Čím viac bude v Európe moslimov, ktorí sa s ňou nebudú hodnotovo stotožňovať, tým viac sa bude meniť. Zdá sa, že európske elity sú s touto demografickou aj hodnotovou premenou zmierené. Otázkou zostáva, nakoľko je islamizácia prijateľná aj pre mlčiacu väčšinu. Čím neskôr sa však objaví snaha kapituláciu Európy zvrátiť, tým horšie môžu byť následky, píše Andrej Duhan.
Podľa súčasného diskurzu Európa nesmie pripustiť stret civilizácií, ale v skutočnosti v ňom s islamom už dávno je. Nejde o apokalyptickú vojnu – okrem teroristických útokov či občasných pouličných nepokojov je tento stret v podstate nekrvavý a tvoria ho každodenné pretláčanie o verejný priestor, hodnoty a ich uplatnenie. A Európa ho zatiaľ prehráva.
[sociallocker][/sociallocker]
Európa a islam predstavujú odlišné civilizácie. Znakom Európy je, že od antiky cez kresťanstvo (človek je stvorený na Boží obraz so slobodnou vôľou, „dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie„) až po osvietenstvo a demokraciu utvára sféru verejnú a súkromnú a tiež svetskú a náboženskú, čo je základ napríklad pluralizmu, demokracie, slobody, svetského práva, osobného vlastníctva či vedeckého pokroku.
Islam nič také nemá, vyžaduje absolútny primát. Nepozná slobodnú vôľu, neuznáva autonómne svetskú sféru. Žiada podriadenie, nič mu nesmie odporovať. Pritom nie je iba náboženstvom, podobne ako kresťanstvo formoval civilizáciu a predstavuje identitu, kultúru a spoločenský systém, v ktorom spomínané inštitúcie nevznikli.
Európa a islam sa zásadne líšia v pohľade na človeka a na vzťah štátu a náboženstva, pričom obe civilizácie vytvárajú nezlučiteľné a konkurenčné spoločenské, politické a kultúrne inštitúcie. Akékoľvek porovnanie politickej, ekonomickej, kultúrnej či spoločenskej kategórie moslimských a európskych krajín to potvrdzuje.
Znemožnenie integrácie
Stretu civilizácií sa nedá vyhýbať poukazovaním na umiernenosť moslimov. Väčšina z nich je nepochybne umiernená, keď odmietajú násilie, ale pokiaľ ide o spoločensko-politické presvedčenie, je ich umiernenosť problematická. Sú napríklad „umiernení“ tí, čo by síce redaktorov Charlie Hebdo nepostrieľali kvôli karikatúram proroka Mohameda, ale hlasovali by pre trestný postih tých, čo ho urážajú?
Nemožno ignorovať, že islam nie je iba náboženstvom, ale identitou a kultúrou s radikálne odlišnými hodnotami a tradíciami. Z európskeho hľadiska je radikálny každý moslim, ktorý nadraďuje islam nad európske hodnoty. V tomto zmysle môže byť radikálov väčšina a svoju agendu presadzovať mierumilovne a demokraticky. Rad výskumov, štúdií i prípadov ukazuje, že veľká časť európskych moslimov má fundamentalistické názory a sú na prvom mieste lojálni k islamu ako spoločenstvu.
V Európe je veľa moslimov, ktorí sa zdajú integrovaní – majú prácu, vedia jazyk – ale v skutočnosti vytvárajú paralelné spoločenstvo. Ukazuje to napríklad dokument nemeckej verejnoprávnej stanice ZDF Jeden štát – dva svety?
Vyplýva z neho, že nemeckí moslimovia nepovažujú nemecké ústavné a spoločenské hodnoty pre seba za záväzné. Rešpektujú ich síce, ale nestotožňujú sa s nimi. Sú to pravidlá pre Nemcov.
