Nájdu sa ľudia, ktorí sú libertariáni, pretože ako takí môžu byť bez výčitiek sebeckí. Podľa Johna je to možné, ale určite ich nie je väčšina.
Robím ako dobrovoľník pre Červený kríž – vediem tím, ktorý v Detroite odchádza k domácim požiarom a iným menším incidentom a pomáha ľuďom so základnými potrebami ako jedlo, oblečenie alebo nocľah. Známy mi nedávno povedal: „To teda pozerám, že robíš niečo také. Ty si predsa libertarián, nie? Nemali by si podľa teba ľudia, ktorým zhorí barák, pomôcť sami?“
„Práve naopak,“ odpovedal som.
„Riadim sa tým, čo hovorím. Nechcem žiť v spoločnosti, kde si ľudia nepomôžu, keď ich postihne nejaké nešťastie, zároveň si ale nemyslím, že by takúto pomoc mal poskytovať štát. Ja Červenému krížu darujem svoj voľný čas a niekto iný zase peniaze, z ktorých sa potom platí napríklad naše vybavenie. Všetci spoločne podporujeme dobrú vec, každý svojím spôsobom a každý dobrovoľne. Takže tvrdím, že moja práca u Červeného kríža nie je vôbec v rozpore s libertariánstvom, naopak je to učebnicový príklad našej filozofie. „
„Keby bolo viac libertariánov ako ty, možno by som vás bral i vážne,“ pokrčil ramenami známy.
„Väčšina taká je,“ uistil som ho, „akurát tí debilní sebci sú hlasnejší.“
Tento rozhovor mi ukázal, v čom spočíva nielen problém, ale zároveň aj riešenie našej snahy vysvetľovať ľuďom, čo naozaj znamená myšlienka slobodnej spoločnosti. Problém, ako je známe spočíva v domnienke, že libertariáni presadzujú slobodu, aby sa mohli správať bezcitne a sebecky. Podľa všeobecného názoru sme všetci komiksoví zlosynovia, ktorí si krútia fúzy, miešajú do Sunaru jed, vyhadzujú černochov z bufetu, volajú po zavedení všeobecného mýta na cestách, aby po nich mohli jazdiť len boháči a továrenské komíny máme radšej ako svoj joint: bez filtra.
Iste, na svete je dosť ľudí, ktorí sa považujú za libertariánov a ktorým sa pozdáva myšlienka maximálnej slobody, pretože by sa v živote radi správali čo najbezohľadnejšie bez toho, aby ich za to spoločnosť mohla nejako postihnúť. Možno ste ich pár stretli na internete.
Nebuď brutalista
Bohužiaľ, filozofia, ktorá ľuďom dovoľuje správať sa ako kretén, ak pritom niekomu vyložene neubližujú, prirodzene priťahuje ďalších kreténov. Jeffrey Tucker z think-tanku Foundation for Economic Education dal týmto ľuďom pamätné priezvisko „brutalisti“, teda opak libertariánov-humanistov. V ktorom tábore by ste radšej boli vy?
Ja osobne nie som libertarián preto, že sa starám len sám o seba. Som libertarián, pretože mi na srdci leží dobro všetkých. A naozaj som presvedčený, že sa tým zaraďujem k libertariánskému hlavnému prúdu. Väčšina libertariánov, ktorých poznám, nie sú sebci a druhým kedykoľvek radi pomôžu. Slobodnejší svet nechcú len kvôli sebe, ale pretože veria, že v slobodnej spoločnosti sa žije lepšie všetkým.
Preto je najlepšiou obranou pred stereotypmi a nepochopením napríklad povedať:
„V skutočnosti XY napísal(a), že …“ a miesto XY doplniť potrebné Randová, Misesa, Hayeka, Friedmana alebo ďalšie osobnosti. O tom, ako by ozajstná libertariánska spoločnosť vyzerala, druhých najlepšie presvedčíme tak, že im skrátka názorne predvedieme, že nám tí druhí nie sú ľahostajní. Že chceme tvoriť, nie búrať. Vychádzajme pritom nie zo základných filozofických premís, ale z hodnôt humanizmu, ktoré máme s ostatnými spoločné.
Ja som napríklad povedal svojmu skeptickému známemu: „Obaja chceme to isté. Ty aj ja chceme, aby ľudia boli šťastní a zdraví, v bezpečí. Chceme, aby z našich detí vyrástli vzdelaní a schopní občania, ktorí sa budú mať lepšie ako my. Chceme čistú vodu a vzduch a bezpečné potraviny. Chceme, aby si každý mohol ísť slobodne za svojím snom bez toho, aby sa pritom musel báť druhých, a to z akéhokoľvek dôvodu. Len sa možno nezhodneme v tom, ako to dosiahnuť.
Ja osobne verím, že keď majú ľudia možnosť rozhodovať sa slobodne, čo je pre nich najlepšie, je na tom spoločnosť ako celok lepšie, než keď o tom, čo sa komu dá alebo vezme, rozhodujú politici,“ dodal som.
„Na začiatku 90. rokov, krátko po páde železnej opony, som strávil nejaký čas vo východnej Európe. Tam sa namiesto všeobecnej rovnosti dočkali len všadeprítomnej biedy. „
Spoločnosť je kľúč
Dávať najavo sympatie k spoločnosti, ale zároveň haniť štát, tomu niektorí ľudia príliš nerozumejú. Keď ja vysvetľujem tento zdanlivý rozpor, zvyčajne citujem Frédérica Bastiata:
Chcem, aby ľudia mali dostatok jedla, nemyslím si ale, že ideálnym riešením sú štátne majetky. Chcem, aby ľudia mohli praktizovať svoju vieru bez obáv z náboženskej perzekúcie, nemyslím si však, že ideálnym riešením je štátna cirkev. Chcem, aby ľudia mali prácu, nemyslím si však, že riešením je centrálne plánovaná ekonomika. Chcem, aby sa deťom dostalo kvalitného vzdelania, nemyslím si však, že odpoveďou sú štátne školy.
Ak sa hneď na začiatku s druhými zhodnete na základnej ľudskej slušnosti, spochybníte tak stereotypné vnímanie libertariánov a otvoríte si dvere k ďalším styčným bodom. Ak ľudia zistia, že s vami súhlasia v tom, čo je pre nás všetkých dôležité, budú ochotnejší vypočuť si vás ďalej. Možno sa potom ukáže, že hovoríte celkom rozumne aj o iných témach. A keď si takto pohovoríte s niekoľkými ďalšími rozumnými libertariánmi, ktovie, možno potom na nás zmenia názor všetci.
Skrátka a dobre, nebuďte bojovníkmi za slobodu. Radšej názorne predvádzajte, čo dobrého môže zo slobody vzísť. Ukážte, že nie ste sebci a že väčšina libertariánov nie sú hulváti, ktorí našej veci len škodia. Buďte humanisti a nie brutalisti a možno tým pre myšlienku slobodnej spoločnosti nadchnete aj druhých.
John C. Mozena autor píše pre
