V prezidentských voľbách vo Francúzsku presvedčivo zvíťazil Emmanuel Macron s celkove získaným 66,10 percenta platných hlasov a Marine Le Penová dosiahla 33,90 percenta hlasov. Volebná účasť dosiahla 74,56 percenta.

Suverénne víťazstvo Emmanuela Macrona môže mať ďalekosiahle následky. Treba otvorene pripomenúť niektoré skutočnosti. Podľa portálu TERAZ agentúry TASR s celkového počtu 48 miliónov registrovaných voličov za Marine Le Penovú hlasovalo 11 miliónov. Zdá sa to veľa, ale v skutočnosti je to len dvojnásobok toho, čo dosiahol jej otec v roku 2002, keď do volieb viedol ostro xenofóbnu, rasistickú a antisemitskú stranu. Marine Le Penová sa snažila obraz strany zjemniť a prísť aj s pozítivnou rétorikou zameranou na konštruktívne riešenia. To však bolo v ostrom rozpore s jej hlavnými témami, ktoré možno vystihovali náladu protestných voličov, ale nie väčšinovej spoločnosti.

Marine Le Penová postavila svoju kampaň v prvom rade na negatívnych témach – odmietanie Únie, odmietanie eura, odmietanie migrácie. Jej porážka jasne ukázala, že identifikácia s takto postavenou kampaňou a potenciál protestných voličov je v relatívne uspokojivo fungujúcej spoločnosti ohraničený. Nakoniec, toto poznanie bolo aj výsledkom volieb v Holandsku. Jej neuspokojivý výsledok v prvom kole prezidentských volieb sa dal pripísať tomu, že kandidát pravice Fillon a rovnako aj krajnej ľavice Mélenchon jej značnú časť tém takpovediac vykradli. Do druhého kola išla s nádejou, že miera protestných hlasov bude dosť veľká a zároveň bude veľká aj znechutenosť voličov, ktorí neprídu ku voľbám, alebo hodia prázdnu obálku. Ani jedna nádej sa nesplnila. Volebná účasť bola vysoká a z celkového množstva hlasov bolo síce 3,2 milióna neplatných (skoro 9%) ako výraz odporu proti nevhodným kandidátom, ale platné hlasy dopadli úplne jednoznačne pre Macrona.

Už samotné množstvo nevyplnených, alebo prázdnych obálok signalizuje obrovskú frustráciu veľkej časti politického spektra. Pripočítajte si k tomu hlasy, ktoré získal Národný Front a dostanete síce nie väčšinovú, ale napriek tomu mimoriadne silnú časť spoločnosti, ktorá jednoducho odmieta, alebo neakceptuje zvoleného prezidenta nie kvôli odlišnej politickej orientácii, ale kvôli jeho – podľa nich – nefrancúzskej pozícii. Ako keby to chcel novozvolený prezident potvrdiť, oslava víťazstva Macrona začínala nie francúzskou hymnou, ale Beethovenovou Ódou na radosť, ktorá sa stala európskou hymnou…

K tomu treba prirátať aj mimoriadne silné pochybnosti nad integritou budúceho prezidenta Francúzska. Únik dokumentov z okolia Macrona, ktorý Wikileaks vypustila tesne pred voľbami vznáša pochybnosti. Zdroj týchto mailov však nie je podľa Wikileaks potvrdený, preto zrejme ostanú len v stave pochybností a neurčitých tušení.

Napriek tomu zapadajú do klebiet, ktoré sa o Macronovi šírili dlho pred voľbami. Milo Yannopoulos, bývalý editor porttálu Breitbart naznačuje, že s tou sexuálnou orientáciou prezidenta to nie je až také isté a ďalšie maily zas vznášajú pochybnosť nad nedrogovou existenciou Macrona (opäť v článku Milo Yannopoulosa)

Prehrabávaním hory mailov sa našiel aj jeden, ktorý zas naznačuje, že sa za peniaze banky, kde Macron pracoval, konali súkromné večierky.

Tak, či onak, Francúzsko si zvolilo. Voľby ukazujú na hlbokú, zásadnú a skoro nezmieriteľnú rozdelenosť časti spoločnosti. Spolu s rastúcim napätím na základe migračnej krízy a s možnou ekonomickou krízou v budúcnosti, to neveští nič dobré. Macronovi skutočne niet čo závidieť, keď naviac nemá istú ani podporu parlamentu a jeho hnutie bude musieť prejsť skúškou ohňom v parlamentných voľbách 11.júna. Ako zverejnila TASR má podľa prieskumov jeho hnutie En Marche! prevahu aj v týchto voľbách, ale nebude to stačiť na väčšinovú vládu. Na druhom mieste je Národný Front Le Penovej, tesne nasledovaný pravicou a s 13% bude počuť výrazný hlas hnutia „Nepoddajné Francúzsko“ Jeana-Luca Mélenchona.

Ak sa naviac náhodou overí autenticita mailov ešte pred parlamentnými voľbami a rešeršou sa dostanú na povrch sveta ďalšie nepríjemné skutočnosti, môže to spochybniť vládu Macrona hneď od začiatku. Ak je Francúzsko zároveň aj kľúčovou krajinou Únie, spochybnenie jej prezidenta môže vyvolať reťaz dôsledkov, ktorých koniec je v tomto momente v nedohľadne. Po júnových voľbách to však bude s veľkou pravdepodobnosťou jedno. Ak je prezident a vláda raz zvolená, má dostatočné páky na to, aby sa prípadný negatívny efekt rôznych pochybností neprejavil na politickej scéne.