Zápas o zamedzenie vojenskej prítomnosti USA na našom území nie je len zápasom za odmietnutie nejakých amerických vojakov, ich zbraní a munície na Slovensku, akokoľvek je táto otázka vážna a bezprostredne sa týka najmä obyvateľov okolia Kuchyne a Sliača. Je to jeden z najdôležitejších zápasov o charakter našej spoločnosti, a tí politici, ktorí sú z odhalenia a zverejnenia tejto aféry od zúrivosti celí bez seba, si to na rozdiel od mnohých ľudí veľmi dobre uvedomujú. Je to spor o to, komu slúži politická moc v tomto štáte, akým spôsobom sa pristupuje k právam občanov, do akej miery sme skutočne slobodní a aký význam má demokracia v krajine, v ktorej najzásadnejšie otázky nemôžu občania v skutočnosti nijako ovplyvniť.
[sociallocker][/sociallocker]
Začalo sa to lámať pred dvoma desaťročiami. Včera uplynulo 20 rokov od chvíle, čo sa Severoatlantická aliancia svojvoľne, bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN, v príkrom rozpore s medzinárodným právom, zmenila z obrannej aliancie na útočnú a zaútočila na Juhosláviu. O mesiac neskôr si tento svoj postup posvätila na washingtonskom summite v doktríne, v ktorej si vyhradila právo vojensky zasiahnuť kdekoľvek, kedykoľvek a akýmikoľvek prostriedkami, čím vytvorila mnohonásobnú neistotu v medzinárodnom práve a svetovom poriadku, čo trvá dodnes.
Bývalý minister zahraničných vecí ČSFR a vtedajší osobitný spravodajca OSN pre bývalú Juhosláviu Jiří Dienstbier, označil pred desiatimi rokmi v spomienkovej relácii Českej televízie toto bombardovanie za absolútne nezmyselné, založené na nesprávnych a dokonca sfalšovaných dôvodoch, pričom zdôraznil, že z následkov tejto vojny sa Balkán doteraz nespamätal. Keď mu americká diplomatka odpovedala osvedčeným klišé všetkých militaristov, že nebolo inej alternatívy, Dienstbier jej spôsobom sebe vlastným, s posunutím okuliarov na konček nosa, flegmaticky odpovedal: „Madame, chcete mi snáď povedať, že keď svetová veľmoc nevie, čo robiť, začne hádzať bomby?“
Dienstbier pred smrťou prorocky varoval, že vojna o Kosovo bola jedným z prvých príznakov hrozby, že NATO nemá vyriešenú svoju úlohu po skončení studenej vojny – dokáže krajinu zničiť, ale nedokáže jej zaručiť bezpečnosť, čo podľa neho vyvrcholilo v neúspechu vojny v Afganistane. „Ako to, že si osobujeme právo zabíjať bez toho, aby sme splnili to, kvôli čomu sme tam šli?“ položil si stále aktuálnu otázku Jiří Dienstbier.
VEREJNÚ MIENKU KONTROLUJÚ CTIHODNÍ LUHÁRI
Práve 24. marec 1999 bol jedným z najdôležitejších medzníkov môjho profesionálneho života. Bol to deň, kedy sa z novinára pasívne opisujúceho udalosti stal mierový aktivista, ktorý sa postavil na odpor monopolárnemu svetovému poriadku so svojvoľným hegemónom určujúcim pravidlá mimo rámca platného svetového poriadku. Bol to deň, kedy sa slovenská vláda postavila proti vôli väčšiny obyvateľstva a súhlasila s otvorením vzdušeného priestoru pre letecké sily NATO útočiace na Juhosláviu.
Podľa vtedajšieho ministra pôdohospodárstva Pavla Koncoša Dzurindova vláda rozhodovala o povolení preletu amerických lietadiel na Juhosláviu v čase, keď už lietadlá duneli nad našimi hlavami. Ak je to pravda, potom Slovensko (hoci len nakrátko) nefungovalo ako suverénny štát.
No najzávažnejšie na tejto historickej spomienke je, že všetci títo ctihodní luhári, ktorí zatiahli Európu do problémov, naďalej kontrolujú verejnú mienku. Sú to tí istí, ktorí klamali o vojne v Iraku a dodnes sa za to neospravedlnili. Tí istí, ktorí štvali svet do rozbitia Líbye a Sýrie. Tí istí, ktorí dnes klamú, že nič sa nedeje, keď podpíšeme vojenskú zmluvu s USA.
