Za oknami Kremľa žiarilo májové slnko. Nálada vnútri bola podstatne pochmúrnejšia. Generálny tajomník Komunistickej strany Zväzu sovietskych socialistických republík a predseda prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR Leonid Iľjič Brežnev bol zamračenejší než obvykle. Zapálil si ďalšiu cigaretu svojej obľúbenej značky Marlboro a vypustil oblak dymu do beztak už dosť hustej atmosféry zasadacej miestnosti.

Veci sa nevyvíjali dobre. Spravodajcovia a analytici KGB nerobili žiadne okolky ohľadom nutnosti zastaviť protisocialistickú kontrarevolúciu v Československu. S tým nemal Leonid Iľjič žiadne teoretické problémy. Teória marxizmu-leninizmu hovorila v tomto smere jasne. Objektívne potreby svetovej proletárskej revolúcie nedávajú žiadny priestor pre nejaký národný svojráz v oblasti ekonomického riadenia štátu a jeho politickej organizácie. Povolené sú maximálne neškodné folklórne spolky ako napríklad Ľudovci alebo Československá strana socialistická. Samozrejme iba za podmienky, že tieto satelitné straničky otvorene pripúšťajú vedúcu úlohu komunistickej strany. Ich význam je hlavne v tom, že zachytia časť nespokojencov, ktorí vďaka vysokému stupňu prešpikovanosti tajnými v týchto stranách budú lepšie pod kontrolou. Pluralita názorov? Súdruhovia, robíme svetovú revolúciu, je potrebné jednotné velenia, nie rečnenie v parlamentoch.

Ale Čechoslováci sa začali vzpierať a spomínať na staré časy tej ich chaotickej, naničdobrej demokracie z prvej republiky. Hlupáci, pomyslel si Leonid Iľjič. Priniesli sme im socializmus na striebornom podnose, obišli sa bez občianskej vojny a stačilo im len pár popráv triednych nepriateľov. A teraz smútia po demokracii. Nevďačníci.

Od skorého rána Leonid Iľjič počúval návrhy a plány expertov z KGB, GRU a armády. Nebol nadšený. Všetko smerovalo k mohutnej invázii mnohých tisíc mužov s použitím veľkého počtu tankov, nákladných lietadiel a ďalšej ťažkej techniky. Po stránke logistickej bude možné operáciu vykonať prijateľne ľahko – Československo je malá zemička obklopená z väčšej časti socialistickými krajinami, ktoré plne uznávajú autoritu Kremľa. Čechoslováci sa nebudú brániť, na to sú príliš mäkkí. Život pôjde ďalej. Pomery v krajine sa znormalizujú a na pár ďalších desaťročí bude postarané. Autorita ZSSR ako vojenské superveľmoci vzrastie: vítaný vedľajší efekt plánovanej invázie, nezabudli zdôrazniť analytici KGB.

Príčinou trápenia Leonida Iľjiča však bola ekonomická stránka veci. Aj keď plat sovietskych dôstojníkov nebol nijako závratný a žold mužstva už vôbec, invázia takéhoto rozsahu bola drahá záležitosť. Najmä ak uvážime nutnosť dlhodobého pobytu väčšieho počtu mužov na území Československa vrátane ich rodín, nároky na techniku, pohonné hmoty, pravidelné a časté cvičenia, pretože armáda nesmie len sedieť v kasárňach – musí ju byť vidieť, aby si okupovaný národ neustále pripomínal, kto je v krajine pánom …

Ekonomické prepočty skrátka nevychádzali dobre. Tým skôr, že samotná ekonomika ZSSR už niekoľko rokov stagnovala. Famózne úspechy vojenskej a kozmickej techniky päťdesiatych a raných šesťdesiatych rokov ustúpili do pozadia pred šedou každodennou realitou. K nej patril nedostatok tovaru všetkého druhu, vrátane základných potravín. Dlhú dobu bolo možné vysvetľovať ľudu, že ide o dôsledky kontrarevolúcie, vierolomného hitlerovského prepadnutia, amerického imperializmu … Ale v roku 1968, viac ako pol storočia po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii, by človek predsa len čakal, že marxisticko-leninská ekonomická teória bude mať lepšie praktické výsledky. Vykorisťovanie človeka človekom sme predsa odstránili – tak kde je problém?

