• Táto nová politika multikulturalizmu, ktorá zdôrazňuje prínos kultúrnej rozmanitosti pre spoločnosť a štát, je príkladom vykorisťovania ostatných na základe vyfantazírovanej cnosti. Tí, ktorí aj napriek pekným rečiam o multikulturalite už stačili zistiť, že sa nedeje nič, čo by zlepšilo ich postavenie, teraz zisťujú, že ich budúcnosť je bezútešná.
  • Ak prijmeme na náš pracovný trh vysoko kvalifikovaných prisťahovalcov, vezmeme z chudobnejších krajín to najlepšie, čo majú a pomery v týchto krajinách sa ďalej zhoršia. Výsledkom bude o to výdatnejší prúd nekvalifikovaných migrantov, utekajúcich z týchto krajín.
  • Zástupcovia tohto nového multikulturalizmu chcú zdieľať služby svojich sociálnych štátov s masou utečencov, ktorí sa na jeho financovaní – nie vlastnou vinou – nemohli, nemôžu a ešte dlho nebudú môcť podieľať.

Kontinenty zaplnené ľuďmi
(Zdroj obrázka: iStock)

Multikulturalizmus nie je prejavom našej veľkorysosti, či nejakým vznešeným výplodom pravdy a lásky. Multikulturalizmus je to, čo zostáva, keď sa ukázalo, že vlny migrantov nie sú vo svojom dôsledku prínosom, ale ohrozením ekonomík európskych krajín.

Zamerajme sa na príklad Francúzska. Po druhej svetovej vojne, keď Francúzsko stálo na vrchole priemyselnej spoločnosti, boli vlny migrácie považované za priaznivé: pre nekvalifikovanú a stredne kvalifikovanú pracovnú silu bolo veľa pracovných príležitostí a rodení Francúzi chceli pracovať najmä v treťom sektore, ktorý ponúkal kvalifikovanejšiu lepšie platené miesta. Od konca vojny až do polovice sedemdesiatych rokov mali zahraniční pracovníci tendenciu dočasne prichádzať do Francúzska bez svojich rodín a potom sa vracali do svojich krajín pôvodu. Títo robotníci boli spravidla regrutovaní z bývalých francúzskych kolónií, aby vykonávali podradné a málo platené zamestnanie – nie preto, aby obohatili kultúru hostiteľskej krajiny.

Od konca sedemdesiatych rokov dochádza k zmene imigračnej politiky. Prichádzajú celé rodiny a vo Francúzsku sa im rodia potomkovia. V tom istom čase však dochádza k zmenám v oblasti ekonomiky, ktoré spôsobili, že sa situácia potomkov naverbovaných robotníkov stáva bezvýchodiskovou. Zatiaľ čo ich rodičia prežili vzostupnú kariéru, oni sa stávajú aj pri relatívne vyššom vzdelaní na trhu práce prebytoční. Pritom nemajú, kam sa vrátiť. Inými slovami, narodili sa v krajine, ktorá im zrazu nemá čo ponúknuť. V tejto zúfalej situácii zostáva pre ich existenciu jediné oficiálne, avšak málo vierohodné zdôvodnenie a poslanie – majú kultúrne obohacovať krajinu, do ktorej ich rodičia imigrovali. Táto nová politika multikulturalizmu, ktorá zdôrazňuje prínos kultúrnej rozmanitosti pre spoločnosť a štát, je príkladom vykorisťovania ostatných na základe vyfantazírovanej cnosti. Tí, ktorí aj napriek pekným rečiam o multikulturalite už stačili zistiť, že sa nedeje nič, čo by zlepšilo ich postavenie, teraz zisťujú, že ich budúcnosť je bezútešná.

Teraz sa pozrime na tých, ktorí propagujú multikulturalizmus v Českej republike, vo východnej Európe, ktorá je voči nemu odolná. To, čo títo ľudia vôbec nechápu je, že dnešná Česká republika sa nepodobá Francúzsku začiatkom druhej polovice 20. storočia. My Česi nepotrebujeme pozývať zahraničných pracovníkov, ktorí by vykonávali málo kvalifikovanú prácu. Naopak, potrebujeme rozvíjať ekonomiku orientovanú na vysokú mieru pridanej hodnoty. Tiež nemá zmysel, aby sme sa na tento účel usilovali prilákať vysoko kvalifikovaných migrantov. Títo migranti preferujú krajiny, ktorých jazykmi hovoria a v ktorých môžu zarobiť vyššie mzdy než tie, ktoré sú ponúkané v Českej republike. Ďalej vzhľadom k problematickej povahe nášho súčasného vzdelávacieho systému, ktorý nie je schopný pripraviť absolventov pre potreby firiem, by bolo absurdné spoliehať sa na zdatných expertov z rozvojových krajín, že zachránia našu ekonomiku.

