- Francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona možno popísať ako človeka, ktorému je podnikateľský svet blízky, len ak chápeme, ako to vo Francúzsku funguje. Francúzske hospodárstvo je zmiešaný systém, v ktorom je takmer nemožné finančne uspieť bez toho, aby mal človek úzke vzťahy s politickými vodcami, ktorí môžu poskytovať výhody a dotácie a buď povoliť, zakázať alebo uľahčiť zmluvy, alebo im brániť. Macron nemá priniesť žiaden nový impulz podnikateľom, ale zabezpečiť a upevniť silu tých, ktorí ho umiestnili tam, kde je.
- Závažným vedľajším účinkom Macronových aktivít bude zmena populácie. Macron chce, aby mal islam vo Francúzsku viac priestoru. Rovnako ako mnohí európski lídri aj Emmanuel Macron sa zdá byť presvedčený, že riešením demografického deficitu a starnutia etnických európskych obyvateľov je viac prisťahovalectva.
- Francúzska pobočka Moslimského bratstva vydala oficiálne komuniké, v ktorom uviedla: „Moslimovia si myslia, že nový prezident republiky umožní zmierenie Francúzska so sebou samým a umožní nám ísť ďalej spoločne.„
Emmanuel Macron, ktorého víťazstvo vo francúzskych prezidentských voľbách 7. mája 2017 bolo označené za presvedčivé, bol predstavený ako centrista, nováčik v politike so silnými väzbami na podnikateľský svet a človek, ktorý by mohol priniesť nový impulz stagnujúcej krajine.
Realita je však úplne iná.
Jeho víťazstvo nebolo v skutočnosti „presvedčivé„. Hoci dostal vysoké percento hlasov (66%), počet voličov, ktorí odovzdali prázdne hlasovacie lístky alebo sa rozhodli zdržať hlasovania, bol najvyšší v histórii francúzskych prezidentských volieb.
Aj keď sa jeho súperka Marine Le Pen pokúsila dištancovať od antisemitizmu svojho otca Jean-Marie Le Pen, bola takmer všetkými politikmi a novinármi v priebehu celej kampane považovaná za chodiace strašidlo. To, že napriek tomu utŕžila 34% hlasov, je znakom hĺbky hnevu a frustrácie, ktoré zaplavili francúzsky ľud. Viac ako polovica tých, ktorí si vybrali Macrona, očividne hlasovala skôr proti Marine Le Pen, ako zaňho.
Macron, ktorý povinne vyhral, trpí nedostatkom legitímnosti. Bol zvolený preto, lebo bol jedinou voľbou a preto, že kandidát umiernenej pravice, François Fillon, bol potopený demoláciou, ktorú uskutočnili médiá a politické použitie spravodlivosti. Je príznačné, že trestné stíhanie Fillona sa zastavilo ihneď po tom, ako bol porazený.
Macron nie je centrista: počas kampane bol diskrétne podporovaný väčšinou vodcov socialistickej strany a odchádzajúcim socialistickým prezidentom Françoisom Hollandom. Deň po voľbách, počas slávnosti na počesť konca druhej svetovej vojny, Hollande nemohol skryť svoju radosť. O niekoľko dní neskôr 14. mája, keď odovzdal kanceláriu prezidenta Macronovi, Hollande povedal, že to, čo sa deje, nie je „alternatívou“, ale „kontinuitou“. Všetci členovia Macronovho tímu boli socialistami alebo ľavičiarmi. Vedúci politický stratég Macrona, Ismael Emelien pracoval pre kampaň, ktorá viedla k voľbe Nicolasa Madura vo Venezuele.
Celý program Macrona je socialistický. Oplýva návrhmi na dodatočné verejné výdavky. „Klimatické zmeny“ sú definované ako „kľúčová otázka pre budúcnosť sveta„. Navrhované zmeny zákonníka práce a daňového systému sú vo veľkej miere kozmetické a vyzerajú, že namiesto dosiahnutia skutočnej zmeny, slúžia na vytvorenie ilúzie zmeny. Hoci Macron neodmieta trhovú ekonomiku, myslí si, že jej miesto je v službách „sociálnej spravodlivosti“ a že úlohou vlády je „usmerňovať„, „chrániť„, „pomáhať“ – nie zaručovať slobodu voľby. Príznačné je, že ekonómovia, ktorí sa podieľali na vypracovaní Macronovho programu, sú tí istí, ktorí v roku 2012 vypracovali ekonomický program Hollandeovi.