Mňa osobne najviac vyrušilo, keď nedávno Michal Vašečka v nezvyčajnom moralistickom záchvate sekundoval Martinovi Šimečkovi v nejakom predvolebnom štúdiu, v ktorom o mne povedal, že mám už dvadsať rokov „nestráviteľné názory“ na zahraničnú politiku, Iraku a Líbyu…
To, čo ma na tom zarazilo, nebola samotná kritika, ale fakt, že to boli práve páni Šimečka, Vašečka a podobní, ktorí boli nadšenými apologétmi týchto vojen založených na falošných a lživých dôvodoch – a že je úplne choré, aby práve takíto ľudia verejne špinili tých, ktorí tieto dôsledky predvídali a popísali správne; aby títo deformátori verejnej mienky, ktorí škandalizovali, kádrovali a pranierovali nositeľov protivojnových myšlienok, boli naďalej ctení ako mienkotvorcovia hlavného prúdu.
To všetko ma núti k uvažovaniu o novom premyslení slobody a demokracie v tejto neonormalizačnej dobe.
Pamätám si na jedného mimoriadne nepríjemného demagóga, s ktorým som sa stretol v niekoľkých mediálnych súbojoch v časoch sporu o plánovaný americký protiraketový štít v strednej Európe. Ten pán sa volal Milan Ježovica a bol vtedy štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí vo vláde Ivety Radičovej.
Rozprával neuveriteľné hlúposti o tom, ako nás majú rakety ochrániť pred útokom severokórejského režimu, hoci KĽDR nemala medzikontinentálne balistické strely (bez ktorých to technicky jednoducho nie je možné) a každý príčetný človek vedel, že ich chcú nasadiť proti Rusku.
Krátko na to sme sa z uniknutých depeší veľvyslanectva USA v Bratislave vďaka portálu WikiLeaks dozvedeli, že Milan Ježovica bol častým hosťom americkej ambasády a podľa veľvyslanca „z neho vyžaroval dobrý pocit z USA“. Nevadí, že ho jeden bývalý slovenský premiér v súkromnom rozhovore nazval hlupákom, dôležité je, že pre Američanov bol užitočným…
Takýmto užitočným idiotom, ba nebojím sa povedať – Biľakom našich dní, sa stal poslanec (momentálne) za SaS Peter Osuský. Chce to nesmiernu dávku fanatizmu, aby ste s pátosom a istotou slepej viery vyslovovali skalopevné presvedčenie, že „Slovensko nemalo, nemá a nebude mať inú alternatívu ako členstvo v NATO“, že „NATO je absolútnou garanciou, že členská krajina nebude nikdy napadnutá“, že „neexistuje iná alternatíva na celom svete“ a najmä (fanfáry) „platí: Donald Trump dočasu, ale Spojené štáty naveky“. Tak sme sa dočkali, že niekto pôvodný vtip („So Spojenými štátmi na večné veky a nikdy inak“) predniesol ako seriózne mienenú tézu.
Žarty nabok. Takíto ľudia sú nebezpeční. Vo svojom dogmatizme a schematizme, ktorý sa dokonca pokúša konzervovať momentálnu situáciu „naveky“ alebo „až do konca dní“, ochromujú historické vedomie tejto spoločnosti.
Naše dejinné skúsenosti sú totiž nepoužiteľné, ak ich aplikujeme na jedinú modelovú situáciu. Osuský, ktorý detinsky až primitívne verí, že „keď 21. augusta 1968 pristávali sovietske lietadlá na Ruzyni, prišli nás okupovať, kým americké lietadlá by nás prišli brániť“, neberie do úvahy, že všetky mocenské zásahy voči našej suverenite uskutočnili v minulom storočí naši spojenci, ktorým sme dôverovali a ktorí nás mali chrániť. Preto sú jeho hlášky, že „potreby NATO sú našimi potrebami, neexistujú naše rámce a ich rámce“, úplne scestné až nebezpečné, lebo keď sa štát vzdá vlastných rámcov, vzdáva sa aj vlastných štátnych záujmov, a to je jednoznačne kolaborantská mentalita.
Pripomeňme si, že ide o toho istého Petra Osuského, ktorý považuje zhodenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki za „vysoko morálny čin“, ktorý zúrivo obhajoval všetky americké imperiálne vojny, ktorý na slovenských hraniciach nadšene vítal americký konvoj s vlajkou USA a ktorý vyzýval na to, aby sme dodali Ukrajine zbrane a vykašľali sa na diplomaciu.