Leonid Iľjič sa ešte viac zamračil. Niekedy začiatkom 60. rokov jeden americký profesor – áno, Samuelson sa volal – predpovedal, že ZSSR ekonomicky doženie USA začiatkom 80. rokov. Lenže čas beží a o nejakom dobiehania nemôže byť reči. A bola tu ešte jedna hrozba. Iný americký profesor – ako sa len volal, Wohlstetter? – dokonca navrhoval svojej vláde, aby zvýšila vojenské výdavky, pretože Sovieti sú už vraj na pokraji svojich ekonomických síl a pokračovanie pretekov v zbrojení ich finančne zruinuje. Nebude potrebná vojna, aby ZSSR bol porazený. Postačí, keď Amerika bude len o trochu viac zbrojiť. Generálny tajomník vedel, že je to pravda. A invázia do Československa by mohla prinútiť horúce hlavy vo Washingtone, aby Wohlstetterovu stratégiu vzali vážne. To by bola katastrofa: oveľa väčšia ako málo pravdepodobný ozbrojený odpor Československej ľudovej armády.

Pravda je taká, že nevieme nakŕmiť vlastných ľudí, zatiaľ čo Američania priberajú, premýšľal ďalej Leonid Iľjič. Ale prečo? Máme sa snáď vrátiť do obdobia NEPu, novej ekonomickej politiky, ktorá dočasne v 20-tych rokoch povolila fungovanie trhového hospodárstva? V žiadnom prípade. Koleso dejín sa netočí späť. Je potrebné postupovať vpred. Nie však unáhlene a bez riadneho plánu, ako to robí ten šialenec Mao v Číne. Treba sa zomknúť, postupovať jednotne a uvážlivo. Príčinou všetkých neúspechov je nejednotnosť a nedostatok koordinácie. Všetci vieme, že základnou vlastnosťou socializmu je plánovitosť. Tak prečo neplánujeme všetko dôkladne a jednotne, na centrálnej úrovni? Keď bude poriadok, všetky ekonomické ťažkosti pominú. Každá sovietska rodina bude mať dostatok chleba, mlieka a dokonca aj mäsa. Oblečenie bez záplat a nové topánky každý rok. Je však potrebné prekonať detské choroby medzinárodného socializmu, a to najmä tú najškodlivejšiu z nich: nejednotnosť.

Ale než budeme jednotní, máme tu problém. Invázia bude drahá. Ale ak na ňu budeme šetriť, vypomstí sa nám to, uvažoval generálny tajomník. Ale čo keď bude mať za následok pokračovanie pretekov v zbrojení? Ktovie, ako v Amerike dopadnú budúce voľby, tá krajina je riadená úplne chaoticky, každý ich prezident je úplne iný.

Z úvah vyrušil tajomníka jeho asistent. „Leonid Iľjič, sú tu súdruhovia z Inštitútu ekonomických a strategických štúdií. Prednesú riešenie výskumného problému.

Tajomník nemal inštitút príliš v láske. Na jeho vkus bol málo leninský a príliš teoretický. Ale prezentácia je súčasťou denného plánu a ten sa musí rešpektovať. Pokynul rukou. Reči sa ujal mladý chudý muž so začínajúcou plešinou – taký vedátor, uškrnul sa tajomník v duchu.

Leonid Iľjič, dovoľte mi, aby som predniesol výsledky výskumného projektu s názvom Stabilizácia socialistického systému v Československu a jeho pevné ukotvenie vo Varšavskej zmluve a RVHP ,“ začal vedec.

Nasledujúcich asi štyridsať minút sa generálny tajomník nestačil čudovať.

Takže, Vladimir Vladimirovič, ak vám dobre rozumiem, vy tvrdíte, že tanky a lietadlá sú zbrane celkom zastarané, vhodné pre minulú vojnu. Podľa vás nastáva doba akýchsi, ako vy hovoríte, hybridných konfliktov. Môžete to bližšie vysvetliť?

Zaiste, Leonid Iľjič. Účelom vojny je prinútiť protivníka, aby sa vzdal vlastnej vôle a konal tak, ako si želáme my. To je klasická definícia účelu vojny podľa Clausewitza. Nástrojom na dosiahnutie tohto cieľa môže byť čokoľvek: zbrane a armády, ale tiež rôzne formy nátlaku. Sľuby, úplatky, vyhrážky, čokoľvek, čo zničí morálku nepriateľa a jeho schopnosť samostatne myslieť a predovšetkým konať. To je hybridná vojna.