Aj keď je mladý, Macron nie je nováčikom v politike a nepredstavuje obnovu. Nielenže pracoval s Hollandeom už päť rokov, ale tí, ktorí formovali jeho politický výstup, majú za sebou dlhú kariéru: Jacques Attali bol poradcom prezidenta Françoisa Mitteranda v 80. rokoch; Alain Minc pracoval so všetkými francúzskymi prezidentmi odvtedy, čo bol v roku 1974 zvolený Valery Giscard d’Estaing a Jean-Pierre Jouyet bol riaditeľom kabinetu socialistického premiéra Lionela Jospina koncom 90-tych rokov. Hneď po voľbách sa vo francúzskej televízii vysielali tri dokumenty, ktoré podrobne vysvetľovali, ako bola organizovaná Macronova kampaň. Macron je čistým produktom toho, čo analytici opísali ako „francúzska nomenklatúra“ – arogantná elita zložená z vyšších úradníkov, politických predstaviteľov a podnikateľov, ktorí pracujú v úzkej spolupráci s nimi.
Macron môže byť označovaný za človeka ktorému je podnikateľský svet blízky, len ak chápeme, ako to vo Francúzsku funguje. Francúzske hospodárstvo je zmiešaný systém, v ktorom je takmer nemožné finančne uspieť bez toho, aby mal úzke vzťahy s politickými vodcami, ktorí môžu poskytovať výhody a dotácie a buď povoliť, zakázať alebo uľahčiť zmluvy alebo im brániť.
Počas rokov, ktoré strávil spolu s Hollandeom, pomáhal Macron rôznym francúzskym podnikateľom. Poďakovali mu masívnymi príspevkami na jeho kampaň. Bolo by prekvapujúce, ak by neočakávali „návratnosť investícií„. Operácia, ktorá umožnila zvolenie Macrona, by mohla byť opísaná v obchodnom jazyku ako odkúpenie. Takmer všetky francúzske súkromné médiá patria tým, ktorí podporili Macrona a boli súčasťou odkúpenia.
Macron nemá priniesť žiaden nový impulz podnikateľom, ale zabezpečiť a upevniť silu tých, ktorí ho umiestnili tam, kde je. Ich cieľom je vytvoriť veľkú, jednotnú, stredo-ľavú, technokratickú politickú stranu, ktorá rozdrví staré politické strany a ktorá bude inštalovaná do pozícii hegemóna. Slogan strany „En Marche!“ („Na pochod!“) bol vytvorený, aby označoval smerovanie k tomuto cieľu; staré politické strany boli takmer zničené. Oficiálna socialistická strana zomiera. Hlavná stredopravá strana, republikáni, je v troskách. Jeden z jej vodcov, Edouard Philippe, bol vymenovaný za predsedu Macronovej vlády. Iný, Bruno Le Maire, je teraz minister financií a hospodárstva: bude musieť uplatňovať úplne odlišnú politiku od tých, ktoré definovala jeho pôvodná strana. Pravicová Národná fronta a radikálna ľavica sa budú považovať za nádoby hnevu: všetko sa zariadi tak, aby nezískali vplyv a ostali na okraji.
Ďalším cieľom je zveriť čoraz viac moci technokratickým nezodpovedným, netransparentným a nedemokratickým inštitúciám Európskej únie: je to cieľ, ktorý Emmanuel Macron nikdy neprestal zdôrazňovať. 7. mája, hneď ako bol výsledok volieb známy, lídri Európskej únie prejavili svoje nadšenie. Predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker hovoril o „signáli nádeje pre Európu“. 15. mája, ihneď po inaugurácii, odišiel Macron do Berlína, stretol sa s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou a povedal, že dúfa v rýchle „zosilnenie Únie“. Macron hovorí, že chce vytvoriť ministerstvo financií EÚ, ktorého rozhodnutia by boli záväzné pre všetky členské štáty.
