1.septembra 1939 zaútočili nemecké vojská na Poľsko. Týmto aktom začala druhá svetová vojna, ktorá priniesla utrpenie stovkám miliónom ľudí, v ktorej padli desiatky miliónov obetí, zruinovala celý európsky kontinent a veľkú časť Ázie.
Naši propagandisti dnes tvrdia, že to bolo spoločné úsilie nacistického Nemecka a vtedajšieho Sovietskeho zväzu, ktorí uzatvorili známu zmluvu Molotov Ribbentrop. Preto prinášame historický pohľad, ktorý mení perspektívu viny a dôvody, prečo k zmluve došlo, aké boli dôvody a dôsledky.
Pakt Molotov-Ribbentrop: Sláva a pád reálpolitiky
Sú zmluvy medzi štátmi, ktoré strácajú svoj význam v okamihu svojho podpisu – ak ho vôbec kedy mali. A v pamäti národov po nich nezostáva ani stopy a len prach na ne padá vo foliantoch archivárov. Sú však aj iné zmluvy, ktorých význam pretrváva veky. Stávajú sa monumentálnymi historickými symbolmi, ktoré stále žijú svoj vlastný život. A sú aj také zmluvy, ktoré sa stávajú nástrojmi, ktorými sú aj po desiatkach rokov „obrábané“ dejiny. A teda aj naša budúcnosť. Lebo platí, že kto má „kľúče“ k minulosti, má zároveň aj inštrumenty k formovaniu vecí budúcich.
Zmluvy, ktoré „mali znamenať mier pre našu dobu“ z konca tridsiatych rokov minulého storočia, sú práve jedny z nich. S výnimkou Mníchovskej dohody je to potom predovšetkým aj zmluva z 23. augusta 1939, ktorá vtedy ohromila celý svet a ktorá predstavovala vrchol obdobia appeasementu: Pakt Molotov-Ribbentrop . Pakt, ktorý v okamihu svojho uzatvorenia predstavoval nielen diplomatickú, ale aj geopolitickú revolúciu v medzinárodných vzťahoch.
Z hľadiska diplomacie išlo o prekvapivé ukončenie nepriateľstva medzi Treťou ríšou a Sovietskym zväzom, ktoré rátalo svoj počiatok od Hitlerovho uchopenie moci v roku 1933. Existuje bezpochyby množstvo interpretácií tohto paktu. Pričom mainstreamovou je tá, ktorá pakt Molotov-Ribbentrop hodnotí ako diabolský bezškrupulózny pokus „dvoch najväčších tyranov moderných dejín“ o sovietsko-nemecké rozdelenie sveta. Že iba dva „diabolské režimy“ vyjavili svoju pravú podstatu a spriahli sa proti slobodnému svetu. Bohužiaľ, nemôžem s týmto súhlasiť.
Pakt Molotov-Ribbentrop bol len logickým dôsledkom kolapsu európskej politiky kolektívnej bezpečnosti, kedy v dôsledku uplatňovania politiky appeasementu bolo, predovšetkým zo strany Veľkej Británie, principiálne expanzívne Nemecko orientované k hľadaniu svojho „nasýtenia“ v oblasti východnej Európy. Teda v oblasti, v ktorej nevyhnutne muselo skôr či neskôr dôjsť k istej kolízii medzi Ríšou a ZSSR, ktorá by z hľadiska Británie fatálne oslabila oboch kandidátov na dominanciu európskeho kontinentu, a tým by Británii umožnila a to bez jediného výstrelu, realizovať opus magnum britskej zahraničnej politiky, ktorý je v platnosti už od 17. storočia: Udržať mocenskú rovnováhu na kontinente v rovnováhe a zabrániť vzniku ľubovoľného kontinentálneho hegemóna, nech by čo do svojho pôvodu pochádzal z Madridu, Paríža, Berlína alebo Moskvy.
Tým, že sa Stalin prostredníctvom paktu Molotov-Ribbentrop, ktorý bol svojho druhu coup de diplomatie, vymkol z tejto britskej stratégie a onoho roku 1939 chladnokrvne zmenil stranu a prisadol po bok svojmu predchádzajúcemu protivníkovi, privodil zo dňa na deň tejto európskej rovnováhe moci definitívny koniec. Tento koniec rovnováhy moci medzi veľmocami statusu quo, teda veľmocami, ktoré si želali uchovať existujúce rozdelenie sveta v princípe nezmenený (Francúzsko, Británia) a tými, ktoré požadovali jeho zásadnú zmenu (Nemecko, Taliansko, Japonsko a teraz aj ZSSR), následne umožnil Hitlerovi jeho pokus o svetovládu. A priviedol Wehrmacht nielen do Paríža, ale na koniec až na brehy Volgy. V tejto súvislosti je preto pakt Molotov-Ribbentrop tiež často vykladaný nielen ako morálne zlyhanie Sovietskeho zväzu, ktorý údajne demaskoval Stalina ako v skutočnosti Hitlerovi podobného netvora len a len lačniaceho po cudzích územiach, ale aj ako príklad katastrofálneho zlyhania sovietskej diplomacie a sovietskej geopolitickej stratégie.
Hitler vraj prechytračil Stalina tým, že ho týmto paktom postavil do úlohy dočasne „užitočného černocha„, ktorý „trápne poslúžil len preto, aby mohol odísť„. Poslúžil svojou vojenskou nečinnosťou v čase nemeckého obsadzovania západnej a južnej Európy, ktorá Ríši „kryla chrbát“ pri získaní európskej kontinentálnej hegemónie. A aby toho nebolo dosť, ZSSR naviac aj svojimi pre Tretiu ríšu životne dôležitými obchodnými dodávkami surovín a potravín, vykŕmil nebezpečného nemeckého nenásytníka natoľko, že tento sa ho následne, o dva roky neskôr, 22. júna 1941 pokúsil svojím útokom a následnou genocídnou vojnou zožrať a zničiť.
Morálne klišé stranou
Po Mníchove, v rokoch 1938-39, nestála už otázka po ďalšej veľkej európskej vojne v polohe či áno či nie: ale kedy. A či „hneď“ – alebo až „zajtra„. Mýlil sa skutočne Stalin až toľko, keď pristúpil na uzatvorenie tohto paktu? Viedli ho k jeho uzavretiu skutočne predovšetkým „večné“ imperiálne ambície Ruska usilujúceho sa o maximálnu teritoriálnu expanziu, ktorou je údajne Rusko posadnuté bez ohľadu na to, či v Kremli sedia vládcovia tej či onej, červenej alebo bielej ideológie? Alebo bol zo Stalinovho hľadiska pakt Molotov-Ribbentrop de facto jediným prostriedkom, ako sa v daný okamih vyhnúť vojne bez podpory západných spojencov a dosť možno dokonca aj proti nim? A navyše vojne v Európe proti Nemecku a v Ázii proti Japonsku, teda na dvoch frontoch súčasne? Nebol tak vlastne celý pakt Molotov-Ribbentrop len jedinou, z hľadiska ZSSR skutočne realistickou stratégiou, ako zabezpečiť svoje prežitie tvárou v tvár Tretej ríši v okamihu, keď sa Realpolitik stala jedinou alternatívou k politike kolektívnej bezpečnosti, ktorá sa z dôvodu nezáujmu demokratických veľmocí koncom tridsiatych rokov zrútila? V tom prípade by však celý pakt strácal veľa zo svojho diabolického charakteru a z hľadiska dejín diplomacie by bolo potrebné ho zásadne prehodnotiť.
Na ceste k paktu
Stalin pred II. svetovou vojnou často kritizoval anglo-francúzsku politiku appeasementu, vedený úprimnými obavami, že ústupky Hitlerovi iba povzbudzujú jeho chuť k ďalším a ďalším ziskom. Sám ideologickým tvorcom doktríny o socializme v jednej krajine, odmietol svojho času teórie Lenina a Trockého o permanentnej revolúcii, ktoré chápali Rusko len ako „zväzok raždia„, na ktorého osude záleží len do tej miery, aby sa jeho prostredníctvom mohla zapáliť svetová revolúcia. Stalinovi na sovietskom Rusku a jeho prežití ako konsolidovanej veľmoci naopak záležalo veľmi. A jeho zahraničná politika sa preto v priebehu jeho vlády stávala čoraz menej revolučnou čo do ideologického marx-leninského obsahu (samozrejme vôbec nie čo do jazyka), a naopak stále viac realistickou a pragmatickou čo do svojich cieľov.