Komunitu, ktorá sa príliš nestotožňuje s väčšinovou spoločnosťou, možno zvládnuť, ak je malá a spoločnosť na ňu neustále vyvíja tlak na asimiláciu. Toto pravidlo pre zvládanie imigrácie však Európa zavrhla. Navyše Európania nepovažujú islam za identitu s vlastnými hodnotami. Chcú v ňom vidieť osobné náboženstvo bez spoločenských následkov, umožňujú mu však prekvitať ako spoločenský systém. Tým znemožňujú integráciu moslimov do európskych spoločností.
Osobitné zaobchádzanie
Konflikt európskej a islamskej civilizácie je daný tým, že sa islam zo svojej podstaty snaží ovládnuť verejný priestor. Európskej tradícii by zodpovedala snaha zatlačiť ho do pozície súkromného náboženstva. Islam svoju úlohu plní, Európa nie, čím nastáva islamizácie.
Tú nemožno považovať za jednorazovú hromadnú konverziu, ktorá zo dňa na deň premení spoločnosť, ale za pomalé a v podstate nenásilné prenikaniu islamu čoby kultúry do verejného priestoru a to v dôsledku zvláštneho zaobchádzania s moslimami alebo prispôsobenie sa väčšiny moslimským požiadavkám.
Ide o malé ústupky moslimským komunitám kvôli dobrému spolunažívaniu, nezasahovania do ich záležitostí, väčšej tolerancii voči ich kultúrnym excesom či antisemitizmu, nevyučovánie „citlivých“ historických tém v školách, umlčanie kritikov v rámci boja s „islamofóbiou“ či relativizáciu európskych hodnôt a pravidiel. Tieto ústupky zdanlivo nikomu neškodia a preto sú podľa liberálov v poriadku. V skutočnosti však pozvoľne menia verejný priestor.
Zásadnú úlohu hrajú aj stupňujúce sa podoby požiadaviek moslimov. Z práva na odlišnosť sa stala požiadavka na rôzne práva, z malých ústupkov pre moslimov sa stávajú obmedzenia pre nemoslimov.
Islamizáciu podporuje aj rast počtu moslimov, ich veková štruktúra a koncentrácia na daných miestach, čo disproporčne zvyšuje váhu ich požiadaviek. Za takejto situácie nemožno hovoriť o integrácii, nieto o asimilácii moslimov. Naopak dochádza k tvorbe paralelnej spoločnosti.
Druhá a tretia generácia moslimov je často horšie integrovaná ako prvá, čo je historicky bezprecedentné. Ani zďaleka nejde o takzvané no-go zóny, ale o aktívne odmietanie asimilácie, neochotu identifikovať sa s väčšinovou populáciou, hodnotami, kultúrou a krajinou, v ktorej žijú. Ak sa vo Francúzsku hovorí o stratených územiach republiky, myslí sa nielen fyzická, ale predovšetkým hodnotová odtrhnutosť.
Zavádzajúca relativizácia
V mnohých európskych miest žije až niekoľko desiatok percent mladých moslimov, čo ich premieňa na moslimské. Bez jediného výstrelu môžu moslimovia zmeniť ich charakter a to len dodržiavaním svojich zvykov a spôsobu života, v čom ich Európa často podporuje. Je zavádzajúce relativizovať silu moslimov tým, že ich je len niekoľko percent. Naopak by malo zarážať, že aj tento ich relatívne malý počet mení Európu a určuje jej agendu.
Televízia France 24 uviedla reportáž o vytláčaní žien z verejného priestoru v moslimských štvrtiach francúzskych miest – sú nežiaduce v kaviarňach, na uliciach je pre nich lepšie nenápadné správanie. Nejde o žiadnu revolúciu, žiadne zákazy vstupu, žiadnu revoltu žiadajúcu zmenu zákonov, ale o tichú rezistenciu – ženám je v kaviarňach dávané najavo, že tam nepatria. Polícia, antidiskriminačné zákony ani rodovo korektné učebnice tu nepomôžu.