Závažným vedľajším účinkom v politike Macrona bude zmena populácie. Macron chce, aby mal islam vo Francúzsku viac priestoru. Rovnako ako mnohí európski lídri aj Emmanuel Macron sa zdá byť presvedčený, že riešením demografického deficitu a starnutia etnických európskych obyvateľov je viac prisťahovalectva. Dňa 6. septembra 2015 uviedol, že „imigrácia je príležitosťou pre nás všetkých„. Dňa 12. februára 2017 povedal: „Navrhnem alžírskej vláde vytvorenie francúzsko-alžírskeho úradu mládeže na podporu mobility medzi oboma brehmi Stredozemného mora.“ O niekoľko týždňov neskôr vyhlásil, že „povinnosťou Európy je poskytnúť azyl všetkým, ktorí sa snažia o jej ochranu“ a že „Francúzsko musí vziať na seba spravodlivý podiel utečencov„.
Takmer všetci utečenci prichádzajúci do Francúzska sú moslimovia. Francúzsko už má najväčšie percento moslimov v Európe. Macron chce, aby islam mal vo Francúzsku viac priestoru. Jeho postoj týkajúci sa iných náboženstiev nie je známy. Jeho postoj k islamu je jasný:
„Dnes sa s moslimami vo Francúzsku zle zaobchádza … Nová štruktúra zajtrajška umožní opätovné spustenie miest na praktizáciu moslimského náboženstva vo Francúzsku: výstavba a zlepšenie dôstojných miest na bohoslužbu sa uskutoční tam, kde je ich prítomnosť nevyhnutná a budú sa organizovať školenia francúzskych imámov.„
Francúzska pobočka Moslimského bratstva gratulovala Macronovi k jeho víťazstvu. Vydala oficiálne komuniké, v ktorom uviedla: „Moslimovia si myslia, že nový prezident republiky umožní zmierenie Francúzska so sebou samým a umožní nám ísť ďalej, spoločne.“
Predseda Macronovej vlády, Edouard Philippe, má úzke vzťahy s Moslimským bratstvom a podporil ich zavedenie v Le Havre, v meste, v ktorom je starostou. Richard Ferrand – poslanec socialistov, generálny tajomník En Marche! od jeho založenia a teraz Ministerstvo vidieka a územného plánovania, finančne prispieval na protiizraelské hnutie BDS [Boycott, Divestment and Sanctions Movement = Hnutie Bojkot, Stiahnutie investícií a Sankcie] a na „pro-palestínske“ organizácie už celé roky. Gerard Collomb, socialistický starosta mesta Lyon a teraz minister vnútra, financoval Francúzsky inštitút moslimskej civilizácie, ktorý otvorí svoje dvere v decembri 2017.
V nedávnom článku Yves Mamou poznamenal, že Macron nie je „otvoreným propagátorom islamizmu vo Francúzsku“ ale mohol by byť definovaný ako „užitočný idiot„.
V ďalšom nedávnom článku sa Bruce Bawer divil, ako si Francúzi mohli vybrať Emmanuela Macrona. Jeho odpoveď bola, že „hlavnú úlohu zohrali veľké médiá„. Je zrejmé, že „niektorí ľudia nechcú poznať pravdu„, dokonca aj keď je pravda pred ich očami.
„Niektorí ľudia sú zvyknutí na myšlienku, že v hierarchii sú nad nimi ľudia, ktorých úlohou je premýšľať a starať sa o veľké veci, zatiaľ čo oni, občania, myši, sa starajú o svoje malé životy.“
Väčšina Francúzov si nevybrala Macrona, ale zjavne pripúšťa, že nad nimi sú nejakí ľudia. Je mnoho tých, ktorí túto skutočnosť neprijmú tak ľahko, sú ale v menšine a pravdepodobne sa táto menšina ešte zmenší. Macron sa spolieha na ich rezignáciu. Nie je však isté, že sa tak ľahko vzdajú milióny ľudí, ktorí hlasovali za Marine Le Pen, aj napriek svojej mimoriadne problematickej blízkosti s Ruskom a drsnej kampane proti nej, alebo tí, ktorí hlasovali pre ľavicových kandidátov. Rovnako nie je isté, že vďaka úmyselnej slepote a ustupovaniu sa islamisti umiernia, alebo že sa zastavia džihádistické útoky.
Macron povedal, že bol „zdesený„ pri správe o teroristickom útoku v Manchester Arene. Dodal, že bol „naplnený hrôzou„. Nevyjadril potrebu čeliť nebezpečenstvu. Francúzi majú všetky dôvody byť nervózni.
Zdroj: Gatestone Institute