Práve z týchto dôvodov hodnotil Stalin nástup nacistov k moci s ich otvorene revizionistickým programom voči versailleskému medzinárodnému systému ako primárnu hrozbu. Ako hrozbu práve voči tomu systému, ktorého dedičom a čistým benefientom bol svojím spôsobom aj Sovietsky zväz. Bol to totiž Versailleský diktát víťazných západných (dohodových) veľmocí voči porazenému Nemecku, ktoré Rusku umožnilo odvolať platnosť Brest-litovskej zmluvy, ktorú Trockij na Leninov príkaz v roku 1917 s Nemcami podpísal a ktorá znamenala pre Rusko stratu (okrem iného) Pobaltia, západného Bieloruska a celej Ukrajiny. A Stalin, ktorý na rozdiel od západných vodcov osobne čítal Hitlerov Mein Kampf, od samého začiatku tušil, ktorým smerom hrozí vybitie sa narastajúcej agresie prebudeného nemeckého kolosu.
Stratégia Sovietskeho zväzu, ako čeliť tejto hrozbe, ktorá nastala v okamihu príchodu Hitlera k moci, bola realizovaná veľmi rýchlo. ZSSR obratom ukončil tie zvyšky spolupráce s Nemeckom, ktoré sa zrodili v roku 1922 v Rapallo, upustil od medzinárodnej politiky neúčasti a neutrality a do značnej miery sa úprimne oddal princípom kolektívnej bezpečnosti, ktoré platili na pôdoryse Spoločnosti národov. Do nej ZSSR vstúpil príznačne v roku 1934 – práve presne rok po tom, čo z nej naopak Nemecko vystúpilo.
Keď v januári 1934 došlo k uzavretiu poľsko-nemeckej zmluvy, ktorá bola jednoznačne revizionistická namierená proti Sovietskemu zväzu a jeho západnej hranici, súhlasil Stalin, ktorý sa utápal v obavách z nemecko-poľskej aliancie, a to hneď v apríli 1934, s plánom na uzavretie Východného paktu – tzv. východného Locarna, ktoré malo garantovať hranice versailleského systému vo východnej Európe. Malo ísť vlastne zo strany západných spojencov o systém bezpečnostných garancií voči východoevropskému Cordon Sanitaire medzi Nemeckom a ZSSR. A teda de facto aj o garanciu hraníc ZSSR. Neochota Británie s Francúzskom k zaviazaniu sa k východnému Locarnu, predovšetkým s ohľadom na razantné britské zamietavé stanovisko, ktoré si na nej závislá Francúzsko nemohla dovoliť ignorovať, však bolo prvou známkou nastávajúcej zásadnej zmeny v britskej politike. Zmeny danej britskou predstavou o neudržateľnosti kontinentálnych pomerov na východ od Rýna a to či už z morálnych alebo realisticko-strategických dôvodov. A o potrebe ich kontrolovanej zmeny na účely inkorporácie Nemecka do nového systému pri zachovaní – v úvode tejto práce definovanej – dlhodobej maximy britskej politiky. Pričom celý komplex tejto politiky je známy ako politika appeasementu.
Stalinova reakcia na kolaps východného Locarna, v duchu trvajúceho prihlásenia sa ZSSR k systému kolektívnej bezpečnosti, bola séria vlastných bezpečnostných zmlúv, napr. s Československom a Francúzskom. Stalin, v duchu boľševickej ideológie, zároveň aktivizoval aj boj Kominterny proti „fašistickému nebezpečenstvu,“ ktoré malo zvnútra ovplyvňovať politiku, napr. aj západných mocností, proti zmieru s Nemeckom a naopak k pevnému postoju voči nemu.
Avšak situácia sa ďalej nezadržateľne vyvíjala: V júni 1935 došlo k uzavretiu dohody medzi Nemeckom a Britániou o obmedzení nemeckého námorného zbrojenia. Z hľadiska Británia táto zmluva znamenala de jure Hitlerov súhlas s presmerovaním nemeckého expanzionismu. A to od globálnych cieľov, ktoré principiálne ohrozovali britské impérium, výlučne na európsky kontinent. Vzhľadom k súbežným bezpečnostným garanciám Británie voči Francúzsku a britskému naďalej trvajúcemu odporu voči garanciám akýchkoľvek hraníc na východe, išlo z hľadiska Británie voči Nemecku o jednoznačný signál: Revíziu svojich hraníc musí Nemecko hľadať nie v zámorí, alebo na západe, ale výlučne na východe!
Už v tejto chvíli bola kolektívna bezpečnosť z britskej viny mŕtva. Avšak všetko ešte nebolo také zrejmé, ako sa javí v historickom odstupe. Situácia spela k anšlusu Rakúska, ktorý bol popretím Versailles a bezpečnostných garancií Británie s Francúzskom a takisto tiež k Mníchovskej zmluve a k obetovaniu Československa. Teda k situácii, ktorá z geostrategického hľadiska znamenala definitívne zrútenie všetkých ofenzívnych vojenských plánov Francúzska pre prípad vojny s Nemeckom. Predovšetkým potom plán na otvorenie druhého frontu proti Nemecku v strednej Európe. Od tohto okamihu zostávalo Francúzsku, v porovnaní s Nemeckom relatívne vojensky, ekonomicky aj politicky slabšiemu, jediné: Zotrvať vo svojich opevneniach za Rýnom a dúfať v úspech diplomacie Albionu. Francúzsko týmto definitívne prestalo hrať úlohu ako samostatne konajúci veľmoc. V hre zostávalo iba Nemecko, Británia a ZSSR.
Z hľadiska ZSSR však likvidácia Československa znamenala aj iný, úplne nový faktor: Umožnila Tretej ríši rozkročiť sa naprieč východnou Európou. Prostredníctvom vytvorenie politických satelitov v podobe Slovenského štátu a Horthyovského Maďarska mohli Nemci rýchlo začať budovanie svojej vplyvovej sféry hlboko na Balkáne – predovšetkým potom v Rumunsku, ale aj v Pobaltí, kde v roku 1938 Nemci anektovali na úkor Litvy Memel a Baltské pobrežie. Nemecká ríša sa tak stále rýchlejšie rozpínala bližšie a bližšie k sovietskym hraniciam.