Bývalý francúzsky socialistický kandidát na prezidenta Benoit Hamon bagatelizoval neochotu akceptovať rovnoprávnosť pohlaví tým, že v 19. storočí tiež existovali rýdzo mužské robotnícke kaviarne. To ukazuje náladu v Európe, pokiaľ ide o islam – obviňovanie sa, relativizácia a ignorovanie problémov. Európania hľadajú chyby vo väčšinovej spoločnosti, nedostatku tolerancie či v socioekonomickej oblasti.
Konštruujú historické paralely prestúpené pocitom viny, zakrývajú problémy s imigráciou, nekompatibilitu kultúr ľahostajne „vyriešia“ ich relativizáciou, ignorujú negatívne skúsenosti s poukazom na neprípustnosť paušalizácie. Na strety európskych hodnôt s asertívnym islamom zvyčajne reagujú ústupkami.
Namiesto presadzovania európskych hodnôt, pravidiel a spôsobu života, ponúkajú osobitné zaobchádzanie a práva. Európania sa domnievajú, že sa islam najlepšie integruje tým, že mu vytvoria špeciálne postavenie a že opatrným našľapovaním okolo neho sa jeho ostrosť otupí a postupne rozpustí v relativistickej Európe.
Ustupovanie požiadavkám
Integrácia čiže asimilácia znamená, že sa imigranti stanú súčasťou spoločenstva a postupne opustia svoje pôvodné identity a kultúru, nie len to, že sa naučia jazyk a dostanú občianstvo. Od Európanov to vyžaduje vôľu dominovať, presadiť svoju kultúru a ochotu ísť kvôli vlastným hodnotám do stretu.
Snaha nepopudzovaľ moslimov lipnutím na európskych hodnotách a radšej ustupovať ich požiadavkám nepovedie k ich integrácii a europeizáciu islamu, ale k jeho etablovaniu ako spoločensko-politického systému. Popieranie nezlučiteľnosti niektorých prejavov islamu s európskymi hodnotami je kontraproduktívne. Európa stavia okolo islamu múr nekritizovateľnosti, čím mu umožňuje prekvitať aj v tom, čo je s ňou nezlučiteľné.
Európanov predstava stretu odpudzuje, naučili sa všetko riešiť ústupkami a vyjednávaním. Objavili absurdný koncept dvojsmernej integrácie – inklúzie. Dokumenty Európskej únie uvádzajú, že integrácia je „obojsmerný dynamický proces vzájomného prispôsobovania sa“ . Snaha vytvoriť neutrálnu multikultúrnu spoločnosť spojenú iba toleranciou a rešpektom, však končí spoločnosťou bez kultúry a v hodnotovom vákuu.
Neautentické európske hodnoty
História je plná neúspešných pokusov o multikultúrnu spoločnosť. Nakoniec ide vždy o to, kto sa komu prispôsobí, ktorá kultúra vytvorí hodnotovú hierarchiu. Spoločnosť môže byť multirasová, multietnická aj multináboženská, ale nie multikultúrna. Bez spoločnej kultúry totiž nemožno hovoriť o jednej spoločnosti. Žiadne postmoderné frázy o diverzite a tolerancii nenahradia historickú a kultúrnu spolupatričnosť. Multikulturalizmus vždy priniesol segregáciu či občiansku vojnu. Zdá sa, že Európa sa s tým pomaly zmieruje.
Mentálny stav značnej časti európskych elít ukazuje vyhlásenie bývalého starostu Amsterdamu Joba Cohena, ktoré uvádza francúzsky filozof Pascal Bruckner : „Dnes, kedy je spoločnosť na pokraji občianskej vojny, je potrebné akceptovať, že sa moslimovia správajú k svojim ženám inak ako my – zatvárajú ich doma, zahaľujú a vydávajú podľa svojho želania – ak sa tým obnoví sociálnu súdržnosť.“ Túžba po pokoji a snaha vyhnúť sa konfliktu, prevažuje nad vôľu vynucovať vlastné hodnoty. Lepšie Cohen európsku kapituláciu vyjadriť nemohol.
