Portál FINMAG pred dvoma rokmi aplikoval české skúsenosti na definície systémov. Výsledok je neveselý. Podľa popisu reality sa Česko, ale aj iné krajiny Západu jednoznačne menia na fašistické. Bohužiaľ, práve dvojročná perspektíva, kde Únia zavádza stále viac regulácií a kontroly, kde štáty zatvárajú ľudí za slovné prejavy na verejnosti, kde sloboda slova sa stáva fikciou, mu dávajú za pravdu
[sociallocker][/sociallocker]
Mocenská klika každého intervencionistického štátu sa jedného dňa ocitne pred rozcestím, kedy musí zvoliť jednu z politických ciest: liberalizmus, komunizmus, fašizmus. Akou cestou sa v najbližších mesiacoch a rokoch vydá tá česká?
Ak sledujeme súčasnú politiku iba optikou aktuálnych správ a najnovších „káuz“, môžeme ľahko nadobudnúť dojem, že sa v politike vlastne nikdy nič zásadné nestane. Je to len také prešľapávanie na mieste, prevahu jednej strany v parlamente každých pár rokov vystrieda prevaha strany druhej, politici sľubujú nesplniteľné a voliči im znova a znova sadajú na lep – a život ide ďalej.
Krátkodobo môžu štát a procesy s ním spojené skutočne pôsobiť cyklicky a stabilne. Keď sa ale zameriame na dlhšie obdobie, vyniknú nepopierateľné trendy:
- štát kontroluje čoraz väčší podiel ekonomického i súkromného života,
- štátny dlh je čím ďalej vyšší,
- s dlhom sa zvyšuje aj riziko neplnenia záväzkov, ktoré predstavujú v mysliach väčšiny obyvateľstva základnú úlohu štátu (ako sú štátne penzie, štátna zdravotníctva, štátne školstvo).
Politici v krajinách, kde si štátna moc podmaňuje čoraz väčší podiel života, sa skôr alebo neskôr budú musieť rozhodnúť: buď zostanú verní svojej ideológii etatizmu (nadradenosti všetkého štátneho nad všetkým súkromným), alebo pristúpia na kacírsku myšlienku deregulácie.
Možnosť, že by politici jednoducho zachovali súčasnú úroveň daní a regulácie, neexistuje. Politici musia vyvíjať činnosť, a to nielen kvôli tomu, aby voličom zas a znovu preukazovali svoju nenahraditeľnosť, ale predovšetkým z nutnosti neustále reagovať na nezamýšľané dôsledky predchádzajúcich opatrení.
Krajiny, ktoré otočili kormidlom a nabrali kurz k odbúravaniu regulácie, sú skôr výnimočné. Môžeme spomenúť Veľkú Britániu za vlády Margaret Thatcherovej. Vkráda sa aj pomyslenie na východoeurópske krajiny na konci dvadsiateho storočia alebo povojnové Nemecko. Tie však najprv museli prejsť katarziou totality, než začali liberalizovať. Zdá sa, že postupné okrajovanie slobôd a likvidácia ekonomiky v demokratickej krajine sú nezvrátiteľné procesy – kým nenarazia na svoje limity.
Čím ďalej silnejšie zásahy štátu do trhového poriadku znamenajú, že život v danej krajine je skôr alebo neskôr čoraz menej uspokojivý. Peňažné inflácie spôsobí infláciu cien spotrebných a investičných statkov, pokles kvality tovaru a erózii reálnych miezd; regulácie a dotácie zase vytlačia z trhu tie najmenšie firmy, ktoré nemajú potrebné zdroje a konexie. Stav verejných financií a bankového sektora potom nedáva veľkú nádej v návratnosť sociálneho „poistenia“ a v bezpečnosť bankového účtu.
Jedného dňa sa tak politik musí rozhodnúť, akým spôsobom zasadí (čím ďalej, tým menej) súkromnému podnikania finálnu ranu: otvorenou konfiškáciou, alebo prevzatím rozhodovacích právomoci?