Vzťahy medzi ZSSR a Nemeckom klesli tou dobou už na bod mrazu. Z memoranda náčelníka generálneho štábu ZSSR Šapošnikova pre členov politbyra VKS (b), vrátane Stalina, vyplýva sovietske hodnotenie vojensko-politickej situácie v druhej polovici roka 1938. „Politická situácia v Európe a na Ďalekom Východe určuje ako najpravdepodobnejšieho protivníka Sovietskeho zväzu krajiny fašistického bloku – Nemecko a Taliansko, podporované Japonskom a Poľskom. (Pričom) si tieto krajiny kladú za cieľ prerastanie politických vzťahov so ZSSR do ozbrojeného stretu … rozkolísaná politika Anglicko a Francúzsko umožňuje fašistickému bloku hľadať v prípade vojny so ZSSR u nich porozumenie v podobe neutrality … Sovietsky zväz musí byť jednoznačne pripravený na vojnu na dvoch frontoch, na západe proti Nemecku a Poľsku (!) a na východe proti Japonsku.“ (Boris. M. Šapošnikov in: Fiedler, Jan. História a vojenstva. Praha: 3/2003)
Predstava o nemecko-poľskej alianciu voči ZSSR, ktorá sa zrodila z ich zmluvy z roku 1934 totiž tou dobou, vzhľadom k participácii Poľska na parcelácii Československa, ruka v ruke s Treťou ríšou (poľská anexia Těšínska a niektorých slovenských území) dostala v sovietskych očiach nový impulz. Nemecko a Poľsko začali byť dokonca sovietskou Stavkou (generálny štáb) považovaní za spojencov pripravujúci s tichou podporou západných veľmocí útok na Sovietsky zväz. Pričom niektorí poľskí historici dodnes otvorene ľutujú, že sa Poľsko vtedy nedohodlo s Hitlerom a že spoločne nezničili nenávidené Rusko: „Mohli sme nájsť svoje miesto na strane Ríše, takmer rovnaké ako Taliansko … Potom by sme boli v Moskve, kde by sa Adolf Hitler spolu s Rydz-Smiglym (v roku 1939 vrchný veliteľ poľskej armády) prizerali prehliadke víťazných poľsko-nemeckých vojsk.“ (Rzeczpospolita, Wieczorkowski, 28.9.2005)
Vo vojenských plánoch Stavky z roku 1938 sa preto adekvátne počíta s kombinovaným úderom poľských a nemeckých armád na ZSSR, pričom niektoré východoeurópske štáty, konkrétne potom Estónsko, Lotyšsko, Rumunsko a Fínsko, sú v pokračovaní Šapošnikovho memoranda výslovne uvádzané ako štáty, ktoré sa nastávajúceho nemecko-poľského útoku na ZSSR budú veľmi pravdepodobne zúčastňovať. A to buď ako spojenci Nemecka, alebo Poľska. Čo Šapošnikov hodnotí ako potenciálne rozhodujúci faktor celého stretnutia, ktorý môže priniesť rozhodujúcu prevahu na nemecko-poľskú stranu a privodiť Sovietskemu zväzu vojenskú porážku. Nie náhodou sú práve preto všetky tieto východoeurópske štáty o rok neskôr, v čase podpisu paktu Molotov-Ribbentrop objektom eminentného sovietskeho záujmu,
O Stalinovom pohľade na vývoj vtedajšej situácie potom svedčí jeho prejav na XVIII. zjazde VKS (b), kde k medzinárodnej situácii po okupácii zvyšku Čiech v marci 1939 povedal:„Pred našimi zrakmi dochádza k nezastrenému znovu rozdeľovaniu sveta a sfér vplyvu … Hlavná príčina tkvie v tom, že predovšetkým Anglicko a Francúzsko upustili od politiky kolektívnej bezpečnosti a od politiky kolektívnej obrany proti útočníkom. V skutočnosti znamená ich politika nezasahovania nadržiavanie útočnosti. V ich politike nezasahovania je možno vycítiť snahu a túžbu neprekážať útočníkom v ich nekalom diele. Neprekážať dajme tomu Nemecku … aby sa zaplietlo do vojny so Sovietskym zväzom … Zdá sa, že nabádajú Nemcov ďalej na východ, pričom im sľubujú ľahko dosiahnuteľnú korisť a dohovárajúc im: Len zahájte vojnu proti boľševikom a ďalej pôjde všetko hladko … to sa veľmi podobá poháňaniu a povzbudzovaniu útočníka.“ (Stalin, Josef. Otázky leninizmu. Praha: 1950. str. 548-550)
Stalin v tejto reči určite reagoval na skutočnosť, že keď 15. marca 1939 vpochodoval Wehrmacht do Prahy, čo bolo v príkrom rozpore so znením Mníchovskej dohody, v ktorej sa tak Francúzsko, ako aj Británia zaviazali ku garancii nezávislosti zvyškového československého štátu, došlo v ten istý deň v Dusseldorfe k uzavretiu oficiálnej zmluvy medzi Britániou a Nemeckom, ktorá sa síce zameriava na obchodnú spoluprácu, ale vo svojej preambule konštatuje, že „najvyššou úlohou oboch zmluvných strán je zabezpečiť ďalšiu pokračujúcu spoluprácu oboch zmluvných strán … za účelom zaistenia mieru (výhradne) medzi zmluvnými stranami“ (Kremlev, Sergej. Rossija i Germanija: put k paktu.Moskva: Astrel, 2004. str. 309). Nešlo teda o nič iné než o ďalšie potvrdenie od vedúcej krajiny v tandeme západných spojencov – Británie, že z jej strany, ak bude pokračujúca eskalácia nemeckých požiadaviek smerovať správnym smerom (rozumej na východ), ideálne v aliancii s Poľskom, nebude im robená z ich strany žiadna prekážka.
Na najvyššiu mieru znepokojený Stalin na krízovú situáciu reagoval úplne inak, než ako mu je tradične pripisované: Neobrátil sa na Hitlera, ale vzhľadom k tomu, že aj on chápal, že systém kolektívnej bezpečnosti je už bezpečne mŕtvy, ponúkol v apríli 1939 a to ihneď po okupácii zvyšku Čiech, Francúzsku a Británii pevnú, trilaterálnu politickú a vojenskú alianciu. Alianciu zameranú výslovne proti Nemecku, s klauzulou o povinnosti vstúpiť do okamžitej vojny v prípade, že bude ktorýkoľvek zo signatárov aliancie (Nemeckom) napadnutý. „16. apríla Sovieti predložili oficiálny návrh na vytvorenie jednotného frontu pre spoločnú pomoc medzi Veľkou Britániou, Francúzskom a ZSSR … Nemôže byť žiadnych pochýb…, že Británia a Francúzsko mali prijať ruskú ponuku.“ (Churchill, Winston. Druhá svetová vojna.Praha: Lidové noviny, 1992. Str. 326)
Avšak! Hoci Británia s Francúzskom začali o predloženej ponuke sa Sovietmi rokovať, nejavili skutočný záujem dosiahnuť s nimi konkrétnych vojensko-politických dohôd. Bez ohľadu na Stalinov pružný postoj sa naopak snažili všetky rokovania, ktorá prebiehali od apríla do augusta 1939, preťahovať „do nikam„. Príslovečným sa v tejto veci stalo vyslanie britskej delegácie na rokovania o tejto aliancii do Moskvy v čase vrcholiacej krízy v auguste 1939. Vtedy britská delegácia namiesto obvyklej dopravy letecky – odcestovala do Ruska celkom prekvapivo loďou. Navyše natoľko „pomalou„, že len samotná cesta na rokovania s netrpezlivým Stalinom, ktorého Červená armáda v tom čase už na Ďalekom Východe zvádzala ostré boje v Mongolsku s japonskou armádou, sa takto pretiahla na celých 14 dní.
Prečo? Briti o žiadnu alianciu s Rusmi nestáli. Ba práve naopak. „Keby bol býval pán Chamberlain po obdržaní sovietskeho návrhu napríklad odpovedal: Áno, my traja (Briti, Sovieti a Francúzi) sa dáme dokopy a zakrútime Hitlerovi krkom … história by sa uberala iným smerom.“ (Churchill, Winston. Druhá svetová vojna. Praha: Lidové noviny, 1992. Str. 328) „… Hitler si nemohol dovoliť pustiť sa do vojny na dvoch frontoch.“ (Churchill, Winston. Druhá svetová vojna. Praha: Lidové noviny, 1992. Str. 326) Keďže však ich ciele boli iné, tak v okamihu, keď boli západní spojenci fait accompli postavení Stalinom v priebehu augusta 1939 pred rozhodné stanovisko k jeho ponuke – znelo konečné anglo-francúzske slovo: „No, sir.“
Návrh západných spojencov nakoniec znel iba tak, že „ZSSR je povinný poskytnúť Veľkej Británii a Francúzsku okamžitú pomoc v prípade, že by … boli napadnutí (Nemeckom). Návrhy však neobsahovali ani najmenšiu zmienku o pomoci poskytnutej z ich strany Sovietskemu zväzu v prípade, že by sa (on) sám ocitol vo vojne.“ (Churchill, Winston. Druhá svetová vojna. Praha: Lidové noviny, 1992. Str. 332) Návrh tak neznamenal nič iné ako snahu postaviť ZSSR do voči západu nerovného postavenia, kedy ZSSR musí „ťahať cudzie gaštany z ohňa,“ zatiaľ čo so svojimi problémami „si musí vystačiť sám„. Teda žiadna skutočná aliancia, pričom logicky práve o tú, vzhľadom k Nemecku a Japonsku na svojich „humnách,“ išlo Stalinovi predovšetkým. Pričom všetkým bolo jasné, že „Rusko nemôže pristúpiť na (žiadnu) dohodu, ak sa s ním nebude zaobchádzať ako s rovnocenným partnerom.“ (Churchill, Winston. Druhá svetová vojna. Praha: Lidové noviny, 1992. Str. 337)
Oficiálnym zdôvodnením spojeneckého stanoviska síce bolo, že vzhľadom na to, že „Sovietsky zväz nemá s Nemeckom priamu hranicu, musel by v prípade vypuknutia konfliktu s Nemeckom žiadať Poľsko či iné štáty o povolenie pre priechod svojich vojenských jednotiek, čo by možnosť efektívneho zapojenia Červenej armády do prípadných vojenských akcií voči Nemecku neprípustne podväzovalo. A preto je vzájomná vojenská aliancia medzi západnými spojencami a ZSSR vylúčená.“ (Roberts, Geoffrey. Stalinove vojny. Praha: BB Art, 2008. s. 58) Netreba sa dovtípiť, nakoľko bola na tento záver v rokovaniach reakcia Sovietov šokovaná.
