7. januára tohto roku uplynuli dva roky od chvíle, keď dvaja ozbrojenci vošli do kancelárií satirického magazínu Charlie Hebdo v Paríži a zavraždili tam dvanásť ľudí. Je to preto tiež dvojročné výročie zhruba hodinového obdobia, počas ktorého sa väčšina slobodného sveta vyhlasovala za Charlieho a pokúsila sa – pochodovaním ulicou, minútami ticha, alebo tweetovaním hashtagu „Je Suis Charlie” ukázať celému svetu, že sloboda nemôže byť potlačená a že pero je mocnejšia zbraň než kalašnikov.
Po dvoch rokoch je správny čas na zhodnotenie situácie. Ako to dopadlo? Boli všetky tie „Je Suis” niečo viac než pípnutie na twitteri? Kto sa chce pokúsiť odpovedať na túto otázku, mal by začať pohľadom na časopis, o ktorý mali všetci také obavy. Ako sa mu darí dva roky od chvíle, keď bola väčšina jeho senior editorov kvôli rúhaniu sa postrieľaná?
Dobre zrovna nie, ak ako meradlo vezmeme ochotu opakovať „zločin”, pre ktorý k útoku došlo. Šesť mesiacov po masakre, v júli 2015, vyhlásil nový editor Laurent Sourisseau, že Charlie Hebdo už nebude publikovať zobrazenie proroka Mohameda. Charlie Hebdo „vykonal svoju prácu”, povedal, „a bránil právo karikovať”. V čísle, ktoré vyšlo bezprostredne po útoku a v niektorých ďalších sa objavili karikatúry Mohameda. Pokračovať v tom ale nie je potrebné. Málokto by mu mohol mať také rozhodnutie za zlé. Kto by mohol očakávať, že skupina karikaturistov a novinárov, ktorí už zaplatili takú vysokú cenu, sa bude osamotená držať hodnôt, ako sú sloboda slova a právo karikovať, keď takmer všetky ostatné periodiká slobodného sveta v ich podpore zlyhávajú?
Teraz po dvoch rokoch od útoku oznámila jedna z najpoprednejších postáv časopisu Zineb El Rhazoui, že odtiaľ odchádza. El Rhazoui, ktorá bola kvôli ochranke, ktorú dostala od francúzskeho štátu, popisovaná ako „najviac chránená žena vo Francúzsku”, vyhlásila, že Charlie Hebdo vo vzťahu k islamskému radikalizmu „zmäkol”. Pre agentúru Agence France-Presse uviedla, že „Charlie Hebdo 7. januára 2015 zomrel.” Predtým magazín „niesol pochodeň absolútnej slobody”, povedala. „Sloboda za každú cenu je to, čo som na Charlie Hebdo, kde som cez mnohé ťažkosti pracovala, milovala.”
Samozrejme, El Rhazoui je neobyčajná osobnosť. A vzácna v Európe 21. storočia. Čo je tiež dôvodom, prečo potrebuje ochranku. Väčšina ľudí, ktorí hovorili, že im záleží na práve hovoriť, čo chcú, kedy chcú a o čomkoľvek – vrátane jedného obzvlášť tvrdého a nevľúdneho náboženstva, boli ochotní prejsť Parížom s ceruzkou nad hlavou alebo proklamovať „Je Suis Charlie.” Ale skoro nikto to tak naozaj nemyslel. Keby áno, potom by tie davy – ako zdôraznil Mark Steyn – nepochodovali Parížom s ceruzkami, ale karikatúrami proroka Mohameda. A ich posolstvo by znelo: „Budete nás musieť dostať všetkých.”
A rovnako tak lídri. Keby prezident Hollande a kancelárka Merkelová skutočne verili v obranu slobody prejavu, potom by namiesto toho, aby sa ruka v ruke prechádzali Parížom s takou nevhodnou osobou, akou je palestínsky vodca Mahmoud Abbas, mali pozdvihnúť obálku časopisu Charlie Hebdo a povedať: „Takto vyzerá slobodná spoločnosť a toto bránime: ktokoľvek – politickí vodcovia, bohovia, proroci, proste všetci môžu byť objektom satiry, a ak sa Vám to nepáči, môžete zaliezť do nejakej tmárskej pekelnej diery, o ktorej snívate, ale Európa nie je kontinent pre Vás.”
