Ženy v Británii nemohli voliť do roku 1929, muži do roku 1918. V iných krajinách má zastupiteľská demokracia ešte slabšie korene, píšu Financial Times ( obsah je platený takže pre tých, čo by chceli vidieť zdroj v angličtine zadarmo tak na Irish Times)
Historicky vzaté je to len okamih, v ktorom môže veľká časť populácie vybrať tých, ktorí im budú vládnuť.
V najkrutejšom teste, teda druhej svetovej vojne, bola pozastavená. A ďalšou veľkou skúškou bola depresia v medzivojnovom období, v ktorej sa presadili „mocní muži“ v krajinách ako Nemecko či Taliansko.
Na začiatku je vždy ťažké si predstaviť koniec politického systému, ktoré poznáme.
Zdá sa, že panujú veľké obavy o to, že sa môže objaviť autoritárska diktatúra. V typickej dystopii je Trump pri moci tretie volebné obdobie, Británia je ovládaná konzervatívcami, ktorí nenávidia cudzincov (či socialistami, ktorí neuznávajú vlastnícke práva) a Francúzsko je v objatí s Národným frontom.
Predstava, že práve autokracia je alternatívou toho, čo máme, je pochopiteľné. Keď už niekedy zastupiteľská demokracia padla, tak to bolo týmto smerom. A tiež to zodpovedá vývoju v krajinách ako je Rusko či Turecko.
Pew Research Center vydalo globálny prieskum prístupov k demokracii. Na Západe asi 80% opýtaných hovorí, že zastupiteľská demokracia je dobrá vec. Len 13% si myslí, že je načase, aby prišiel silný líder bez parlamentu alebo súdov. Takže, tu ten stret nie je. Problém je v tom, že 43% schvaľuje systém, v ktorom „experti“, nie zvolení zástupcovia, rozhodujú. A celých 70% chce systém, v ktorom občania, nie zvolení zástupcovia, volia priamo o hlavných témach krajiny a rozhodnú, čo sa stane zákonom.
Prísny výber
Británia síce nezabodovala, ale aj tak 56% chce referendum. Hrozbou pre zastupiteľskú demokraciu nie je diktatúra. Ale je to Platónovo pravidlo – priama demokracia. Verejnosť nestratila svoju bdelosť voči despotom. V 20. storočí nájdeme až príliš veľa prípadov v príliš mnohých krajinách. Hrubé pravidlo znie, že čím sa kultúra viac obáva silných figúr, tým menej je k nim náchylná a Západ sa bojí na plný úväzok.
Zákernejšie sú ale iné hrozby, ktoré nemajú precedens. Nie je tu žiadna pamäť, ktorá môže reflektovať krajinu, ktorá sa stratí v nekonečných referendách. Sú tu aj iné temnoty, kam môže náš systém spadnúť.
Ale pozrite sa na Pew a tiež na trendy v ekonomike a technológii. Biznis posilňoval zastupiteľskú demokraciu. Veľké korporácie ako Ford, alebo McDonald´s boli ako vlády samy o sebe.
Lenže taký Google a Facebook to je ako nekonečné referendum. Tieto firmy totiž zamestnávajú menej ľudí, teda vzhľadom k svojej trhovej kapitalizácii. Ale zato miliardy ľudí môže povedať priamo, čo si myslia. To je nová ľudská skúsenosť.
Možno nič z toho nakoniec nezmení našu občiansku kultúru. Možno. Najlepší argument proti druhému referendu o EÚ nemá nič čo do činenia s Európou. Je to normalizácia priamej demokracie. Predstavte si, ako masy ľudí volia o daniach či o počte migrantov.
To, čo povedal Karol Marx o vnútorných nestabilitách kapitalizmu, platí ešte viac pre demokraciu. Chudobných bude vždy viac ako bohatých. Technokracia chráni bohatých pred chudobnými. Priama demokracia dáva chudobným maximálnu moc nad bohatými.
Zastupiteľská demokracia nie je optimálna ani pre jednych z nich.
Keď zastupiteľská demokracia znovu padne, vinník nemusí mať tvár diktátora. Môže mať zúrivé tváre nás všetkých.