Európa reaguje ako civilizácia, ktorá stratila vieru v seba sama. Pocit historickej viny a snaha o intelektuálnu sofistikovanosť ju vedú k popieraniu svojho dedičstva a identity. Ideológia multikulturalizmu, relativizmu a antidiskriminácie prenikli do európskeho uvažovania natoľko, že sa Európa nedokáže definovať inak ako vo vágnych pojmoch otvorenosti a tolerancie. Tie však nie sú autentickými európskymi hodnotami, ale vedľajšími produktami európskeho pluralizmu, slobody slova a úcty k dôstojnosti človeka.
Dôsledky tolerancie
Toleranciu je potrebné vykladať v kontexte týchto hodnôt, v opačnom prípade len odôvodňuje ústupky či dokonca popiera hodnoty, z ktorých vzišla. Dnes možno v mene tolerancie požadovať obmedzenie slobody slova, uplatňovať spoločensko-politické nároky sťaby prejav náboženskej slobody, umožniť vznik paralelných spoločností a pokračovať v prijímaní ľudí, ktorí často žiadnu koncepciu pluralizmu neuznávajú.
Pre Európanov sa tolerancia stala ospravedlnením rezignácie na vlastnej hodnoty a ústupkov stupňujúcim sa požiadavkám a citovému vydierania moslimov. Povinnosť rešpektovať cudzie kultúry pomohla v Európe ustanoviť kultúru, ktorá ju odmieta. Civilizačná redukcia dostala Európu do situácie, kedy sa dáva väčšia váha obvineniam menšín z diskriminácie väčšinou, ako náreku mlčiacej väčšiny, ktorá sa prestáva cítiť doma vo vlastnej krajine. Viac ako vlastného zániku sa dnes Európa desí obvinenia z diskriminácie a rasizmu.
Podľa francúzskeho filozofa Alain Finkielkrauta Európa vyprázdňuje svoj dom, aby mohla hostiť ostatných, rezignuje na to byť špecifickou civilizáciou, oddanosť abstraktným princípom stavia nad vlastnú bezpečnosť, snahu nikoho neuraziť nad pravdu, toleranciu nad zdravý rozum, relativizuje svoje úspechy, vyžíva sa v pocite historickej viny, odvracia sa od svojho dedičstva a vypratáva verejný priestor.
Rast asertivity
Európania často nedokážu povedať, že považujú svoj spôsob života za lepší, hodný zachovania a teda diskriminovať. Stratili vitalitu, sebavedomie, vôľu dominovať a asimilovať novo prichádzajúcich. Odmietajú obhajovať seba a vlastné právo na existenciu, pretože nevedia, prečo by mali. Európsku civilizáciu nezachránia zákony, financie ani technológie, pokiaľ stratila vôľu sa kultúrne aj fyzicky reprodukovať.
Európa vykazuje silné príznaky straty tejto vôle, a preto prehráva s islamom. Islamizácia bude pokračovať. S nárastom islamskej komunity, porastie jej asertivita a rezistencia voči európskym hodnotám a pravidlám, naopak vôľa a možnosti Európanov donútiť ju k asimilácii budú klesať.
Čím viac bude v Európe ľudí, ktorí sa s ňou nebudú hodnotovo stotožňovať, tým viac sa bude meniť. Európa nemôže byť rovnaká s kultúrno inými ľuďmi. Pri súčasných trendoch sa tempo demografickej aj hodnotovej premeny bude zrýchľovať. Európske elity sa budú snažiť, aby sa premena odohrávala v pokoji a nenásilne, ale zdá sa, že v podstate sú s ňou zmierené. Otázkou zostáva, nakoľko je s ňou zmierená mlčiaca väčšina. Čím neskôr sa totiž objaví snaha kapituláciu Európy zvrátiť, tým škaredších podôb môže nadobudnúť.
Zdroj: Česká pozice