NEJDE O POMOC, ALE O INVESTÍCIU DO ARMÁDY USA S RIZIKOM PRE SLOVENSKO
Žiaľ, aj keď je Peter Osuský predstaviteľom vyhroteného militaristického fanatizmu až extrémizmu, k zavádzaniu občanov sa pridávajú politici z takmer celého politického spektra, vrátane oboch postupujúcich prezidentských kandidátov, z ktorých jeden sa stane hlavou štátu. Ak Zuzana Čaputová tvrdí, že v prípade ponúkaných 105 miliónov dolárov zo strany USA „má ísť o investíciu do majetku Slovenskej republiky“, tak jednoducho nehovorí pravdu a už teraz by nás všetkých malo zaujímať, kto jej radí, keďže sama priznala, že sa v tom nevyzná.
Dokázať sa to dá veľmi jednoducho. Tu je zoznam projektov, ktorý odoslal Pentagon do Kongresu USA. Sú to projekty, ktoré schválilo ministerstvo obrany Spojených štátov v celkovej sume 12,9 miliardy dolárov a ktoré sa týkajú zmlúv, ktoré ešte neboli uzavreté k 31. decembru 2018. Všimnite si položku Slovensko: je tam vyčlenených 59 miliónov dolárov na vybudovanie regionálneho muničného skladu americkej armády na leteckej základni v Kuchyni plus ďalších 20 miliónov na vybudovanie skladu palív pre USAF. Len zvyšok (4+22 miliónov) je určený na modernizáciu letísk. To znamená, že tri štvrtiny týchto peňazí nie sú investíciou do majetku SR, ale do majetku USA. https://www.reed.senate.gov/imo/media/doc/Milcon%20Wall%20Project.pdf
Pripomeňme si v tejto súvislosti slová jedného z našich najväčších expertov na medzinárodné právo, profesora Stanislava Mráza z Fakulty medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý pre RTVS jednoznačne potvrdil, že „ak sa tu (na našich leteckých základniach) začne budovať infraštruktúra pre americkú armádu, v takom prípade by mohlo ísť o stratu suverenity“. Zároveň v súvislosti s touto hrozbou vysvetlil, že „vojenská technika vždy podlieha právnemu poriadku štátu, ktorého výsostné znaky na sebe má“ a vyslovil názor, že by nebolo dobré, keby naše letiská na Sliači a v Kuchyni skončili ako Ramstein v Nemecku. Porovnajte si to s nekompetentnými táraninami poslanca Martina Klusa, že „akýkoľvek muničný sklad americkej armády je muničným skladom Slovenskej republiky“.
Letecká základňa Ramstein je najväčšou základňou USAF mimo územia Spojených štátov, nachádza sa na nej približne 35 000 amerických vojakov, 150 jadrových hlavíc a čo je najdôležitejšie – nespadá do nemeckej jurisdikcie. Čo sa môže stať, ukazuje prípad z minulého utorka, keď súd v nemeckom Münsteri čiastočne rozhodol v prospech troch Jemenčanov, ktorí zažalovali Nemecko vo veci zodpovednosti za smrť ich blízkych, ktorí zahynuli pri útokoch dronov v roku 2012.
Nálety boli vedené práve z americkej základne Ramstein. Súd síce vyzval Washington, aby dodržiaval medzinárodné právo, ale za „primerané opatrenia“ urobil zodpovedným Berlín. Prípad vyvolal v Nemecku pobúrenie a novú vlnu protestov proti americkej vojenskej prítomnosti v Nemecku, no ale náš slovutný poslanec Osuský „nemá pocit, že nemecký občan má z Ramsteinu znížený pocit suverenity“, takže všetko je v najlepšom porádečku…
Vážnosť situácie znásobuje fakt, že nielen podľa môjho vysvetlenia, ale aj podľa spomínaného profesora Mráza tieto zmluvy ratifikuje hlava štátu. A my sa nachádzame v situácii, kedy ani Zuzana Čaputová, ani Maroš Šefčovič s tým problém nemajú.
Kým Zuzana Čaputová sa ešte môže skryť za sladkú nevedomosť a svojich poradcov, v prípade Maroša Šefčoviča ide o vedomé šírenie neprávd. Nie je pravda, ako tvrdil v sobotu v RTVS, že tieto zmluvy majú uzavreté všetky okolité štáty. Takúto dohodu má len Poľsko a treba zdôrazniť, že Poľsko je špecifický prípad: Varšava oficiálne hľadá garancie bezpečnosti nie v NATO, ale v bilaterálnych vzťahoch s USA, už teraz je tam takmer 5000 amerických vojakov a Varšava si pýta ďalších, vrátane atómových zbraní. Touto cestou hádam ísť nechceme a toto predsa nebudeme vydávať za príklad.
