Titulky z Sýria sú pútavé: Existujú signály, že Assadova vláda môže plánovať ďalší chemický útok. Americkí piloti udreli na sily ohrozujúce našich spojencov, zostrelili sýrske lietadlo a drony iránskej výroby. Pravdepodobnosť priamej vojenskej konfrontácie medzi USA a Ruskom vzrástla. Napriek tomu pokrytie týchto incidentov a taktických odpovedí, ktoré boli navrhnuté, zastierajú širší príbeh: Pomaly sa pohybujúca kampaň proti Islamskému štátu sa konečne blíži k svojmu záveru – avšak zásadné, ďalekosiahle strategické otázky zostávajú nevyriešené.
Skutočný problém nie je taktický. Skutočným problémom je namiesto toho nedostatok amerického strategického myslenia o Blízkom východe po páde Islamského štátu. Jeho porážka zanechá regionálne politické vákuum, ktoré musí byť nejakým spôsobom vyplnené. Namiesto toho, aby administratíva Trumpa reflexívne opakovala chyby prezidenta Obamu, mala podniknúť „bolestivé prehodnotenie,“ v štýle Johna Fostera Dullesa, aby sa zabránilo premrhaniu víťazstvo na zemi.
Po prvé, USA by mali zastaviť alebo podstatne znížiť svoju vojenskú podporu pre súčasnú irackú vládu. Aj napriek pretrvávajúcemu tripartitnému pozlátku Kurdov, sunnitských Arabov a šiitských Arabov, hlavnému mestu dominujú šiiti lojálni k Iránu. Dnes sa Irak podobá východnej Európe na konci 40-tych rokov v čase, keď sovietska anakonda stiahla svoje zovretie. Rozšírenie politickej a vojenskej kontroly Bagdadu na územia prevzaté od ISIS jednoducho posilní silu Teheránu. To nemôže byť v americkom záujme.
Irackí Kurdi majú de facto nezávislosť a sú na pokraji vyhlásiť ju de iure. Bojujú proti ISIS aby uľahčili vytvorenie väčšieho Kurdistanu. Avšak, Kurdi, a to najmä v Sýrii a Turecku, sú len ťažko monolitickí. Nie všetci vidia USA priaznivo. V Sýrii sú kurdské sily bojujúce proti ISIS prepojené na marxistov PKK v Turecku. Predstavujú skutočnú hrozbu pre územnú celistvosť Turecka, aj keď sa to teraz môže zdať menej znepokojujúce, keď plány prezidenta Recep Tayyip Erdogana zmenili tak zásadne svetskú, západne orientovanú víziu Kemala Atatürka na úplne protichodnú.
Po druhé by USA mali tlačiť na Egypt, Jordánsko a monarchie Perzského zálivu, aby poskytli viac vojakov a materiálnej pomoci v boji proti ISIS. Amerika niesla príliš veľkú časť bremena príliš dlho v snahe o prekovanie sýrskej opozície do účinnej sily. Napriek tomu aj dnes by sa opozícia len s prižmúrením očí mohla nazývať „rôznorodá„. Obsahuje nepopierateľne teroristické prvky, ktoré je často ťažké odlíšiť od „umiernených,“ podporovaných USA. Získaním čerstvých príspevkov od arabských spojencov by vyvážilo opozíciu, čo je obzvlášť dôležité v prípade, že sa USA odvráti, ako by mala, od spoliehania sa na iracké sily pod kontrolou Teheránu.
Po tretie, administratíva Trumpa musí zaujať jednoznačný a strategicky premyslený postoj voči ruskej intervencii. Sýrsky guláš je miesto, kde sa črtá konfrontácia medzi americkými a ruskými silami. Prečo je Rusko aktívne v tomto konflikte? Kvôli tomu, aby pomáhalo svojim spojencom: sýrskemu prezidentovi Bašárovi Asadovi a iránskym ajatolláhom. Nemožno poprieť, že Rusko je na zlej strane. Ale pán Obama, slepý k realite, veril, že Washington a Moskva zdieľajú spoločný záujem pri odstavení Asadovho režim od moci. Nové myslenie Trumpovej administratívy musí byť orientované smerom k jasným cieľom: zatlačiť tieto iránske a ruské zisky.
Začnime s Iránom. Teherán sa snaží stmeliť oblúk kontroly od svojho vlastného územia, cez Bagdadom kontrolovaný Irak, Sýriu Bašára Asada až k Libanonu ovládaného Hizballáhom. To by pripravilo pôdu pre ďalší potenciálny konflikt v tomto regióne: iránska šiitská koalícia proti sunnitskej aliancii vedenej Saudami.
Koalícia vedená USA , skvalitnená podľa vyššie uvedených uzáverov, musí zmariť iránske ambície po páde ISIS. Zaistenie zvýšenej sily a finančnej podpory z regionálnych arabských vlád je zásadné. Ich stávky sú rovnako vysoké, ako naše – aj napriek nezhodám medzi Katarom a Saudskou Arábiou (a ďalšími) – ale ich vklad zaostáva. USA chybne zaplnili medzeru irackými vládnymi silami a šiitskými milíciami.
Washington si robí srandu sám zo seba, keď si myslí, že sunniti pokorne prijmú nadvládu iracko-šiitskej vlády alebo režimu sýrskych Alawitov. Jednoducho by obnovenie dnešnej vlády v Bagdade a v Damašku v ich hraniciach vzniknutých po I. svetovej vojne zaručovalo obnovenú podporu terorizmu a budúci konflikt. Už skôr som navrhol vytvorenie nového sekulárneho demograficky sunnitského štátu z územia v západnom Iraku a východnej Sýrii. Môžu sa vyskytnúť aj iné riešenia, ale túžiť po hraniciach vymedzených Európanmi pred takmer sto rokmi, nie je jedným z nich.
Zároveň USA musia začať vytláčať obnovenú prítomnosť a vplyv Ruska na Blízkom východe. Rusko má novú leteckú základňu v sýrskej Latakii, je zapojené do bojových operácií a vydáva nariadenia o tom, kde americké vojnové lietadlá môžu v tejto oblasti lietať. Pri všetkých obvineniach ohľadom Donalda Trumpa a Ruska, prezidentom, ktorý je skutočne v područí Moskvy, sa zdá byť Obama.
Ruské zasahovanie a to najmä jeho os s Asadom a mullahmi z Teheránu kriticky ohrozuje záujmy USA, Izraela a našich arabských priateľov. Asad by bol dnes takmer určite padnutý bez pomoci Ruska (a Iránu). Ďalej podpora Moskvy pre Teherán silne narušuje akýkoľvek nárok na to byť skutočným partnerom v boji s radikálnym islamským terorizmom, ktorý dostal svoj moderný začiatok v iránskej revolúcii v roku 1979. Irán aj Asadov režim ostávajú naďalej štátmi sponzorujúcimi terorizmus, len s tým rozdielom, že dnes sa svojho násilia dopúšťajú pod ruským ochranným dáždnikom. Neexistuje žiadny dôvod, aby USA realizovali stratégiu, ktorá zvyšuje vplyv Ruska, alebo jeho zástupcov.
Ako udalosti v Sýrii a Irak stále viac vystavujú americké sily riziku, Washington by sa nemal stratiť v dekonfliktných vyjednávaniach alebo miernych zmenách v pravidlách bojového zapojenia. Namiesto toho, by administratíva Trump mala prebudovať Američanmi vedenú koalíciu, aby zabezpečila, že po porážke ISIS prevládnu americké záujmy a nie záujmy Ruska alebo Irána.