„Ani dnes nie je možné presne určiť okamih, kedy Stalin definitívne zanechal všetkých úmyslov spolupracovať so západnými demokraciami a rozhodol sa pre zmierenie s Hitlerom.“ (Churchill, Winston. Druhá svetová vojna. Praha: Lidové noviny, 1992. Str. 336) „…Ešte 4. augusta 1939 mohol nemecký veľvyslanec Schulenburg telegrafovať z Moskvy iba toto: Sovietska vláda je v skutočnosti ochotnejšia pristúpiť k zlepšeniu sovietsko-nemeckých vzťahov, ale stará nedôvera k Nemecku stále pretrváva. Môj celkový dojem je, že sovietska vláda je v tejto chvíli rozhodnutá podpísať dohodu s Anglickom a Francúzskom.“ (Churchill, Winston. Druhá svetová vojna. Praha: Lidové noviny, 1992. Str. 350)
V skutočnosti sa však už vtedy rozbehol u špičiek sovietskeho vedenia proces prehodnotenia celej spolupráce so západom. Podľa názoru Sovietov boli západné dôvody k odmietaniu spoločnej aliancie proti Hitlerovi oveľa hlbšie: Stalin sa obával, že Briti a Francúzi to s bojom proti Hitlerovi nemyslia vážne. V skutočnosti bol presvedčený, že sa ho len snažia vmanévrovať do postavenia, v ktorom by vlastne musel bojovať za nich. Ako Stalin neskôr povedal Churchillovi: “ Mal som dojem, že rozhovory boli (Anglo-Francúzi) vedené neúprimne a iba s úmyslom zastrašiť Hitlera, s ktorým by sa neskôr proti nám západnej veľmoci dohodli.“ (Roberts, Geoffrey. Stalinove vojny. Praha: BB Art, 2008. s. 58) A teda, inými slovami, išlo o snahu pokračovať v appeasementu v tej podobe, ktorá predpokladala, že by bol Hitler a jeho agresie obrátené na východ – proti slabšej strane mocenského trojuholníka. Proti ZSSR, ktorý takto, na rozdiel od vojenskou alianciou spojené Francúzsko s Britániou – by zostal proti Nemecku, navyše s Japonskom v chrbte, stáť sám.
Pričom práve toto bolo na každý pád ozajstnou Stalinovou nočnou morou. A to aj napriek tomu, že obavy z pôvodnej nemecko-poľskej aliancie v priebehu roka 1939 vyprchávali. A naopak práve nemecké prípravy na vojenský vpád do Poľska sa stávali čoraz zreteľnejšie. Najväčšou otázkou pre Stalina začiatkom augusta 1939 totiž už bolo, nie či k nemeckému vpádu do Poľska dôjde, ale až k nemu dôjde, kde sa následne nemecké armády zastavia? Pred Smolenskom alebo až v Moskve?
Išlo o bezpečnostnú hrozbu pre existenciu sovietskeho štátu natoľko silnú, že v mene jej potlačenie musel Stalin v každom prípade konať. Inak by zostal čeliť zovretiu Nemcov a Japoncov, za tichého prizerania sa Británie s Francúzskom, osamotený. A preto sa Stalin rozhodol k diplomatickému saltu, ktoré úplne zmenilo pravidlá hry toho horúceho leta roku 1939. Rozhodnutie urobil pravdepodobne až 19. augusta, keď toto rozhodnutie prerokovalo politbyro, pričom následne Stalin západným spojencom oznámil: „Otázka vojenskej spolupráce bola aktuálna niekoľko rokov, ale nebola nikdy vyriešená … Naša vojská boli pripravené, ale francúzska a britská vláda preťahovali politické a vojenské rokovania príliš dlho.“ (Churchill, Winston. Druhá svetová vojna.Praha: Lidové noviny, 1992. Str. 351) Tri dni potom dorazil do Moskvy Ribbentrop pre vyjednávanie, ktorá vyrazilo dovtedajšiu diplomatickú iniciatívu z britských rúk.
Stalin sa tým len na prvý pohľad rozhodol k nemysliteľnému – ku spojenectvu s nepriateľom. Ako povedal Churchill, „(Rusku) pravdepodobne ostávala iba jediná cesta … Blížiaca sa búrka mala čoskoro vypuknúť. Rusko sa o seba muselo postarať samo.“ (Churchill, Winston. Druhá svetová vojna. Praha: Lidové noviny, 1992. Str. 329)
Problematika appeasementu
Klasické hodnotenie britskej politiky appeasementu je, že sa pokúsila politikou ústupkov Nemecku z versaillského mierového usporiadania, definovaného ako pokusy o kompromis s ním, udržať mocenský status quo v Európe. A teda zabrániť vojne. Pričom dlhodobým britským cieľom bolo touto politikou posilniť mocenský status quo v Európe o integrované Nemecko tak, aby európska rovnováha moci na kontinente nebola jednostranne vychyľovaná ani v prospech Francúzska, ani v prospech nevyspytateľného červeného Ruska. Ale, opretá o „nasýtené“ Nemecko, stala by sa v princípe rovnovážnou. A teda, z hľadiska Británie ako mocnosti stojace mimo systém európskej mocenskej rovnováhy, ideálny k dosahovaniu pre ňu výhodných maximálnych výsledkov – a to s minimom vlastnej vynaloženej energie (moci) pri zásahu do celého systému. Inými slovami, išlo o to, aby sa kontinentálni Európania navzájom dokonale držali v šachu, zatiaľ čo jedine Británia by si podržala „kontrolný balík akcií„. Pričom tento by jej umožnil, že bez jej súhlasu by sa na kontinente nemohlo pohnúť ani „stebielko„.
Bohužiaľ však Británia neodhadla, kam až je možné, pri „sýtení“ Nemecka zájsť. A celý jej pokus o dosiahnutie novej mocenskej rovnováhy so zapojením Nemecka, sa tak z dôvodu jej kalkulačnej chyby, stal celému jej úsiliu osudný.
Existuje však ešte aj iný, dodatočný pohľad na stratégiu appeasementu, ktorý nie je často spomínaný, bez ktorého však britskú politiku tridsiatych rokov nemožno považovať za logickú a teda pochopiť. Toto hodnotenie sa v pohľade na bazálny cieľ appeasementu nelíši od vyššie uvedeného, ale domnieva sa, že v medzivojnovej Británii postupne silnel názor, že riziká spojené s inkorporáciou Nemecka do systému európskej mocenskej rovnováhy sú príliš veľké a že nemecké požiadavky, ktoré by viedli k jeho „nasýteniu„, sú s dosiahnutím tejto rovnováhy v principiálnom rozpore. A teda, že „nasýtiť“ Hitlerovo Nemecko pre možné zapojenie do systému rovnováhy moci znamená paradoxne vlastne to isté, ako zničiť kontinentálnu mocenskú rovnováhu en block.