Niektorí politici tvrdia, že masový prílev imigrantov potrebujeme preto, aby mal kto pracovať na našu vlastnú starnúcu populáciu. To je sporné: v novej krajine, ak budú nekvalifikovaní, nezabezpečia ani sami seba, nieto našu starnúcu populáciu a predstavujú len ďalšiu záťaž už tak preťaženého systému sociálneho zabezpečenia. Na druhej strane ak prijmeme na náš pracovný trh vysoko kvalifikovaných prisťahovalcov, vezmeme z chudobnejších krajín to najlepšie, čo majú. Akým právom ich chceme využívať k riešeniu našich vlastných problémov? Keď ich odlákame z krajín ich pôvodu, tak sa pomery v týchto krajinách ďalej zhoršia. Výsledkom bude o to výdatnejší prúd migrantov, ktorí budú väčšou záťažou pre systémy sociálneho zabezpečenia, ako impulzy pre rozvoj ekonomiky. Rozhodne to nie je preto, že by boli lenivejší, alebo menej ambiciózni, než je miestna populácia.

Po niekoľko desaťročí boli v latentnom konflikte na jednej strane snaha výrazne zoštíhliť sociálny štát, na strane druhej nutnosť prevádzkovať ho pre potreby rôzne znevýhodnených častí populácie. Tento konflikt prudko zosilnel v okamihu, keď masová vlna utečencov, ktorá je dôsledkom destabilizácie širokého pásma krajín severnej Afriky a Blízkeho východu, hrozí, že počet klientov sociálneho štátu v krajinách Európy ďalej výrazne stúpne.

Multikulturalizmus v tejto situácii mení svoju povahu. Stáva sa prostriedkom tvrdého psychického nátlaku predovšetkým na stredné a nižšie príjmové vrstvy európskych krajín. Súčasťou tejto formy nátlaku sú úvahy o tom, že máme povinnosť otvoriť brány utečencom podobne, ako krajiny Západu otvárali svoju náruč emigrantom prichádzajúcim spoza železnej opony. Podobné tvrdenie úplne prehliadajú to, že emigranti z východu neusilovali o multikultúrny status. Ich cieľom bolo integrovať sa kultúrno, prispôsobiť sa spoločnosti, ktorá bola tak veľkorysá, že ich prijala.

Stručne povedané, masové vlny migrantov predstavujú štatisticky väčšie riziká ako príležitosti. Ako impulz k posilneniu prosperity nepôsobia. Naše systémy sociálneho zabezpečenia, ktoré boli založené a vyvinuté pre národné štáty, ktorých populácii mali slúžiť, proste nikdy neboli dimenzované na pokrytie masového prílevu utečencov.

Zástupcovia tohto nového multikulturalizmu chcú zdieľať služby svojich sociálnych štátov s masou utečencov, ktorí sa na jeho financovaní – nie vlastnou vinou – nemohli, nemôžu a ešte dlho nebudú môcť podieľať.

Prof. Jan Keller je český sociálnodemokratický poslanec Európskeho parlamentu, sociológ, analytik, komentátor a autor viac ako 30 kníh, medzi ktoré patrí Sociológia organizácie a byrokracie (2007) alebo Tri sociálne svety (2011). Absolvoval študijné pobyty na univerzitách v Bordeaux (1985), v Aix-en-Provence (1988) a na parížskej Sorbonne (1992). Vedľa domovskej Ostravskej univerzity prednášal sociológiu na univerzitách v Lille, Poitiers, Trente, Lodži a Barcelone.

Tento článok vychádza z prejavu , ktorý bol prednesený na seminári “ Je masová imigrácia podmienkou prosperity Európy? “ Inštitútu Václava Klausa, v Prahe, 19. marca 2015 a na serveri Gatestone Institute je uverejnený s láskavým dovolením autora.

Zdroj: Gatestone Institute