Vyberte položku Stránka

Eduard Chmelár odsudzuje účasť politikov na mediálnej akcii denníka SME

Eduard Chmelár odsudzuje účasť politikov na mediálnej akcii denníka SME

Politický komentátor a analytik Eduard Chmelár sa pozastavil nad spoločnou fotkou redaktorov denníka SME a Andreja Kiska na oslave 25.výročia založenia denníka. Podľa neho je neetické spájanie sa politikov a médií. Okrem toho komentoval aj históriu denníka, ako dejiny manipulácií.

Podľa Chmelára je vo vyspelých demokraciách nemysliteľné úzke prepojenie politiky a médií, ktoré je manifestované účasťou na večierkoch „spriatelených súkromných médií

[sociallocker][/sociallocker]

Ak však na takéto večierky chodí hlava štátu, a to výlučne do spriaznených redakcií svojich priateľov – .týždeň, denník N a denník Sme – je to nielenže nedôstojné a neetické, ale hraničí to s konfliktom záujmov.

Eduard Chmelár kritizuje návštevy politikov v „spriaznených médiách“

Paradoxom je, že sa tým politici ani netaja, keď Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš sa na večierku nechali počuť, že denník Sme stál vždy „na ich strane barikády“ a vždy na tej „správnej strane“.

V tomto kontexte sa sarkasticky vyjadril sa na tému morality a objektivity“Výsledky potom môžeme vidieť aj v takýchto servilných článkoch voči Andrejovi Kiskovi. Ak médiá radi moralizujú o férovosti a transparentnosti nášho verejného života, mali by sa v prvom rade už konečne pozrieť do zrkadla. Možno by tam uvideli pokrivený obraz našej demokracie.

Chmelár píše, že 25 rokov je dlhý čas. Z tohto času SME robilo skutočnú žurnalistiku len na začiatku. Nebolo jediným médiom, ktoré sa postavilo nedemokratickým metódam vlády Vladimíra Mečiara. Vtedy bol na čele uznávaný a rešpektovaný novinár Karol Ježík

Po jeho smrti v roku 1998 sa redakcia prepadla do bahna „tej najhrubšej manipulácie, propagandy, lží, extrémne neobjektívneho spravodajstva, štvavých kampaní, zámerných invektív či zamlčiavania nepohodlných informácií,“ píše Chmelár.

Najtemnejším obdobím denníka Sme bola otvorená podpora vojny v Iraku prostredníctvom šírenia neoverených informácií a obludných lží, za ktoré sa redakcia nikdy neospravedlnila (k týmto udalostiam sa čoskoro vrátim v samostatnom článku, blíži sa 15. výročie invázie „koalície ochotných“).

Kritizuje aj neobjektívnu a nekritickú podporu Dzurindovej vlády. Podľa neho to bola „propagandistická podpora tých najdrastickejších neoliberálnych reforiem Dzurindovej vlády, ktoré mali také tvrdé dopady na sociálnu situáciu, že sa proti nim rázne postavila aj inak lojálna cirkev.

Vadí mu, že „denník Sme zásadným spôsobom prispel k tomu, že zo slovenskej žurnalistiky sa vytratila živá polemika a pluralita a nahradili ju masívne politické kampane.

Chmelár si nemyslí, že na Slovensku je obmedzená sloboda médií.

Problém je pluralita médií a informácií, ktorá bola za druhej Dzurindovej vlády na takom dne, že nás na to musela upozorniť Európska komisia. A hoci sa odvtedy situácia mierne zlepšila, dodnes s týmto problémom zápasíme.

Upozorňuje na predchodcu SME, denník Smena za socializmu, ktorý vystúpil aj proti vydavateľovi. Pripomína, že na počiatku SME stál George Soros a dnes je to Penta. Dnešní redaktori takúto odvahu ako ich predchodcovia, nemajú.

Pohybujú sa v mantineloch daných počiatočnou investíciou Georga Sorosa a dnešným kapitálom finančnej skupiny Penta. A sú spokojní.

Komentuje ich postoj k rozdielnym, ale v rámci demokratickej diskusie, legitímnym názorom

Rozdielne politické názory berú ako ohrozenie.

Podľa Chmelára náhradou diskusie sa stala uniformná totalita jedného povoleného názoru

Namiesto toho vyzdvihujú „spoločné hodnoty“. A tak keď je verejnoprávna televízia obsadená takmer výlučne redaktormi inklinujúcimi k dnešnej opozícii, nikto z novinárov v tom nevidí problém a akákoľvek snaha o vyváženosť je zo strany médií hystericky označovaná za pokus o cenzúru.

Komentátor sa dotkol aj pripravovaných opatrí Európskej komiesie, ktoré hrozia zavádzaním cenzúry

Čo je však oveľa vážnejšie, bude treba zbystriť ostražitosť a venovať oveľa väčšiu pozornosť plánovanému boju Európskej únie proti falošným správam. Chcel by som varovať, že je tu skutočne obrovské nebezpečenstvo obnovenia cenzúry.

…medzi falošné správy patrí napríklad – spochybňovanie NATO. No ja nie som nijakým expertom na mediálne právo, iba som ho dvadsať rokov prednášal, ale moje skromné vedomosti mi stačia na to, aby som označil tieto reči za otvorené volanie po cenzúre. Lebo spochybňovanie úlohy jednej militaristickej organizácie, ktorá ako historický relikt už dávno nemala existovať, patrí aj do toho najobmedzenejšieho, kontinentálneho chápania slobody prejavu.

