Model zaviedol v roku 2009, keď šokoval správaním voči vtedajšiemu izraelskému prezidentovi Šimonovi Peresovi. „Keď dôjde na zabíjanie, viete veľmi dobre, ako to robiť,“ povedal Erdogan Peresovi na stretnutí v Davose. Takýmto buranským správaním voči hlavným mocnostiam si v nasledujúcich rokoch zvyšoval popularitu. Pridal k tomu protisionistickú rétoriku, útoky proti Židom a stal sa populárnejším nielen doma, ale aj na arabských uliciach.
Cieľmi jeho útokov nemusia byť iba nemoslimovia. Egyptského prezidenta Abdela Fattaha al-Sisího nazval „diktátorom Sisím“ a sýrskeho prezidenta Bašára al-Asada „tyranom, vrahom z Damasku“.
Davy mu sľúbili, že pôjdu za ním do vojny, ak by sa s mocnou tureckou armádou rozhodol dobyť Damask, Káhiru či Jeruzalem. Jasali. V jeho osobe našli stratenú dušu svojej veľkej imperiálnej minulosti. Erdogan ako inteligentný politik dobre vie, že rozprávať o návrate „našich slávnych čias“ stačí na to, aby za sebou zmobilizoval masy „hladné po víťazstve“. Nemusíte rozpútať ďalšiu vojnu, aby ste uhasili ich smäd a premenili ho na hlasy.
To vysvetľuje, prečo Erdogan v posledných rokoch namieril svoju prázdnu a buričskú rétoriku voči chradnúcej Európskej únii. Slovník jeho vlády voči EÚ sa začal podobať (a stále sa podobá) na prejavy filipínskeho prezidenta Duterteho. Sú pripravení „vyhadzovať ľudí z helikoptér“ (podobne hovoril aj Duterte, pozn. prekl.). Ťažko to môže prekvapovať. Je to presne to, čo chcú „bežní Turci“ počuť: Silného a statočného chlapa čeliaceho hlavným západným mocnostiam.
To isté platí aj pre Spojené štáty. V posledných rokoch sa odohráva stále rovnaký dialóg:
- Pane, Turci obviňujú USA z…
- Turecko je naším spojencom. Vždy sa s ním musíme dohovoriť, aby sme predišli nedorozumeniu.
Odpovede diplomatov sú také nudné, že sa ani nedostanú na titulky novín. Erdogan napr. 28. decembra povedal, že má dôkazy o tom, ako Spojenými štátmi vedená koalícia poskytla podporu teroristickým skupinám vrátane ISIS a sýrskych kurdských síl. Veľvyslanectvo USA v reakcii uviedlo:
„Vláda Spojených štátov neposkytla žiadne zbrane ani výbušniny pre YPG ani PKK (kurdské skupiny). Bodka. Opakovane odsudzujeme teroristické útoky PKK a trestuhodné násilie tejto skupiny v Turecku… USA spolupracujú s Tureckom na operáciách proti ISIS.“
Také nudné. Také slabé.
Po toľkých vážnych provokáciách proti mnohým krajinám, k akým došlo v posledných rokoch, sa našiel iba jeden líder, ktorý vedel, aký jazyk na Erdogana použiť: Vladimír Putin. Dve turecké stíhačky F-16 24. novembra 2015 zostrelili ruské Su-24. Ankara vyhlásila, že podľa nových pravidiel zostrelí každé lietadlo, ktoré naruší turecký vzdušný priestor. Putin okamžite obmedzil diplomatické styky, vyhlásil ekonomické sankcie a hlavne: prisľúbil, že cena, akú bude musieť Turecko zaplatiť, sa nemusí obmedziť iba na ekonomiku a obchod.
Turecká ekonomika v priebehu polroka stratila v príjmoch z cestovného ruchu a exportu miliardy dolárov. Erdogan spanikáril. Vysielal poslov jedného po druhom, len aby vzťahy s Moskvou znormalizoval. Moskva požadovala ospravedlnenie, ktoré Erdogan ponúkol Putinovi v strede roku 2016. Odvtedy sa správa, akoby bolo Turecko členom Šanghajskej organizácie pre spoluprácu (SCO), vedenej Ruskom a Čínou. Erdogan viackrát navrhol, že EÚ zanechá a pripojí sa k SCO.
Erdoganovo balansovanie bolo úspešné nie preto, že by boli Rusi hlúpi. Ale preto, lebo jeho západní náprotivkovia boli príliš naivní, aby pochopili jeho skutočné politické motivácie. V Erdoganovi je niečo statočné a chytrácke. Bojuje až do konca – tak dlho, kým jeho vláda nezačne čeliť veľkej politickej alebo ekonomickej hrozbe. Ale ak sa cesta, po ktorej sa uberá, ukáže ako príliš nákladná, okamžite zmení strany. Potvrdilo sa to, keď ho spracoval Putin.
Burak Bekdil: Autor patrí medzi popredných tureckých novinárov. Pre svoje názory bol nedávno po 29 rokoch prepustený z hlavných tureckých novín Hürriyet Daily News. Preklad pôvodného textu: How Putin Unmasked Erdogan’s Tough Guy Show