A práve preto sa Británia rozhodla ku skrytej manipulácii smeru nemeckej expanzie na východ. Teda tam, kde v prvom rade neležali žiadne životné záujmy impéria a zároveň, kde sa skôr či neskôr mali ambície Nemecka buď naplniť, alebo ešte lepšie vysiliť. A to v optimálnom prípade v konflikte s boľševikmi do tej miery, že zoslabené Nemecko bude musieť prijať Britániou ponúkané miesto v jej novom európskom „koncerte„.
Pakt diabolicus
Nemci po celú dobu Stalinovej diplomatickej iniciatívy voči Británii (Francúzsku), teda od začiatku roka 1939, dávali najavo, že sovietske počínanie považujú za donkichotské. A že na rozdiel od Británie sú to práve oni, kto Rusku môžu poskytnúť to, čo Rusko potrebuje: Ako okamžitý mier s Nemeckom a ich spojencom Japonskom – tak aj záruku dlhodobého mieru prostredníctvom vojenskej aliancie s nimi. Teda aliancie s tým, koho sa sovietske Rusko najviac obávalo. A navyše za takých podmienok, ktoré by Britániu vyšachovali z „veľkej kontinentálnej hry,“ v ktorej sa Albion ešte na poslednú chvíľu prostredníctvom vojenskej garancie voči Poľsku vydanej v apríli 1939 (ktorú zároveň logicky odmietol podpísať aj so ZSSR) pokúsil znovu vzkriesiť východne orientovanú expanziu len čerstvo mŕtvej aliancie nemecko-poľskej.
Nemci dávali zároveň najavo, že by nemali nič proti tomu, aby ZSSR znovu získal práve tie územia, ktorá historicky cárskemu Rusku patrili. A o ktoré Rusko iba prišlo v čase svojej slabosti: V čase revolúcie a následnej občianskej vojny.
Vystavený dileme, či má sám byť terčom, na ktorý je západnými spojencami smerovaná nemecká agresie, alebo naopak sa stať hýbateľom vecí, ktorý by mu umožnil oddialiť riziko vojny s Nemeckom a stabilizovať osamotené postavenie Sovietskeho zväzu, rozhodol sa Stalin konať presne podľa starého ruského príslovia : “ Ak nie je možné spojiť sa proti čertovi, je lepšie byť s čertom zadobre.“
Už v apríli 1939 Stalin odvolal, ako ústretový signál voči Hitlerovi, Litvínova z postu ministra (komisára) zahraničných vecí, lebo jeho osoba bola príliš spojená s krachujúcou politikou kolektívnej bezpečnosti. Navyše jeho osobné vzťahy so špičkami nemeckej diplomacie boli dlhodobo viac než chladné, dosť možno aj kvôli Litvínovmu židovskému pôvodu. Na jeho miesto potom Stalin vymenoval Vjačeslava Molotova, ktorého schopnosti a diplomatický štýl Churchill charakterizoval tak, že by ho „pri riadení zahraničných záležitostí Mazarin, Talleyrand a Metternich uvítali vo svojej spoločnosti, keby však bol nejaký iný svet, kam by si boľševici dovolili odobrať sa.“ (Churchill, Winston. Druhá svetová vojna. Praha: Lidové noviny, 1992. Str. 332) V každom prípade je jasné, že Molotov patril už od dvadsiatych rokov k zástancom úzkej spolupráce s Nemcami a to či už na báze dohôd z Rapalla alebo aj iných dojednaní.
Keď potom boli po 19. auguste 1939 v Kremli ukončené bezvýsledné rokovania s Francúzmi a Britmi o aliancii – obrátili sa Sovieti na sústavne sondujúceho Hitlera. A Nemecko obratom Sovietom predložilo neodolateľnú ponuku. „Články v novinách (začali ihneď) uisťovať Sovietov, že nemecký Lebensraum nenarušuje ruské územie, že všade končí pred ruskou hranicou. (A) preto nemôže vzniknúť žiadna príčina konfliktu medzi Ruskom a Nemeckom.“ (Churchill, Winston. Druhá svetová vojna. Praha: Lidové noviny, 1992. Str. 330) Iba o dva týždne neskôr už bola v Moskve podpísaná vlastná zmluva o neútočení medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. Zrodil sa pakt Molotov-Ribbentrop. Zmluva o ktorej sa síce veľa hovorí, napriek tomu je však vhodné si pripomenúť čo bolo vlastne jej obsahom: “ Obe vysoké zmluvné strany sa zaväzujú zdržať sa akéhokoľvek aktu násilia, akejkoľvek agresívnej akcie a akéhokoľvek vzájomného útoku buď samostatne, alebo v spojení s inou mocnosťou.“ (Churchill, Winston. Druhá svetová vojna. Praha: Lidové noviny, 1992. Str. 352)
Pakt bol v zásade sovietskym záväzkom neutrality v nastávajúcej nemecko-poľskej vojne. Výmenou za to získal Stalin od Hitlera prísľub „oficiálneho“ priateľstva a dohodu o vzájomnom neútočení. A, čo bolo najdôležitejšie, tajný dodatok, ktorý vymedzoval medzi oboma veľmocami vytýčenie sfér vplyvu. Pričom si obe zmluvné strany zároveň vzájomne uvoľňovali „ruky“ k ich usporiadaniu.
Ďaleko na východ
Prvý odsek tajného dodatku výslovne uvádzal, že Fínsko, Estónsko a Lotyšsko, teda štáty, ktoré ešte pred rokom boli podľa Šapošnikovho memoranda považované za členov potenciálnej aliancie pripravené k participácii na nemecko-poľskom útoku voči ZSSR, sa považujú za súčasť sovietskej vplyvovej sféry. Sovietske ciele v týchto krajinách boli v širšom poňatí diktované snahou zabrániť využitie ich potenciálu v prípadnom budúcom konflikte s Nemeckom proti záujmom ZSSR. V užšom, predovšetkým vojenskom poňatí problému, potom potrebou zaistenia strategickej hĺbky obrany vnútorného sovietskeho územia. Išlo teda o vytvorenie určitej nárazníkovej zóny, v ktorej by, podľa vtedajších názorov Stavky, teoreticky prebiehali prípadné vojnové operácie tak, aby deštrukcia vojnového konfliktu neohrozila samotné územie ZSSR. Ako ale povedal Churchill: „Treba priznať, že zo sovietskeho hľadiska bolo životnou nutnosťou udržať pozície rozmiestnenia nemeckých vojsk čo najďalej na západ … Rusi mali doslova vypálené v pamäti katastrofy, aké ich postihli … v roku 1914. Ale teraz ich hranice ležali ďaleko na východ od miest, kadiaľ viedli v predchádzajúcej vojne.“ (Churchill, Winston. Druhá svetová vojna. Praha: Lidové noviny, 1992. Str. 352)
Nie nepodstatný bol tiež aj priori ruský záujem ochrániť druhé najväčšie sovietskej mesto Leningrad, vzdialené od Fínska či Pobaltia iba 30 – 70 km, v ktorom bolo sústredených až 40% vojnového priemyslu ZSSR tej doby a ktorý bol podľa názoru sovietskych vojakov „s takto blízkymi hranicami prakticky nebrániteľný„.
Historické hranice
Druhý odsek tajného dodatku geograficky vytýčil delenia Poľska medzi Nemecko a ZSSR. Ciele Sovietov boli v tejto veci v podstate trojaké. V prvom rade išlo o vyradenie historického, nezmieriteľného nepriateľa Ruska-Poľska. To bolo ešte rok predtým aj v dôsledku písomného obnovenia poľsko-nemeckého paktu z roku 1934, ktoré sa prejavilo aj spoločnou akciou pri likvidácii Československa, podľa názoru Sovietov, pripravené na spoločnú vojenskú akciu s Ríšou proti nim.