Pár poznámok ku finančnej histórii SME.

Málokto dnes vie, že SME začalo prerodom zo socialistickej Smeny, za čím stál Alexej Fulmek. Ten začal svoju kariéru v rokoch 1989 ako redaktor kultúrnej sekcie Smeny. V rokoch 1991 až 1992, pracoval ako vojnový reportér v konfliktných zónach bývalého ZSSR a písal vojnové reportáže z Abcházska, Podnesterska resp. z Moskvy počas pokusu o prevrat. V januári 1993 spolu s Karolom Ježíkom založil denník SME. Najskôr bol zástupca šéfredaktora, neskôr sa stal predsedom predstavenstva. O rok nato, bol už generálnym riaditeľom Petit Press a na tejto pozícií sa nachádza doteraz.

V auguste 1995 SME pohltilo Smenu. Postavilo si vlastnú tlačiareň za úver, ktorý dostalo od Media Development Loan Fund (MDLF). Od MDLF získalo aj ďalšie dva úvery. Tie však už boli podmienené biznis plánom a lepším pochopením budúcnosti média. Od januára 2013 je Alexej Fulmek členom predstavenstva v MDLF ktorý sa premenoval na Media Development Investment Fund (MDIF).

MDIF na svojích stránkach uvádza že SME bolo hlavným zdrojom nezávislých správ počas autoritatívnej vlády Mečiara. Sám MDIF o sebe prehlasuje, že je neziskovou organizáciou, ktorá pomáha financovať „nezávislé “ opozičné média. Bol založený v roku 1995 dvoma redaktormi Washington Post. Myšlienky sa okamžite chytil George Soros, ktorý obstaral úvodné financovanie pre štart MDIF. MDIF je hlavným bodom v realizovaní farebných revolúcií a aj u nás prostredníctvom SME pomáhal rozbehnúť tú modrú zhmotnenú vo forme SDKÚ.

Prepojenie na také zásadné krytie dávalo Alexejovi Fulmekovi možnosť postaviť sa aj obávanému Mečiarovi a SME nemuselo byť zhovievavé k vládnym predstaviteľom výmenou napríklad za peniaze z reklám, ako to robili iné média. Niet divu že sa Fulmek zúčastňuje mnohých aktivít Nadácie Otvorenej spoločnosti, ktorá je takisto podporovaná z financií Georga Sorosa. Dnes má Petit Press pod sebou viac ako 30 regionálnych periodík, prostredníctvom ktorých ovplyvňuje verejnú mienku.

Fulmek napísal prológ do knihy Toma Nicholsona Gorila. V ňom sa hovorí, že sa v knihe nedokáže stotožniť s prevažujúcim negatívnym hodnotením osoby Mikuláša Dzurindu a jeho vlád a bol proti zverejneniu spisu Gorila pred parlamentnými voľbami, pretože si uvedomoval že pracuje s neúplne overenými informáciami ktoré môžu mať deštruktívne účinky na politickú scénu a niektorých podnikateľov.

Polovicu Petit Press vlastní Prvá investičná skupina (PSIS) Petra Vajdu. Ten zbohatol v divokých rokoch mečiarizmu podobne ako Penta či J&T. Vajda pre denník SME povedal, že bol náhodou na Donovaloch a náhodou tam bol aj Karol Ježík, ktorý tam mal chalupu, spolu s Fulmekom a Jozefom Weissom.V tejto trojici ho vraj navštívili so správou, že od nového roku prevezmú Smenu vládne orgány a urobia čistky. Štvrtého januára s Ježíkom a Weissom pretiahli väčšinu zamestnancov so Smeny do novovznikajúceho SME.

Citujem z blogu s názvom „Denník SME už finančná skupina ovládla no Penta to nie je

PSIS bola v polovici 90-tych rokov tretím najväčším investičným fondom na Slovensku. Peter Vajda v tom čase spolu s podnikateľmi Majským a Vochnianom vlastnil cez akciovú spoločnosť VMV denník SME. Keď sa PSIS dostala do konfliktu so štátnym tajomníkom Magulom, Vajda využil všetok svoj vplyv na to, aby denník SME v rokoch 1995-96 intenzívne obhajoval jeho obchodné záujmy. Často navštevoval redakciu a s kľúčovými redaktormi denníka rozoberal stratégiu písania o dianí na slovenskom kapitálovom trhu a taktiku kritiky Magulu. Bol to jeden z prvých prípadov presadzovania vplyvu finančnej skupiny v slovenských médiách a nikto sa nad tým ani len nepozastavoval. Je síce pravda, že Magulove zásahy proti PSIS mali politické pozadie, ale denník SME nemohol byť pri ich hodnotení objektívnym arbitrom, pretože sledoval záujmy svojho majiteľa. Je to historický fakt a pri súčasnom nepokoji okolo zmeny vlastníckej štruktúry jeho vydavateľa by sa na to nemalo zabúdať.

O autorovi

2 komentáre

  1. arafel arafel

    Podla mna je spravne ak sa dva dcerske pobočky k sebe hlasia, ja som za otvorenost. Chápem chmelara že sa mu to nepaci, on sám ako kryptofasista nemá rád otvorenost.

    • Fyi de Will

      ty si asi vôbec nepochopil zmysel článku a jeho podstatu. nevadí, ži ďalej. 😉

Pin It on Pinterest

Share This