Komunizmus už neťahá
Plošná konfiškácia súkromných majetkov štátom bola už v mnohých krajinách vyskúšaná. A následne aj zavrhnutá. V západnom svete je teda nástup komunistického barbarstva v dohľadnej dobe nepravdepodobný.
Čo možno skôr očakávať, to je rozvoj spolupráce veľkých firiem a štátu, a to až do miery faktického zotretie rozdielu medzi týmito dvoma kategóriami. Ide o hospodársku politiku Talianska a Nemecka tridsiatych rokov – fašizmus.
Tento tabuizovaný termín sa v mysli spája s politikou radikálneho nacionalizmu, militarizácie a rasizmu. Avšak fašizmus, ako špeciálny typ hospodárskej politiky býva ale často prehliadaný.
V čase svojej najväčšej slávy pred začiatkom druhej svetovej vojny bol však ekonomický fašizmus vnímaný ako rozumná alternatíva ku kapitalizmu a komunizmu. Táto takzvaná tretia cesta mala priniesť to najlepšie zo socializmu (štátnu kontrolu nad výrobou a odstránenie „plytvania“ v podobe konkurenčných podnikov) a kapitalizmu (súkromné vlastníctvo podnikov a s ním spojená motivácia vyrábať efektívne).
Fašistickí národohospodári kontrolovali pomocou zákonov, nariadení a licencií všetky aspekty výroby, obchodu a finančných služieb, všetko prostredníctvom malého množstva obrích podnikov (pikantný fakt: niektoré z týchto podnikov dodnes prosperujú).
Firmu ako štát
Ekonomický fašizmus, ak je maskovaný vhodným eufemizmom – ako „new deal„, či „partnerstvo súkromného a verejného sektora“ – je naďalej značne populárne. Politici, ktorí ho presadzujú, pôsobia dojmom rozumných pragmatikov bez zbytočnej ideologickej záťaže.
Ak je takýto politikom navyše človek s podnikateľskými koreňmi, môže v očiach voličov dosiahnuť obriu popularitu – má predsa skúsenosti z reálneho sveta a vie, čo je pre firmy, a tým pádom aj celú ekonomiku, dobré!
Tu však dochádza k zásadnému nepochopenie: politik, ktorý je súčasne majiteľom veľkej firmy, bude oveľa skôr presadzovať zákony, ktoré sú dobré pre jeho vlastnú firmu, než zákony, ktoré sú dobré pre všetky firmy.
Aké že to mal súčasný minister financií [v tom čase ním bol Andrej Babiš, ktorý je dnes premiérom po presvedčivom víťazstve svojho hnutia ANO vo voľbách] volebné heslo? Nebol to „liberálny štát„, ale: viesť štát ako firmu. Málokto rozpoznal očividný oxymoron: firma ako trhový subjekt ponúka svoje služby v konkurenčnom prostredí, zatiaľ čo štát svoje služby vnucuje v úlohe monopolu. To volebné heslo začína dávať zmysel, až keď ho otočíme: viesť firmu ako štát! To jest likvidovať konkurenciu pomocou legislatívy, stanovovať ceny nezávisle na dopyte a vyhlasovať vlastnú firmu za spasiteľa ekonomiky a spoločnosti vôbec.
A zrazu chápeme význam regulácia posledných mesiacov: Elektronická evidencia tržieb, kontrolné hlásenia DPH, novela zákona o významnej trhovej sile.
Prvé dve regulácie predstavujú pre malé a stredné podniky značnú záťaž a to tak finančnú, ako aj časovú – živnostníci a zamestnanci budú opäť tráviť o niečo menej času produktívnou činnosťou a o niečo viac administratívou pre štát. Veľké firmy (ktoré navyše poberajú veľkú časť dotácií) sa špecializovanými oddeleniami tieto povinnosti absorbujú oveľa ľahšie.
Elektronická evidencia tržieb a kontrolné hlásenia sú v médiách pomerne dôkladne prepierané.