Participáciou na delení Poľska navyše Stalin pre ZSSR získal hranicu, ktorá zhodou okolností zodpovedala tak historickej, ako aj prirodzenej hranici medzi Poľskom a Ruskom (resp. Bieloruskom a Ukrajinou) a získanie tzv. východných poľských územie bolo na sovietskej strane chápané ako spravodlivé zbieranie ruských krajín.Teda tých krajín, ktoré historicky k Rusku právoplatne patria, ale vinou slabosti Ruska boli v minulosti dočasne postrácané.
Práve s ohľadom na zohľadnenie všetkých týchto troch argumentov (prirodzené a historické hranice spolu so zbieraním ruských krajín) Stalin odmietol nemeckú ponuku na väčší podiel z „poľskej koristi“ a výslovne trval iba na takomto posunutí západnej hranice ZSSR do vnútra Poľska, ktorá by zohľadnili takto podložené a do veľkej miery oprávnené, územné požiadavky ZSSR (Ruska). Požiadavky, ktoré sa navyše významne zhodovali s návrhom na delimitáciu rusko-poľskej hranice tzv. Curzonovou líniou z roku 1919.
Táto línia, ako navrhovaná hraničná čiara, bola v roku 1919 navrhnutá britským ministrom zahraničných vecí Curzonom Poľsku a bolševickému Rusku tak, aby zodpovedala rozdeleniu hraničných územia na jazykovom princípe s tým, že územie s väčšinovým poľským obyvateľstvom by zostalo na poľskej strane hraníc a územia s väčšinovým bieloruským či ukrajinským obyvateľstvom by zostalo na strane ruskej. Približne takto „prirodzene“ stanovená hranica by približne zodpovedala zároveň aj historickej hranici tak, ako od začiatku 18. storočia viedla medzi Kongresovkou (poľské kráľovstvo) a cárskou ruskou ríšou.
Poľský vodca, maršal Pilsudski, však v roku 1919 najskôr Curzonov návrh hraničnej delimitácie neprijal. Naopak, poľská armáda sa pokúsila využiť v tej dobe prebiehajúcu občiansku vojnu v Rusku a to na rozšírenie Poľska smerom na východ. Preto poľská armáda vpadla na jar 1919 hlboko na Ukrajinu a obsadila Kyjev. Červenej armáde sa vtedy, vystavené realite poľskej okupácie Ukrajiny, podarilo spojiť s ukrajinskými nacionalistami a zahnať Poliakov vlastným protiútokom späť. Tentoraz pre zmenu až k Varšave. V okamihu, keď sa zdalo, že Varšava padne do ruských rúk a dôjde k opätovnému pripojeniu Poľska k Rusku, pokúsil sa maršal Pilsudski aj o diplomatické krytie, pre v túto chvíľu ohrozenú poľskú samostatnosť. A preto prijal Britmi navrhovanú hranicu medzi Ruskom a Poľskom na Curzonovej línii.
Avšak potom, čo došlo k zázraku na Visle a Poliakom, sa na poslednú chvíľu podarilo Červenú armádu pod Varšavou poraziť, Pilsudski svoj súhlas s hranicou na Curzonovej línii odvolal. Predovšetkým preto, že vďaka nasledujúce poľskej ofenzíve hlboko do vnútra Bieloruska donútil Pilsudski Lenina uzavrieť mier. Tzv. Rižský mier, v ktorom bolo Rusko nútené prijať strategicky nevýhodné, nehistorické a objektívne etnicky nespravodlivé hranice, ktoré, z pohľadu Poľska, ležali ďaleko na východ od pôvodnej Curzonovej línie.
Z hľadiska paktu Molotov-Ribbentrop je podstatné, že práve toto územie na východ od Curzonovej línie, ktoré dočasne vydobyl Pilsudski v roku 1919-1920 na červenom Rusku Rižským mierom, si druhým odsekom paktu Molotov-Ribbentrop vzal Stalin späť. Stalin, konajúci v mnohých iných prípadoch ako veľkoruský nacionalista ak nie vojnový zločinec, sa v tejto veci príliš neodchýlil od objektívneho (?) práva národov. Pokiaľ o niečom takom možno vôbec hovoriť. A preto súčasnú poľskú, nacionalizmom naplnenú rétoriku, žalujúcu, v dôsledku paktu Molotov-Ribbentrop, na stratu týchto údajne východných „poľských“ území – je možné úplne odmietnuť.
Geopolitické konzekvencie paktu
Predstava, že Hitler plánoval inváziu do ZSSR už v okamihu uzatvorenia paktu Molotov-Ribbentrop a že mu teda od začiatku Stalin tak povediac „sadol na lep,“ je falošná. Je veľmi pravdepodobné, že ako jeho myslenie, tak myslenie nacistických špičiek, bolo síce ovplyvnené rasovými teóriami o potrebe získania lebensraumu na východe, ale doteraz rozhodujúcim názorovým prúdom formujúcim nemeckú politiku boli tézy tzv. nemeckej geopolitickej školy predstavované názormi generála Haushofera.
Haushofer nevidel „budúcnosť“ Nemecka vo vytvorení ríše a panstva v Európe. Konsolidácia stredovýchodnej Európy v nemeckých rukách mala byť len základňou k oveľa vyšším ašpiráciám. Pre Haushofera malo byť primárnym cieľom Nemecka podstúpiť zápas s Britániou a vytvoriť „na jej úkor“ vlastný koloniálny systém „mimo Európy„. A stať sa tak svetovou mocnosťou, ktorá bude profitovať z kontroly ekonomicky perspektívneho „svetového rimlandu“ (pobrežnej zóny) ťahajúcej sa pozdĺž euroázijského kontinentu. Teda od Stredozemného mora cez Blízky Východ, Indiu až do Číny. Išlo teda o rozvíjanie pôvodne Tirpitzových myšlienok, ktoré priviedli Nemecko k prvej svetovej vojne. Čo je však kľúčové – na rozdiel od Tirpitza a v súlade s niekdajšou politikou kancelára Bismarcka, Haushofer veril, že tento cieľ môže Nemecko dosiahnuť len a výlučne v dorozumení s Ruskom. Jedine úzka spolupráca s ním, moderným slovníkom doslova kondomínium Nemecka a Ruska, malo nemeckému priemyselnému a politickému potenciálu „jedinečne“ využiť eurázijské priestory a zdroje. A len vďaka tejto spolupráci s Ruskom zvrhnúť z trónu hrdý Albion! V tejto súvislosti potom pakt Molotov-Ribbentrop nie je z nemeckej strany ničím iným ako jedinečným krokom k realizácii tejto koncepcie nemecko-ruskej spolupráce.
Ako potvrdenie Haushoferových téz to bol tento pakt, ktorý umožnil dosiahnutie „rýchlej“ nemeckej nadvlády nad Európou v rokoch 1939-41. Hitlerovo nezmieriteľné a rasovo motivované nepriateľstvo k Rusku ešte vtedy nebolo na programe dňa. Naopak, v priebehu záveru roka 1939 a začiatku roka 1940 sa viedli vážne rokovaní o pristúpení Sovietskeho zväzu k nemecko-taliansko-japonskej aliancii štátov Osi, v ktorej bol ZSSR ponúkaný podiel na parcelácii britského impéria v podobe Indie a Iránu.
