Koniec augusta, Madrid: Na žiadosť tureckej vlády prostredníctvom Interpolu zatkla španielska polícia slávneho tureckého spisovateľa Dogana Akhanliho, ktorý bol v Španielsku na dovolenke. O niekoľko dní skôr v Barcelone španielske úrady zadržali tureckého spisovateľa Hamza Yalcina, reportéra ľavicových novín Odak. Medzitým bol v Turecku ďalší spisovateľ Ahmet Altan postavený pred súd. Turecké úrady zabránili ďalšiemu tureckému spisovateľovi Asli Erdoganovi letieť do Európy, aby získal cenu Ericha Maria Remarqueho za mier v nemeckom meste Osnabrück.
Erdoganovo Turecko sa už dostalo na titulné strany novín pre uväznenie desiatok novinárov v záťahu, ktorý premenil Turecko na „najväčšie svetové väzenia pre novinárov“. Možno je dokonca ešte odpudzujúcejšie, že Turecko prenasledovalo spisovateľa, ktorí sa vôbec nezúčastňujú politickej debaty. Erdoganova islamská vláda ich nenávidí len preto, že odovzdávajú západné myšlienky a bojujú za slobodu prejavu. To, čo sa deje v Turecku, je ešte naliehavejšie ako to, čo sa deje v Iráne a Saudskej Arábii, dvoch ďalších islamských krajinách, ktoré prenasledujú a vraždia autorov: Turecko je, aspoň formálne demokraciou a je považované za islamský most do Európy.
Nacisti pálili knihy. Turecký prezident Erdogan používa sovietsku stalinistickú metódu ničenia kníh, často spolu s ich autormi.
Len za posledný mesiac sa štyria významní tureckí spisovatelia dostali na titulky nie pre svoje romány, ale pre to, že boli zatknutí, stíhaní a prenasledovaní. Erdoganov plán však ide oveľa ďalej. Turecko čistí svoju kultúru. Čistenie bolo nazvané „intelektuálnym masakrom“, ktorý „zasiahol fakulty od fyziky a biológie až po fakulty drámy a politiky na niektorých z najlepších univerzít v Turecku a ochromil učiteľov i študentov“. Po neúspešnom prevrate v minulom roku prepustil Erdogan „21 000 učiteľov“ a „1 577 univerzitných dekanov“. Je hanebné, že Európa mlčí o tomto ideologickom masakre.
V bezprecedentnom kroku teraz Erdogan podporuje plán revízie školských učebníc s ohláseným vymazaním Darwinovej evolučnej teórie a vložením islamskej svätej vojny do učebníc. Súčasne Erdogan tiež žiada, aby z tureckej slovnej zásoby boli odstránené slová sa „západným“ vplyvom. Slovo „aréna“ bude preto stiahnuté zo športových štadiónov. Ide o typický totalitný manéver zmeny jazyka pre ovládanie obyvateľstva. Turecké úrady tento týždeň tiež odstránili Chopenovu hudbu z pohrebných pochodov a nahradili ju hudbou z osmanskej éry zloženú z veršov Koránu.
„V minulosti boli kemalisti alebo ľavičiari len podozrievaví k politickým zámerom západných mocností proti Turecku“, napísal novinár Mustafa Akyol.“ V súčasnosti pre AKP (Erdoganova strana) sa Západná civilizácia so všetkými jej hodnotami, inštitúciami, kultúrou a dokonca aj vedou stala niečím, čo musí byť spochybnené, ak nie úplne odmietnuté.“
Fazil Say, známy turecký pianista, bol obvinený z „rúhania sa“. V jednej správe prevzal verš z básne Omar Khayyam, v ktorom perzský básnik 11. storočia zaútočil na pobožné pokrytectvo:
„Vy hovoríte, že tečú rieky vína v nebi, je vám neba hostincom? Hovoríte, že všetkých veriacich čakajú dve spoločníčky, je pre vás nebo bordel?“
Nedim Gürsel, profesor literatúry na Sorbone v Paríži, bol prenasledovaný pre svoj román Dcéry Alaha. Vydavateľstvo Irfan Sanci bolo postavené pred súd za „opĺzlosť“ pre publikovanie hrdinských činov mladého donchuana, erotického románu Guillauma Apollinaireho. V dnešnom Turecku je všetko, čo kultúrno vyjadruje sociálnu a sexuálnu slobodu, považované za niečo podozrivého.
Pred niekoľkými mesiacmi sa Turecko rozhodlo nahradiť hry zahraničných autorov, ako sú Shakespeare a Bertolt Brecht tými tureckými. Turecko tiež cenzurovalo Soft Machine, román amerického Williama S. Burroughs, ktorého knihy boli vždy prekladané do turečtiny. O myšiach a ľuďoch, americká klasika od Johna Steinbecka, bola tiež skoro cenzurovaná.
Sevan Nisanyan, Armén, ktorý pred niekoľkými dňami unikol z väzenia, povedal: „Turecko sa stalo skutočným blázincom“.
Bol odsúdený na 16 rokov a sedem mesiacov kvôli ironickým komentárom o prorokovi Mohamedovi.
Dva verše poézie „Stôl“, napísané tureckým básnikom Edip Canseverem, boli vynechané zo školských učebníc, pretože obsahovali slovo „pivo“. Piesne, ktoré napísali básnici Yunus Emre a Kaygusuz Abdal – pred stovkami rokov, tiež utrpeli ťažkú ranu cenzúry. Román Samarkand od Amina Maaloufa, libanonského laureáta Nobelovej ceny za literatúru, ktorý teraz žije vo Francúzsku, bol prešetrovaný za to, že je „vulgárny a uráža islam“.
Erdoganovo Turecko dnes vyzerá ako Maaloufov Východ, kde vládcovia hovoria obyvateľom:
„Pokiaľ si chcete naďalej ponechať oči, uši a jazyk, zabudnite na to, že máte oči, uši a jazyk.“