PROPAGANDA NÁS ODZBROJUJE TAKTIKOU POMALÉHO VARENIA ŽABY
K obludnému zavádzaniu sa pridal aj premiér Pellegrini. Ten demagogicky tvrdí, že by sa radšej venoval skutočným problémom ako je zdravotníctvo a školstvo.
Je to nehanebne pokrytecká póza, pretože je to práve on, ktorý pred americkým veľvyslancom poslušne salutuje, že vyčlení na zbrojenie obrovské prostriedky, ktoré budú chýbať práve spomínaným rezortom. To, o čo mu ide, je jednoducho cynické odvádzanie pozornosti.
Pellegrini sa tvári, že je to len „pseudotéma“ a že „nemá čas riešiť problémy, ktoré problémami nie sú“, v skutočnosti ich však riešia a sú z toho veľmi nervózni, pretože ich tlačí čas. Všimnite si, že pri niektorých položkách je tam termín už november 2019. Napokon však celý plán môže skomplikovať aj samotný americký prezident Donald Trump, ktorý 15. februára 2019 vyhlásil stav „národnej krízy“, čo by mu za istých okolností umožnilo odkloniť časť peňazí na plánovanú výstavbu múru s Mexikom. A hoci sa Kongres USA stavia na odpor, treba mu dať jasne najavo, že americkú vojenskú prítomnosť si na Slovensku neželáme.
Zdá sa, že Peter Pellegrini absolútne nepochopil situáciu, keď tvrdí, že „jediným spôsobom, ako bojovať proti extrémizmu, je tlmiť vášne, snažiť sa spoločnosť upokojovať, vysvetľovať veci správnym smerom a neotvárať témy, o ktorých sa vôbec nemusíme baviť a ktoré polarizujú spoločnosť“. On vôbec nepochopil, že spoločnosť je v odpore voči prítomnosti amerických vojakov na území Slovenska takmer jednotná, že ju polarizujú skôr takéto alibistické postoje.
Pellegriniho názor, že by túto diskusiu chápal, „keby bol už definitívny text, na ktorom sa nebude dať čo meniť“, je zásadným nepochopením situácie. Diskusia v štádiu, keď sa už nebude dať nič meniť, je zbytočná.
Upokojovať ľudí, že všetko bude mať napokon v rukách parlament, je falošné, lebo doterajšie skúsenosti s Národnou radou Slovenskej republiky sú také, že pod silnou propagandou a tlakom schválila všetko, čo jej naservírovali, vrátane protiprávnej vojenskej agresie proti Iraku. Vždy nás oklamali.
Práve teraz je dôležité, aby slovenská vláda zverejnila jasnú a jednoznačnú východiskovú pozíciu – podobne, ako zverejňujú mandáty v porovnateľných prípadoch západoeurópske štáty. Od jasnou pozíciou mám na mysli úplne jednoznačné odmietnutie akejkoľvek americkej vojenskej prítomnosti, nielen trvalej.
Taktika, ktorú na nás títo pokrytci používajú, je totiž metódou pomalého varenia žaby, ktorá kým si uvedomí, čo sa vlastne deje, už nedokáže z hrnca vyskočiť.
- Najprv nám zatajovali, že o niečom takom vôbec rokujú.
- Potom sa tvárili, že nám chcú len pomôcť.
- Potom tvrdili, že rokujú len o nejakých skladoch.
- Potom pripustili, že nejakí vojaci tam predsa len budú, ale nebude ich veľa.
- V pozičnom dokumente, ktorého právnu analýzu zverejnilo ministerstvo obrany, sa však jasne hovorí, že ak by sme pristúpili na americké podmienky, znamenalo by to jasnú stratu suverenity SR.
Je teda najvyšší čas prestať zavádzať a hrať čistú hru. Ak táto politická reprezentácia slúži ešte Slovenskej republike, tak sa má predovšetkým dohodnúť vo vnútri nej a nie rokovať s Američanmi netransparentnou formou kabinetnej diplomacie. A ak sa poslanec Osuský preriekol, že je to príliš vážna vec na to, aby ju stopla 9-percentná strana (dovtedy to bola pre neho „búrka v šerbli“), tak ja hovorím, že je to príliš vážna vec, aby o nej rozhodol iba parlament, ktorý na to nedostal mandát od občanov.