Môžete byť konkrétny?

Pravdaže. Dajme tomu, že by sme vykonali ozbrojenú inváziu do Československa. Vojenskú inváziu klasického typu. Povedzme, že bude maximálne úspešná: žiadny ozbrojený odpor, len pár politických vyhlásení a demonštrácií. Takmer žiadne straty na životoch. Dosiahneme svojho a do pražskej vlády dosadíme svojich verných. Ale za prvé, bude to drahé. Po druhé, takto dosiahnuté víťazstvo nebude úplné. Československá vláda síce bude vykonávať našu vôľu, ale národ nás bude prinajlepšom ticho trpieť. Aby sme dosiahli jednotu, skutočnú bratskú a proletársku jednotu, je potrebné sa zomknúť. Skutočne, autenticky, ako priatelia. Toho nikdy nedosiahnete zbraňami.

Jednota“ bolo obľúbené slovo generálneho tajomníka. Rovnako ako „zomknúť sa„.

Pokračujte.

Je potrebné získať si Československo inak. Náš inštitút navrhuje rozsiahly plán dotácií. Finančné dotácie budú najmenej o štyridsať percent lacnejšie ako ozbrojená invázia. Pomocou dotácií si kúpime ich politikov a vysokých úradníkov, lebo oni budú o dotáciách rozhodovať. Kúpime si aj obyvateľstvo. Spomeňme, ako lojálni boli Nemci voči Hitlerovi za to, že im postavil diaľnice. Pri každom vjazde na diaľnicu bude výrazný nápis Postavené s prispením štrukturálnych fondov financovaných Sovietskym zväzom. Budeme dotovať stavby, podniky, družobné pobyty študentov, čokoľvek. Podstatné je vytvoriť si dostatočne silnú vrstvu československých elít, ktoré budú na dotáciách závislé: pretože potom bude Československo závislé na Sovietskom zväze.

Ale to bude strašne drahé.

Stále lacnejšie ako tanky. Ale predovšetkým: keď pošleme tanky, Čechoslováci sa nikdy nezbaví túžby sa ich zbaviť. Keď pošleme dotácie, bude to presne naopak: nikdy sa ich nebudú chcieť zbaviť. Vytvorí si závislosť. Potom stačí len pohroziť, že priškrtíte tok peňazí a oni sa pretrhnú, aby plnili našu vôľu.

Stále mi príde divné dotovať buržoáznej revizionistov. Už len z ideologických dôvodov.

Pod vplyvom dotácií sa z nich rýchlo stanú oddaní marxleninisté. Ale vec má ešte jednu rovinu. Časom bude táto finančná operácia pre nás zisková.

Budeme chcieť dotácie naspäť a k nim úroky?

Nie. Úvery a úroky, to by znelo zle. Budeme je stále dotovať, ale zároveň chcieť príspevok do spoločnej pokladnice v Moskve. Radi prispejú, aj keď príspevok nakoniec prevýši hodnotu dotácií. Pokiaľ ide o morálku, dotácie sú ničivejšie než tanky. Proti tankom je možné demonštrovať. Proti dotáciám sa demonštruje ťažko.

Aký to má zmysel dotovať niekoho a zároveň po ňom chcieť príspevky?

Zvyšuje sa tak úroveň prerozdeľovania. Vyššia miera prerozdeľovania znamená viac moci pre centrum. To znamená …

… áno, áno, viac jednoty.

Časom zavedieme spoločný rozpočet Rady vzájomného hospodárskej pomoci …

… a spoločné dane.“

Dáte si cigaretu, Vladimir Vladimirovič?

Tajomníkov odstup od teoretických vedátorom zmizol. Obaja muži našli spoločnú reč.


O dvadsaťjeden rokov a šesť mesiacov neskôr. Praha, november 1989. Za predsedníckym stolom v nabitej sále sedia Václav Havel a ďalšie osobnosti Občianskeho fóra. Diskusia o demokracii a občianskych právach. Havel sa ujíma slova.