Avšak katastrofálne výkony Červenej armády za Zimnej vojny s Fínskom, na prelome rokov 1939/40, radikálne zmenili predchádzajúci Hitlerov názor na „kvalitu“ červeného Ruska a viedli k zmene jeho názoru na potrebnosť geopolitickej spolupráce s ním. Predovšetkým v súvislosti s vlastnou neúspešnou vojnou o Britániu, ktorá sústavne, už pod novou Churchillovou vládou, odmietala pristúpiť na jeho mierové ponuky, sa preto Hitler v druhej polovici roka 1940 rozhodol k útoku na Sovietsky zväz. Ako vtedy povedal vrchnému veleniu Wehrmachtu: (Dospel som k názoru – AH, že) Rusko – to je faktor, na ktorý sa Anglicko spolieha najviac, ale keby Rusko utrpelo porážku, pominula by tým posledná nádej, ktorú Anglicko má … Preto musí byť Rusko zničené … a to umožní aj uzavretie mieru na západe.“ (Roberts, Geoffrey. Stalinove vojny. Praha: BB Art, 2008. s. 87) Rozbitie paktu „o neútočení“ s Ruskom a nasledujúca vojna s ním je tak z nemeckej strany možno paradoxne chápať nie ako ďalší krok smerom k neobmedzeným cieľom vytvorenia nacistického svetového štátu, ale ako pokus o dosiahnutie mieru. O akýsi PAX TEUTONICUM, ale na princípe obmedzených cieľov v podobe kompromisu s Britániou a dosť možno aj porazeným Ruskom (snáď zahnaným kamsi za Volgu). Z hľadiska plánov Adolfa Hitlera sa tak nejedná o nič iné než o reinkarnáciu rovnakého omyle, ktorého sa svojho času dopustil Napoleon Bonaparte: Aj on sa domnieval, že vidí cestu ku konečnému mieru s Britániou – v podobe primárne potreby rozdrvenia Ruska. Pričom ako Hitler, tak Napoleon nakoniec za rovnakú chybu zaplatili aj rovnakú cenu…
Avšak, práve preto až v druhej polovici roka 1940 sa stali princípy spolupráce paktu Molotov-Ribbentrop z nemeckej strany passé. Aj keď z taktických dôvodov v spolupráci so ZSSR Nemci pokračovali až do posledného okamihu vzájomného mieru. Pakt však nikdy nebol ani na okamih passé pre Stalina, ktorý sa vojny s Nemcami nesmierne obával. A ktorý neveril, že jeho režim môže osamotenú vojnu s nimi prežiť. A tak, ako sa topiaci slamky chytá, aj on do posledného okamihu dúfal, že snáď dôsledným plnením paktu, ktorá Ríši uvoľňuje ruky do všetkých ostatných strán, snáď nakoniec predsa len Hitlera od útoku na Sovietsky zväz odvráti. Z dôvodov železnej logiky Hitlerovej západnej stratégie sa však jednalo o chybnú kalkuláciu.
Avšak aj pre Tretiu ríšu predstavoval pakt Molotov-Ribbentrop a to najmenej od augusta 1939 do júla 1940, reálnu, aj keď veľmi temnú, alternatívu k budúcnosti sveta. Alternatívu dejín, ktorá mohla veľmi ľahko priviesť Tretiu ríšu k postaveniu domínia rozkladajúceho sa od Atlantiku po Ural a od Špicbergov po Perzský záliv. Našťastie pre celý svet, Hitler opustil Haushoferovu geopolitickú koncepciu a namiesto spolupráce so Stalinovým Ruskom sa rozhodol pre vojnu s ním. A v novembri 1940 schválil Wehrmachtu operačné plány na útok do Sovietskeho zväzu.
Aby inváziu navonok ospravedlnil pred celým Nemeckom a snáď predovšetkým aj pred sebou (priznať otvorene neschopnosť skoncovať s Britániou nemohol), vyhlásil inváziu do Ruska za konečný krok k dobitiu mýtického lebensraumu. Z hľadiska klasickej Haushoferovej geopolitiky nemeckej školy, ako politickej vedy, sa tak Hitler rozhodol ku úplne zbytočnému ideologickému konfliktu o pôdu, ktorú Nemecko potrebovalo len v stále extatickejších Hitlerových „agrárno-stredovekých“ fantáziách. Ku konfliktu, ktorý nakoniec pochoval tak Tisícročnú ríši, ako aj jej vodcu. Kým Haushoferov “ skutočný nepriateľ Germánie„- Británia – tak od Hitlera získal „zadarmo,“ práve vďaka jeho čoraz silnejšiemu snívaniu o lebensraume, ktoré postupne úplne zatienilo pôvodne racionálne dôvody, ktoré Nemecko k invázii do Ruska viedli, spojencov (ZSSR), ktorý Británii nakoniec vyhral inak už katastrofálne prehranú vojnu.
Na druhú stranu, ak odhliadneme od teórií o lebensraume, nemožno Hitlerovi, ako je argumentované vyššie, zobrať ani pôvodnú racionalitu celého plánu na ruské vojnové ťaženie – ak by bolo bývalo úspešné. Lebo ako sa v decembri 1940 zveril Churchillovi Roosvelt: „Ak sa podarí Hitlerovi etablovať v Európe jeho Nový poriadok, či už v spolupráci s Ruskom alebo jeho zničením … Británia bude musieť prijať podmienky … Nemecka.“ (Blouet, Brian W. Global Geostrategy, Mackinder and the defence of the West. Frank Cass, London. str.4) A teda akceptovať nemeckú kontinentálnu hegemóniu výmenou za zachovanie suverenity na Britských ostrovoch. V tejto súvislosti vďakabohu – ruské dobrodružstvo Wehrmachtu, rovnako ako svojho času Grande Armee, nakoniec namiesto toho zlomilo väz…
Čo sa Stalinovho pohľadu na pakt Molotov-Ribbentrop, na rozdiel od Hitlera, týka, tento nebol ani zďaleka naplnený obdobnými, kontinentálne hegemonistickým, nieto svetovládnymi ambíciami. Postoj Stalina k paktu bol účelovo pragmatický, s cieľom zabezpečiť Sovietskemu zväzu maximálne pevné a bezpečné postavenie v anarchickom medzinárodnom poriadku, ktorý je jedinou realistickou alternatívou systému kolektívnej bezpečnosti zavrhnutým predovšetkým z viny Británie. A v tomto účelovom postoji voči paktu Stalin zotrval po celú dobu jeho trvania. Jeho názor na celú problematiku, navyše modifikovaný komunistickou ideológiou o nevyhnutne narastajúcim konfliktu medzi kapitalistickými štátmi, medzi ktoré zaraďoval aj Ríšu, veľmi plasticky zaznieva z jeho reči zo septembra 1939:„Medzi dvoma skupinami kapitalistických štátov prebieha vojna o prerozdelenie sveta! Nám vôbec nevadí, keď si to spolu poriadne rozdajú a navzájom sa oslabia. Bolo by pekné, keby bolo zásluhou Nemecka otrasené postavenie najbohatších kapitalistických štátov a obzvlášť Anglicka … My teraz (po paktu Molotov-Ribbentrop) môžeme manévrovať, stavať jednu stranu proti druhej … Pakt o neútočení (Molotov-Ribbentrop) do istej miery pomáha Nemecku. Nabudúce si prisadíme na druhú stranu … Poľsko je fašistickým štátom, utláča Ukrajincov, Bielorusov a tak ďalej. Likvidácia takéhoto štátu za súčasných podmienok znamená, že máme proti sebe o jeden fašistický štát menej!“ (Roberts, Geoffrey. Stalinove vojny . Praha: BB Art, 2008. s. 63)
Záver
Sovietsky vpád na území Poľska, Pobaltia a Moldavska ako konzekvencie paktu Molotov-Ribbentrop bol dôsledkom uplatňovania nacionalistickej logiky a geostrategicky racionálne odôvodneným krokom „zobrať“ to, čo by inak tak ako tak „zobral“ potenciálny nepriateľ všetkých – Nemecko. Z hľadiska politického realizmu je ho teda možné chápať ako klasické vypĺňanie mocenského vákua jednou mocou na úkor druhej. Práve preto sovietsky vstup do Poľska aj Pobaltia uvítal dokonca samotný Winston Churchill, ktorého naozaj nikto zo sympatií voči Rusku alebo dokonca boľševikom viniť nemôže. Podľa jeho prejavu z tej doby obsadením územie na východ od Curzonovej línie a vstupom do Pobaltia, sa „Rusko riadilo len chladnokrvnou politikou vlastných záujmov. Mohli sme si priať (ako Británia), aby ruské vojská stáli na dnešnej (Curzonovej) línii ako priatelia a spojenci, miesto ako útočníci (a teda naši nepriatelia) … Bolo však evidentne potrebné pre bezpečnosť Ruska pred nacistickou hrozbou, aby ruské vojská na tejto línii stáli.“ (Roberts, Geoffrey. Stalinove vojny . Praha: BB Art, 2008. s. 65)
V Osemnástom brumaire Ľudovíta Bonaparta napísal Marx, že „ľudia robia svoje dejiny sami, ale nerobia ich tak, ako ich napadne, za okolností, ktoré si sami zvolili, ale za okolností, ktoré sa tu bezprostredne nachádzajú a ktoré sú im dané„. (Barša, Pavel. Cisár, Ondřej. Anarchia a poriadok vo svetovej politike. Praha: Portál, 2008. s. 293) Pakt Molotov-Ribbentrop je možno chápať ako jeden z najvýznamnejších prípadov dohody dvoch štátov, ktoré bez ohľadu na svoju politiku a zásady sa dokážu spojiť pri hľadaní modusu vivendi v anarchických medzinárodných vzťahoch. Uzavretá zmluva poskytla Nemecku spojenca pri parcelácii spoločného nepriateľa v podobe Poľska. A zároveň blahosklonnú neutralitu ZSSR po dobu nemeckých bojov v západnej Európe.
