Je to ako choroba, ktorá zachvacuje celú krajinu. Každý sa niečoho bojí a zo strachu nikto nič radšej nerieši a vyhýba sa jasným vyjadreniam a odvážnym činom. Radšej len tak prežívať, neupozorňovať na seba, nikoho nenahnevať, s nikým sa nedostať do konfliktu. Len tak je možné, že sa mnoho ľudí utieka k virtuálnym predstavám o krásnom svete, ktorého jasavosť zbytočne komplikujú iba nejakí otravní xenofóbovia …
[sociallocker][/sociallocker]
Keď som začala v roku 2015 navštevovať politikov, aby som spolu s kolegami na nich tlačila a varovala ich pred prijatím migračných kvót, zarazila ma jedna vec. Politici mali dosť presné informácie a úplne jasne vedeli, aký problém migrácie je a ako je dôležité sa migrácii ubrániť. Jeden politik z ČSSD mi dokonca povedal pár informácií, ktoré šokovali aj mňa.
Pýtala som sa ho: „Prečo s tým niečo neurobíte? Prečo sa jasne nevymedzíte a neoznámite občanov? Prečo sa nebránite?“ Vtedy mi odpovedal: „To nejde, odmietnuť migráciu by bola politická samovražda. Okamžite začnú revať médiá a rôzni humanisti a urobia z nás neľudí a to si nemôžeme dovoliť.“
Charakterizuje to správanie všetkých našich politikov, boja sa médií a to až tak, že nie sú schopní neblahý stav zmeniť. Keď som diskutovala na TV Barrandov o Českej televízii, niekoľkokrát zaznelo, ako sa politici boja čokoľvek s Českou televíziou urobiť a chodia okolo nej po špičkách.
Čo to je za politikov, ktorí sa boja nejakých pomätených redaktorov, ktorí beztak dávno stratili akýkoľvek kredit? Voliči majú jasno a klesajúce krivky sledovanosti spravodajských a diskusných relácií na ČT to dokazujú. Napriek tomu politici stále mlčia a ustráchane sa snažia ničím ČT proti sebe nepoštvat. Aj tak im to nepomôže …
Voliči zase trpia inými strachmi. Nikto nechce byť za blázna, čo fandí Konvičkovi, Hamplovi alebo mne. Ešte tak nejako prehltnú Benjamina Kurasa, ktorý občas píše do Reflexu a celkovo vyzerá ako profesor a trošku snob. Ostatne ani pán Kuras alebo napríklad Václav Klaus ml. sa nechcú s ľuďmi ako je Martin Konvička dať dokopy. Boja sa. Ale rovnako im to nepomôže …
Aj keď si poctivo kupujete Reflex a robíte si žarty z Parlamentných listov a Soukupovej televízie, nevolíte SPD a občas si kopnete do Ruska, rovnako už máte nálepku. Ako raz preukážete trochu racionality a zdravého rozumu, nič vás neochráni. Ten strach nedať sa dokopy s tými, ktorí sú onálepkovaní ešte viac, je zbytočný. Je to strach úplne rovnaký, ako majú politici. Je to slabosť. A tá slabosť ochromuje.
Najhnusnejší strach ale aj tak majú aktivisti. Boja sa o prácu, o svoje postavenie v elitnom klube „humanistov„, boja sa až tak veľmi, že sa uchyľujú k podpásovkám, k udavačstvu, k popretiu všetkého, pre čo sme sa po roku 1989 nadchli. Úplne ma fascinuje, ako sa neustále odkopávajú a všetkými svojimi činmi len dokazujú, ako sa boja slobodných názorov, boja sa diskusie a konfrontácie.
Ustráchaní sú ešte viac než politici. Len aby sa preboha nedostali do diskusie s niekým fakt chytrým. Pretože by pohoreli ako papier a ich stúpenci by to videli. Nedivím sa im, že potrebujú svojich oponentov maximálne umlčať. Za každú cenu. Len slabosi sa boja otvorenej diskusie. Bohužiaľ títo slabosi majú dosť veľkú moc – ovládajú univerzity, médiá, majú prístup k peniazom. Ale rovnako im to nepomôže … Nemôžu klamať ľudí do nekonečna.
Ako z toho von? Stačí sa len nebáť. A hľadať ďalších ľudí, ktorí sa neboja – a tých podporovať. Keď sa odvážni nájdu medzi tými všetkými zdeseným a bojazlivými a spoja sa, budú neporaziteľní. Odvaha dáva silu a presvedčivosť. Rovnako ako sa to darí Salvinimu s Lego v Taliansku a Orbánovi v Maďarsku.
Ide to, len sa nebáť
Zdroj: Eva Hrindová