Okrem zrušenia ústavného článku o vedúcej úlohe Komunistickej strany Československa požadujeme aj vystúpenie z Rady vzájomnej hospodárskej pomoci a …

Šum v sále. Hlasy z obecenstva:

Ale … ale to by znamenalo vzdať sa východoeurópskych dotácií!

Vzdať sa lacného benzínu a plynu!

Dotácií na diaľnice! Na mosty a na tunely!

Vzdať sa dotácií pre štátne podniky a výrobné družstvá!

Prísť o peniaze na kultúrne pamiatky a na študentské stáže v Moskve a v Leningradu!

Václav Havel upokojuje sálu a opäť sa ujíma slova:

Priatelia. Dúfal som, že sme zajedno v jednej zásadnej veci. Akokoľvek ekonomické otázky nemožno podceňovať, prioritný je pre nás princíp slobody a ľudských práv. Či chceme zostať sovietskou kolóniou, alebo či sa chceme stať skutočne nezávislým, demokratickým štátom, voliť si vlastné politickú reprezentáciu a spravovať si sami svoje záležitosti bez zásahov kohosi zvonku. Či chceme odmietnuť Brežnevovmu doktrínu obmedzenej suverenity alebo zostať vazalmi Moskvy. Som presvedčený, že v prvom rade ide o slobodu.

Opäť šum v sále, ľudia z obecenstva sa hlásia o slovo.

Ale pán Havel, nemyslíte si, že sami by sme boli maličká zemička proti veľkému Sovietskemu zväzu? Radšej zostaňme vnútri, pretože tak máme aspoň nepatrnú šancu niečo ovplyvniť.

Iný diskutujúci:

Či si uvedomujete, aká je naša čistá finančná pozícia voči Moskve? Od roku 1968 sme dostali stovky miliárd prevoditeľných rubľov. Ako by naša ekonomika vyzerala bez dotácií z RVHP, viete si to vôbec predstaviť?

A ďalšie:

Z ekonomického hľadiska je úplný hazard len uvažovať o odchode z RVHP. Viete si predstaviť, čo by bolo s československým priemyslom po odchode zo spoločného trhu? Nikdy by sme sa nedokázali prispôsobiť požiadavkám západných trhov.

A ešte ďalšie:

Vďaka RVHP máme prístup na perspektívne trhy, ako sú Líbya, Sýria, Jemen, Kuba, Severná Kórea alebo Irak. Bez podpory Moskvy by náš exportný priemysel bol v troskách!

A ešte iný:

Chodíte do divadiel, múzeí, do parkov, na zámky, jazdíte autom, zateplili vám dom, zaobstarali ste si ekologický kotol, chodíte na záchod, budujete … A toto všetko dotuje Moskva, chápete?

Šum v sále silnie, niektorí ľudia odchádzajú. Václav Havel ešte chvíľu hovorí, ale nasleduje len chabý potlesk.

Na Nový rok 1990 prezident Gustáv Husák vo svojom tradičnom prejave z Hradu ocení vernosť ľudu Československej socialistickej republiky myšlienke socializmu a odsúdi pokus nezodpovedných samozvaných rozvracačov o zmenu osvedčených a fungujúcich spoločenských poriadkov. Naopak zdôrazní úlohu Sovietskeho zväzu ako záruky spoločenskej stability a hospodárskeho rastu. A poďakuje sovietskej vláde, že ani vo vypätej dobe hrozby kontrarevolúcie nepristúpila k zoškrtaniu rozvojových a infraštruktúrnych dotácií.

O desať rokov neskôr, v roku 2000, sa Sovietsky zväz rozpadá. Jeho ekonomika už dávno smerovala k bankrotu bez ohľadu na zúfalé pokusy Kremľa predísť najhoršiemu dôrazom na jednotu a zomknutosť. Československo definitívne prichádza o všetky dotácie. Priemysel udržiavaný pri živote finančnými injekciami už dávno stratil konkurencieschopnosť, veľká časť populácie v produktívnom veku je závislá na prerozdeľovaní a nie je schopná sa uplatniť na konkurenčnom trhu práce. Krajina ekonomicky upadá na úroveň Albánska.

Nastáva doba postkomunistického temna, kedy väčšinu národa spája len jedna myšlienka: za všetko môže ten darebák Havel.

Zdroj: Blog Pavla Kohouta