Portál Euractiv zverejnil zaujímavé dopady migrácie na situáciu v materských krajinách migrantov, Podľa článku je rozvojová pomoc Západu len zlomkom toho, čo pošlú samotní migranti domov.
Rozvojová pomoc ako riešenie migrácie? Migranti svojim krajinám posielajú viac
V roku 2016 predstavovala rozvojová pomoc 120 miliárd eur. Migranti z rozvojových krajín za to isté obdobie poslali domov štyrikrát toľko.
Koncom minulého roka Európska komisia oznámila navýšenie núdzového trustového fondu Európskej únie pre Afriku o 175,5 miliónov eur. Úlohou tohto fondu založeného v novembri 2015 je riešenie základných príčin migrácie a podpora rozvoja. Dokopy tak Európska únia vybraným 26 africkým krajinám poskytne 3,3 miliárd eur.
Tieto prostriedky však predstavujú len zlomok financií, ktoré do rozvojových krajín posielajú samotní migranti. Tí z krajín, ktoré majú možnosť čerpať z núdzového fondu v roku 2017 svojim rodinám a známym poslali minimálne 51 miliárd eur. Vyplýva to z odhadov think-tanku KNOMAD. Do výpočtu nie sú zahrnuté všetky krajiny – pre niektoré z nich údaje nie sú dostupné.
Prostriedky, ktoré migranti posielajú do svojej krajiny pôvodu sa nazývajú remitencie a v úvahách ekonómov, ktorí sa zaoberajú rozvojom, začínajú hrať čoraz významnejšiu rolu.
Priamo k ľuďom
„Remitencie sú peniaze obalené starostlivosťou,“ vysvetľuje prestížny ekonóm Svetovej banky Dilip Ratha vo svojom TED-talku. On sám emigroval z Indie do Spojených štátov a svojej rodine posielal peniaze už počas štúdia. Migranti podľa neho najčastejšie posielajú prostriedky na jedlo, stavbu domov, financovanie vzdelávania, zdravotnú starostlivosť alebo ako investíciu do podnikania rodiny a priateľov.
O remitenciách, rovnako ako o rozvojovej pomoci, koluje mýtus, že vedú k vytvoreniu závislosti od iných a pasivite. Skúsenosti však podľa ekonóma Heina de Haasa ukazujú skôr opak. Financie od zahraničných príbuzných rodiny často využívajú práve na rozvoj podnikania. Z prieskumov vyplýva, že sú ekonomicky aktívnejšie než tie, ktoré remitencie nedostávajú.
Remitenicie teda pomáhajú financovať vzdelanie alebo podnikanie, čo má pre spoločnosť dlhodobý prínos a môže významne podporiť rozvoj. Viaceré štúdie napríklad ukazujú pozitívny vplyv remitencií na znižovanie chudoby v rozvojových krajinách.
Ďalšou výhodou tohto finančného toku pre súkromné osoby je, že prostriedky neprechádzajú cez vládu alebo rozvojové agentúry. Dostávajú sa teda priamo k tým, ktorí ich naozaj potrebujú a nezhltne ich korupcia alebo prevádzkové náklady. A na rozdiel od investícií firiem, ak sa v krajine objavia problémy, remitencie nepoklesnú. Práve naopak, stúpnu.
Odvrátená stránka
Financovanie rozvoja cez remitencie má však aj viacero rizík. Remitencie môžu byť napríklad zneužité na financovanie konfliktov alebo môžu spôsobiť rast cien v krajine, do ktorej putujú.
Pozitívnemu efektu remitencií bránia aj vysoké náklady na ich posielanie. Diliph Ratha uvádza, že z každých 100 dolárov, ktoré migranti pošlú do Afriky, 12 percent zhltnú poplatky. Do niektorých krajín sa ani neoplatí peniaze posielať – venezuelská rodina by mala podľa Ratha šťastie, ak by z poslaných 100 dolárov uvidela 10.
Problém nastáva aj keď v rozvojovej krajine nedostatočne fungujú inštitúcie (školy, podnikateľské prostredie a podone). Rodiny migrantov vtedy nemajú kam investovať a nadobudnuté prostriedky môžu využiť len na vyslanie ďalšieho člena do zahraničia. Krajina sa tak nerozvíja.
Odvrátenou stránkou remitencií je aj fakt, že sa nedostanú k úplne najchudobnejším členom spoločnosti. Len relatívne bohatšie rodiny si totiž môžu dovoliť zaplatiť potenciálnym migrantom náklady na vycestovanie.
Ekonómovia sa zhodujú, že remitencie nie sú zázračným riešením problémov rozvojových krajín. Minimálne ich objem však stavia veľkosť finančnej pomoci od rozvinutých krajín do nelichotivého svetla.