Tretia významná regulácia z poslednej doby – novela zákona o významnej trhovej sile (50/2016 Sb.) – ale mimo okruh obchodných reťazcov a ich potravinárskych dodávateľov vôbec známa nie je. V stručnosti ide v novele o nasledujúce: hlavná zmena oproti predchádzajúcej verzii zákona je regulácia maximálnej výšky vyplácaných „bonusov„, teda percentá z tržieb výrobkov dodaných dodávateľom.
Pomocou týchto poplatkov si dodávateľ okrem iného kupoval obmedzené miesto v predajni a na regáli (ktoré veľmi ovplyvňuje predajnosť vysokoobrátkového tovar) a výška týchto bonusov bola po roky určovaná vyjednávaním obchodných tímov odberateľa a dodávateľa. Výška bonusov mohla dosahovať od niekoľkých percent až k desiatkam percent z ročných tržieb dodávateľa na danom reťazci. Podľa novely bude smieť maximálna výška predstavovať tri percentá.
Aký bude pravdepodobný dôsledok tohto zákona? Je takmer isté, že reťazce si legislatívnym nariadením marže znížiť nenechajú. Majú preto dve voľby: zvýšiť regálovú cenu alebo vyjednávať s dodávateľmi o premietnutí pôvodnej výšky bonusov do dodávateľských cien. Zvyšovať regálovú cenu o desiatky percent si zrejme žiadny reťazec netrúfne. Na rad teda prídu vyjednávania so všetkými dodávateľmi.
A teraz prichádza tá sranda: ktože je najväčším potravinárskym dodávateľom do českých reťazcov? Agrofert. Aké asi bude mať vyjednávaciu pozíciu zástupcu Agrofertu, ktorého majiteľ je zároveň ministrom financií [dnes dokonca premiér], oproti akémukoľvek inému dodávateľovi? Odváži sa zástupca obchodného reťazca vyjednávať s takou protiváhou o prevedenie bonusov do zliav a tým de facto obchádzať duch zákona (a riskovať všemožné kontroly DÚ a ÚOHS), alebo radšej v tomto jedinom prípade pristúpi na zákonom diktovanie výške troch percent a pokúsi sa zahojiť na ostatných dodávateľoch?
Jedná sa samozrejme o rétorické otázky, na ktoré nepoznám odpovede. Tie nám odkryje až čas a vývoj v českom potravinárstve. Jedno je však isté: prídu ďalšie zákony a regulácie, ktoré budú mať tendenciu pomáhať tým, ktorí sa na ich vývoji podieľajú. Je snáď nejaký dôvod, prečo by to malo byť inak? Základná axióma politickej moci znie: kde je moc, tam je aj motivácia ju ovládnuť a využiť.
Cesta k totalite
V súvislosti s varovaním pred zakrádajúcu totalitou je rozšírený názor, že niečo také sa už stať nemôže; a ak áno, potom možno niekde v centrálnej Afrike, v žiadnom prípade však nie tu a nie dnes. To môže platiť o totalite očividnej a vulgárnej, ako je komunizmus v štýle päťdesiatych rokov.
Moderná totalita v podobe ekonomického fašizmu je však „sexy„, pretože je zastretá ilúzií súkromného vlastníctva a trhových operácií. Vlastníctvo v takomto systéme je však závislé od výšky štátnych privilégií a nad zdanlivo trhovými operáciami visí meč štátneho zásahu, ktorý môže seknúť na základe čím ďalej širšej škály dôvodov.
Systematické budovanie prostredia, v ktorom menšie firmy strácajú vyhliadky na prežitie a veľké firmy majú čím ďalej silnejšie postavenie na základe legislatívnych privilégií, je cestou k totalite, ktorá sa v dôsledku nijako nelíši od tej komunistickej.
Ekonomická sloboda – teda všeobecná a nepodmienená sloboda vlastniť a obchodovať – je totiž zásadným predpokladom slobody občianskej a politickej
Zdroj: Finmag, 22. 3. 2016