Sovietsky zväz, podľa meradiel tej doby, získal z paktu rovnako veľmi veľa. Domnieval sa, že zmaril úsilie západných spojencov na smerovanie nemeckej agresie na východ tým, že Francúzsku a Británii poskytol osud práve tej obete nemeckej agresie, ktorú ony pôvodne chystali jemu. Zároveň sa Stalinovi prostredníctvom tajného dodatku k paktu podarilo dočasne rozbiť potenciál pre vznik nemeckej aliancie s východoeurópskymi štátmi, ktoré na čele s Poľskom v predchádzajúcich rokoch s účasťou na prípadnom budúcom útoku voči ZSSR koketovali. A v neposlednom rade v rámci tradície zbierania stratených ruských krajín získal Stalin pre ZSSR historickú hranicu cárskej ríše s Poľskom, ktorá zodpovedala aj majoritnému etnickému rozdeleniu väčšinového obyvateľstva na hraničných územiach. Okrem územných ziskov priniesol pakt Sovietom aj nemeckú neutralitu v čase jeho následnej vojny s Fínskom, ktorá bola nakoniec tiež veľmi vítaná.
To, že všetky tieto sovietske územné zisky, vzhľadom k logike blitzkriegu, ako nového štýlu vojnových operácií, sa stali v nadchádzajúcom vojnovom stretnutí, ku ktorému Hitlera doviedla logika jeho konfliktu s Britániou, nárazníkom, ktorý Wehrmacht prekonal v priebehu niekoľkých dní či týždňov – v roku 1939 ešte nikto objektívne tušiť nemohol. Na druhú stranu, vzhľadom k tomu nakoľko pád Moskvy či Leningradu, a spolu s tým aj osud celej vojny visel o dva roky neskôr na vlásku je možné, že aj týchto niekoľko stoviek kilometrov „naviac“ svoju rolu v „unavení“ a „vyčerpaní“ dobyvačnej nacistickej mašinérie zohralo významnú úlohu.
Je celkom iste tragické byť malým národom v stredovýchodnej Európe. Na druhú stranu si treba uvedomiť, že dynamika dejín, ktorá štáty týchto národov vo svojej dobe kruto „zomlela,“ mala svoj počiatok v nešťastnej britskej politike, ako najsilnejšej veľmoci svojej doby, ktorá princípy kolektívnej bezpečnosti versaillského systému nikdy nevzala naozaj za svoje. A naopak politikou appeasementu navodila také pomery v medzinárodných vzťahoch, ktoré celkom logicky vyústili práve do paktu Molotov-Ribbentrop. Do paktu, ktorý je možno oprávnene považovať za jeden z vrcholov realpolitiky vo všetkých významoch tohto pojmu – a čo do dôsledkov, ktoré pakt nakoniec privodil – aj za symbol jej pádu. V každom prípade „skutočnosť, že mohla byť takáto dohoda (Molotov-Ribbentrop) podpísaná, je svedectvom vrcholného zlyhanie britskej a francúzskej zahraničnej politiky a diplomacie za dobu niekoľkých rokov.“ (Churchill, Winston. Druhá svetová vojna. Praha: Lidové noviny, 1992. Str. 351)
Voči politike Eduarda Beneša je určite možné mať mnoho pripomienok, avšak v tomto smere videl chybnú politiku Británie a na nej závislého Francúzska veľmi jasne. Bohužiaľ tam, kde reálpolitike impérií zlyhávali sily oveľa mocnejšie, nedostávalo sa jemu objektívnych prostriedkov na jej zmenu. Z jeho pohľadu diplomata sa malému českému národu naskytala jediná, neurčitá šanca, hraničiaca s odovzdaným fatalizmom: totiž že oveľa väčšie sily, ktoré, ako veril, vtedy síce neznáme, skôr či neskôr vyjdú na povrch ,nakoniec prevážia v prospech jeho národa a „nedajú zahynúť nám ani budúcim“.
Táto „stávka na neurčito,“ ktorá v dejinách takmer nikdy nevyjde, vyšla len o vlások. A je trpkým vysvedčením katastrofálneho finále veľkej českej, prvorepublikovej diplomacie a jej viery v „koniec dejín,“ ktorý samozrejme neprišiel ani v roku 1918 ani kedykoľvek neskôr. Nech je nám preto varovaním pred ďalšími oznámenými „koncami dejín“ na ktoré je súčasnosť tak „tehotná„. Nemuseli by sme v budúcnosti už mať znovu ono príslovečné „z pekla šťastie„. Je to trpké, ale nezostáva než si to priznať.
Nechýbalo však vtedy skutočne veľa a keby sa Hitler neodchýlil od spolupráce so Stalinom a nemecko-sovietska spolupráca na báze paktu Molotov-Ribbentrop sa naďalej rozvíjala, sloboda českého národa, rovnako tak ako sloboda európskeho kontinentu mohla byť stratená natrvalo. Geopolitické teórie Halforda Mackindera, ktoré tvrdia, že „kto ovládne Euroáziu, ovládne svet,“ neboli ešte nikdy tak blízko svojej realizácie ako vtedy, keď sa v auguste 1939 zrodil v Moskve tento prízrak rusko-nemeckej geopolitickej spolupráce.
Pakt Molotov-Ribbentrop je trvalým výkričníkom pre všetkých tých, ktorí spochybňujú politiku európskej integrácie, kolektívnej bezpečnosti a pevných bezpečnostných záruk. A namiesto toho uprednostňujú anarchickú štruktúru medzinárodných vzťahov založenú na ad hoc koalíciách „ochotných,“ nacionalistickej logike a krátkozrakej politike národného záujmu v okamihu, keď sa začínajú otriasať základy európskej integrácie v dôsledku série ekonomických a politických kríz.
A to v čase, keď celé generácie Nemcov, ktoré už nezažili a ani už necítia zodpovednosť za nacistickú traumu a celkom logicky trvajú na získanie zodpovedajúceho politického vplyvu pre Nemecko. Vplyvu, ktorého nárast je sprevádzaný historicky tradičným zbližovaním Nemecka a Ruska, pričom Spojené štáty voči Európe čoraz viac preberajú niekdajší britskú politiku balance of power. To všetko, zatiaľ čo malé, východoeurópske štáty, smutní dediči trvajúceho mocenského vákua po niekdajšom Rakúsko-Uhorsku nevedia, čo vlastne chcú. Vo svetle tohto všetkého je varovanie možnosti návratu reálpolitiky, akou bola aj história paktu Molotov-Ribbentrop, obzvlášť dôrazné. Už preto že vákuum, obklopené zo všetkých strán narastajúcou energiou a hmotou, je dlhodobo nestabilné a neudržateľné.
K TOMU HISTORICKÁ ANALÝZA: 19.8.2009, Jan Prokeš: O globálnych problémoch musia spolurozhodovať všetci, alebo Poučenie z paktu Molotov-Ribbentrop po sedemdesiatich rokoch TU
Nemecký originál Zmluvy o neútočení vrátane tajného dodatku
Ruský originál Zmluvy o neútočení vrátane tajného dodatku