Namiesto toho európska spoločnosť po dvoch rokoch od týchto gest utíchla. Samozrejme, že sa pravidelne naskytá príležitosť ukázať modernú ideu cnosti a Charlie Hebdo slúži ako boxovacie vrece. Od tej doby, čo sa samozvaní cenzori, ktorých je naša spoločnosť plná (a ktorí pravdepodobne žiadne časopisy nekupujú a nečítajú), vďaka atentátnikom dozvedeli o jeho existencii, vysielajú do sociálnych médií pravidelné správy kritizujúce veci, na ktoré ich magazín upozornil.
A tak sa stalo, že nie práve zdvorilý a satirický magazín bol opakovane súdený morálnou políciou našich dní bez zmyslu pre humor a často kritizovaný za nedostatočnú ohľaduplnosť vo vzťahu k rôznym svetovým udalostiam. Karikatúra o novoročných sexuálnych útokoch v Kolíne nad Rýnom bola odsúdená ako nevkusná. Reakcia časopisu na zemetrasenie v Taliansku takisto netrafila jedinú akceptovateľnú nôtu v očiach niektorých nečitateľov, podobne ako havária ruského lietadla a ďalšie príspevky, ktorým bol vyčítaný nedostatok patričnej piety.
Medzitým sme sa dostali do situácie, kedy sme sa so spáchaním zverstva „vnútorne stotožnili” (ako sa vyjadril britský autor Kenan Malik o období po afére so satanskými veršami). Celá svetová tlač a snáď obzvlášť tá v slobodných krajinách sa vnútorne stotožnila s tým, čo sa stalo Charlie Hebdo a namiesto toho, aby sa tomu jednotne postavila, rozhodla sa, potichu a v súkromí svojich kancelárií, neriskovať, aby sa niečo podobné nestalo aj im. Toto nové podriadenie sa požiadavkám islamského terorizmu je pravdepodobne dôvodom, prečo keď bol v roku 2016 atlét, ktorý nemal nič spoločné s politikou, náboženstvom ani satirou, pristihnutý pri rokovaní, ktoré mohlo byť vnímané ako nedostatok rešpektu k islamu, nikto sa za neho nepostavil. Dokonca aj britská premiérka Theresa Mayová, keď bola v Dolnej snemovni vyzvaná, aby sa športovca zastala a ten tak kvôli jednému opileckému vtipu nemal zničenú kariéru, odpovedala vyhýbavo:
„Toto je rovnováha, ktorú potrebujeme nájsť. V tejto krajine si ceníme slobodu prejavu a slobodu slova – to je absolútne esenciálny základ našej demokracie. Ale rovnako tak si ceníme toleranciu k ostatným. Rovnako si ceníme toleranciu v náboženských veciach. Toto je jedna z tém, na ktoré sme sa zamerali v rámci protiextrémistickej stratégie, ktorú vláda pripravila. Myslím si, že potrebujeme zabezpečiť právo na slobodu prejavu, ale toto právo musí byť vykonávané zodpovedne – a tou zodpovednosťou je uznanie dôležitosti tolerancie k ostatným.”
Za posledné dva roky sme sa s istotou naučili, že takáto tolerancia je jednosmernou ulicou. Naše spoločnosti tou ulicou vyrazili, ale z opačného smeru prišla brigáda so samopalmi, ktorej stačilo raz vystreliť. Celý civilizovaný svet urobil otočku a dal sa na útek opačným smerom. Samozvaná polícia trestajúca rúhanie proti Alahovi by bola naivná, keby v najbližších mesiacoch a rokoch nevyužila výhodu, ktorú jej veci takouto kapituláciou prinášajú.
Douglas Murray je britský autor, komentátor a analytik pôsobiaci v Londýne. Článok vyšiel na Gatestone Institute v anglickom origináli Is Tolerance a One-Way Street?. Preklad vám prinášame so súhlasom Gatestone Institute v rámci partnerského projektu.