií uskutočnených Eurostatom v roku 2013, a to bez prisťahovalcov, počet obyvateľov v Európe v roku 2015 klesol z 507,3 milióna na 399,2 miliónu v 2080. Za zhruba 65 rokov sto miliónov ľudí (20%) zmizne. Podľa jednotlivých krajín, sa tieto čísla zdajú byť ešte desivejšie. Do roku 2080, v Nemecku z 80 miliónov ľudí by sa stalo 50 miliónov. V Španielsku z 46,4 miliónov ľudí, by sa stalo 30 miliónov. V Taliansku 60 miliónov by malo klesnúť na 39 miliónov.
Niektoré krajiny by boli oveľa stabilnejšie: do roku 2080 vo Francúzsku 66 miliónov z roku 2015 by narástlo na 68,7 miliónu a v Anglicku 67 miliónov, by sa malo zmenšiť len približne na 65 miliónov.
Je migrácia sama o sebe „zlá“ vec? Samozrejme, že nie je. Migrácia z krajín s nízkymi príjmami do krajín s vyššími príjmami je takmer prírodný zákon. Kým počet narodených detí a úmrtí zostáva väčší ako počet imigrantov, výsledok sa považuje za prospešný. Ale keď sa migrácia stáva hlavným faktorom rastu počtu obyvateľov, zmena situácie, ktorá by mala byť prirodzenou evolúciou sa stáva revolúciou.
Jedná sa o trojitú revolúciu:
- Vzhľadom k tomu, počet imigrantov je obrovský. Organizácia Spojených národov uvádza: „V rokoch od 2015 do 2050, bude v skupine krajín s vysokými príjmami predpokladaný vyšší počet úmrtí viac ako o 20 miliónov, zatiaľ čo čistý zisk imigrantov by sa mal pohybovať na 91 miliónoch. Predpokladáme, že imigranti tvoria 82 percent populačného rastu v krajinách s vysokými príjmami. „
- Vzhľadom ku kultúre imigrantov, väčšina z nich patrí k moslimskej a arabskej (alebo tureckej) kultúre, ktorá bola v starom a historickom konflikte s (a ešte je) dominantnými kresťanskými krajinami Európy. Treba ešte podotknúť, že tento moslimský migračný proces prebieha v historickom okamihu radikalizácie svetovej moslimskej populácie.
- Pretože každý európsky štát je v oslabenej polohe. V procese budovania Európskej únie, štáty prestali zvažovať seba ako nevyhnutný nástroj integrácie rôznych regionálnych kultúr vnútri národného rámca. Naopak, aby sa zabránilo návratu rozsiahlych šovinistických vojen ako je 1. a 2. svetová vojna, sa preto všetky európske národy rozhodli vytvoriť byrokratickú, netransparentnú, nevolenú výkonnú komisiu v Bruseli. Niet divu, že spolu s islamským problémov vo všetkých europských krajinách sa slabé štáty musia vyrovnať s oživením secesionistickými a náboženskými vplyvmi, ako napríklad na Korzike vo Francúzsku, Katalánsku v Španielsku, vo Walese a vo Veľkej Británií.
Aby sa zabránilo kultúrnym konfliktom (moslimských prisťahovalcov vs nemoslimských pôvodných obyvateľov) Nemecko by mohlo samozrejme importovať ľudí z krajín Európy, kde neexistovali žiadne pracovné miesta: Francúzsko, Španielsko, Taliansko. Ale táto „biela“ pracovná sila sa považuje za „drahú“. Veľké podniky (v stavebníctve, opatrovateľky a všetky služby, …), potrebujú lacných dovezených pracovníkov bez ohľadu na región pôvodu. Preto zrovna prijímajú ľudí zo Blízkeho východu, Turecka, severnej Afriky. Vnútorná migrácia v rámci EÚ by vyriešila hlavný problém spomínaného znižujúceho sa počtu obyvateľov Európy ako celku.
Môže Európa prijať moslimskú populáciu z Turecka, severnej Afriky, subsaharskej Afriky, Blízkeho východu a stať sa európskou veľmocou, založenej na populácií, ktorá je multikultúrna a multináboženská?
Teoreticky sa to dá urobiť. Ale treba sa vyhnúť rasovému a náboženskému napätiu, dve základné otázky týkajúce sa integrácie musia byť zodpovedané:
1) Čo sa opýtame prisťahovalcov?
2) Čo budeme robiť s tými, ktorí neprijmú naše podmienky?
Inými slovami, integrácia je asymetrický proces, pri ktorom sa očakáva, že prisťahovalci vynaložia úsilie na to, aby sa prispôsobili.
V Európe tieto dve otázky integrácie neboli nikdy požadované od nikoho. Podľa Michèle Tribalat, sociologičky a demografky:
„Krajiny EÚ sa dohodli 19. novembra 2004, na jedenástich spoločných základných zásadách. Ak je to otázka integrácie a oni odmietajú akúkoľvek asymetriu medzi hostiteľskou krajinou a prisťahovalcami, tak žiadne oprávnenia nie sú udelené. Všetky kultúry majú rovnakú štátnu príslušnosť. Neexistuje žiadne uznanie európskej kultúry, ktoré by mohlo byť užitočné, aby sa zachovala.„
Vo Francúzsku, v Nemecku a vo Švédsku, to stalo rýchlo jasné, že rastúci tok radikalizovanej moslimskej populácie začal meniť pravidlá hry integrácie. Imigranti sa nemuseli „prispôsobiť“ a môžu slobodne rozširovať svoje náboženské a kultúrne návyky. Naproti tomu miestnym „lokálnym“, bolo nariadené, aby odolali „environmentálnej“ zmene produkovanej imigráciou. Keď sa snažili vzdorovať ako tak, tak politická a mediálna sféra začala kriminalizovať ich „rasistické“ správanie a „predpokladanú“ neznášanlivosť.
Francúzsky arcibiskup Pontier vyhlásil v októbri 2016:
„Potrebujeme ľudí, ktorí budú milovať Francúzsko. Ak im ponúkneme vždy negatívny pohľad, nemôžu milovať krajinu. Avšak, ak by sme ich videli, ako ľudí, ktorí nám prinášajú niečo nové, budeme rásť spolu„.
Úrady často považujú anti-imigračnú kritiku ako trestný čin. Holandský politik Geert Wilders je v súčasnej dobe súdený za pokus brániť svoju krajinu proti marockým imigrantom, ktorých kriminalita transformuje Holandsko.
Môže ísť do väzenia, minimálne na jeden rok a mohla by mu byť uložená pokuta vo výške 7.400€ ($ 7000 USD).
Vo Francúzsku, v Paríži prokurátor začal predbežné vyšetrovanie „ospravedlnenia terorizmu“ proti anti-imigračnému spisovateľovi Ericovi Zemmour. V rozhovore v časopise Causeur, zverejnenom 6. októbra Zemmour povedal, že „moslimovia si musia vybrať“ medzi Francúzskom a islamom. Dodal, že má „rešpekt k džihádistom, ktorí sú ochotní zomrieť za to, čomu veria.“ Parížsky prokurátor sa rozhodol vybrať túto vetu z kontextu, a stíhať ho za ňu.
Bude tento zdvojený tlak – súdny príkaz milovať islam a kriminalizovanie protiislamskej kritiky – stačiť na odrovnanie akejkoľvek opozície voči migračnej politike EÚ a poslúži na islamizáciu kontinentu?
Uvidíme.
Preklad pôvodného textu: Europe’s Planned Migrant Revolution