Tak ma napadlo zas niečo napísať na blog. Lenže keď sú tie sviatky, tak by to asi nemali byť žiadne zbrane ani strieľanie a tak. Mal by som písať o niečom kľudnom a nenásilnom.
[sociallocker][/sociallocker]
Tak napríklad informačná vojna.
O tej som si myslel, že je to len taká metafora. SKUTOČNÁ vojna sa predsa nedá viesť slovami, však? K tej potrebujete vojakov, tanky a kanóny. Lož je mocná zbraň, ale poraziť armádu nedokáže. Poznáte to: „Polená a kamene môžu polámať kosti, ale slová nezrania“.
No, zle. Postupne som stretával ľudí, ktorí sa v tejto problematike orientujú, a začal chápať, akým spôsobom je možné dobyť iný štát bez jediného výstrelu, iba slovami. A je to poznanie, ktoré mi príde tak zaujímavé, že by som ho rád odovzdal ďalej.
Možno vám príde trochu nafúkané, že som o tom niečo počul, niečo si prečítal, a hneď vás chcem poúčať. Bezva – ak to znamená, že mi to nebudete jednoducho veriť, ale sami si o tom niečo zistíte a budete nad tým premýšľať, veľmi ma potešíte 🙂
Tak pre začiatok: čo vlastne znamená dobyť iný štát? Znamená to splnenie troch podmienok:
1. Prevzatie štátnej moci – teda že štátna správa štátu A plní vôľu štátu B a rozhoduje podľa jeho záujmov.
2. Ekonomická kolonizácia – teda že štát B môže ľubovoľne nakladať s produkciou štátu A, vrátane jej privlastnenia a vyvedenia do zahraničia.
3. Vojenská kontrola – teda že štát B má na území štátu A svoje ozbrojené sily v takom množstve, že im ozbrojené sily štátu A nemôžu klásť reálny odpor (ak vôbec ešte existujú).
Za takých okolností je teda možné považovať štát A za dobytý štátom B. Ako sa to dá dosiahnuť informačnou vojnou?
Prvá (a najťažšia) fáza je ovládnutie politickej reprezentácie. Tam sa rozhoduje o tom, ako sa štát bude správať a čo urobí. Štát B teda rozbehne ovplyvňovaciu kampaň medzi ľuďmi, ktorí rozhodujú o tom, kto bude v politickej reprezentácii.
V demokratických štátoch sú to typicky všetci občania, čo je súčasne výhoda i nevýhoda: na jednej strane je potrebné ovplyvniť obrovské množstvo ľudí, na druhej strane práve kvantita ovplyvnených ľudí môže prebiť kvalitu – váha každého hlasu je rovnaká.
Cieľom kampane je dostať na rozhodujúce pozície štátu A ľudí, ktorí spolupracujú so štátom B. Je jedno, či to robia z presvedčenia, pre svoj prospech, alebo sú napríklad vydieraní – dôležité je, že urobia, čo im štát B povie. Ak sa to podarí, dôjde tým k splneniu prvej podmienky – prevzatie štátnej moci, pretože štátna správa podlieha buď priamo príkazom politickej reprezentácie, alebo zákonom, ktoré táto reprezentácia vytvára.
Druhá fáza je ekonomická kolonizácia, ktorá vôbec nemusí vyzerať ako rabujúci vojaci vyháňajúci obyvateľov z domov. Zdroje dobytého štátu sa dajú prevziať oveľa jemnejšími spôsobmi, pripomínajúcimi tunelovanie ovládnutej firmy. Stačí, aby spolupracujúca politická reprezentácia odpredala štátu B rozhodujúci podiel štátnych podnikov a uzavrela s ním niekoľko dlhodobých štátnych zákaziek, ktoré budú nevýhodné pre štát A a výhodné pre štát B. Štátne zákazky sa platia z daní a dane vznikajú zdanením obyvateľstva; štát B môže týmto spôsobom obyvateľom štátu A odoberať plody ich práce, bez toho aby si to vôbec uvedomili – a aj keby si to uvedomili, rovnako by s tým nemohli nič robiť.
Tretia fáza je nahradenie ozbrojených síl štátu A ozbrojenými silami štátu B. Ak je vôbec potrebná (pretože predchádzajúce dva mechanizmy fungujú úplne mierovo a legálne), možno ju dosiahnuť obdobne ako ekonomickou kontrolou. Politická reprezentácia začne armádu vlastného štátu pod rôznymi zámienkami orezávať a sabotovať (napríklad uzavretím predraženej zákazky so štátom B na vyradenú zastaranú bojovú techniku - dve muchy jednou ranou, pozri predchádzajúci odsek). Potom sa v obyvateľstve ďalšou dezinformačnou kampaňou vyvolá pocit vonkajšieho ohrozenia (ak je vonkajšie ohrozenie skutočné, tým lepšie) a štát B ponúkne štátu A spojenectvo a ochranu, ktorú politická reprezentácia štátu A samozrejme ochotne prijme. Pozývací list je potom už len formalitou, pretože obyvateľstvo štátu A privíta vojakov štátu B jasotom – veď nás prišli chrániť a navyše zadarmo. Územie štátu A, ktoré by v skutočnej vojne musela prácne a krvavo dobýjať, obsadí armáda štátu B úplne pohodlne a bezpečne.
Hotovo. Štátu A zostala len vlajka a hymna – všetko ostatné je pod kontrolou štátu B.
Bez jediného výstrelu.
Disclaimer: v celom článku som dôsledne používal pojmy „štát A“ a „štát B“, pretože mojím cieľom bolo podať akademický výklad, nie ukazovať na nejaký konkrétny štát, organizáciu alebo svetovú stranu.
Ak si to chcete sami nejako vyložiť v kontexte nejakých historických alebo súčasných situácií, len do toho. Ale v tom prípade by som pridal ešte pár mudrlantských rád:
– Dezinformácie fungujú vtedy, ak človek pravdu buď nepozná, alebo ju nie je schopný od dezinformácie rozoznať. Dobrý spôsob, ako sa proti tomu brániť, je brať informácie od všetkých zainteresovaných strán, hlavne od vzájomne znepriatelených – často si svoje dezinformácie vzájomne vyvracajú.
– „Čo si neoverím, tomu neverím“. Internet umožňuje veľkú možnosť overovania správ; ak si vygooglíte podstatné náležitosti a zistíte, že sa objavuje iba na serveroch, ktoré vám pripadajú podozrivé (napríklad preto, že ste v minulosti už párkrát zistili, že klamú), pozor na to. Niekedy si tiež stačí vygooglit obrázok; ak zistíte, že už bol použitý niekde inde a navyše už predtým, ako sa mala stať udalosť popisovaná v správe, je pravdepodobné, že sa nestala vôbec.
– Používajte mozog. Už som párkrát zachytil správu, že voľby v Česku ovplyvnili hackeri. Hrozne by ma zaujímalo, ako to dokázali, keď volebné lístky sú papierové a sčítajú sa ručne.
– Ak niečo nie je čierne, nemusí to byť nutne biele. Ak niekto nesúhlasí s určitým názorom, politikou alebo skupinou, nemusí preto byť automaticky priateľom ich nepriateľov.
– Ak vám niekto tvrdí niečo, s čím zo srdca súhlasíte, dajte si obzvlášť pozor na neho aj na seba. Možno je to pravda, ale možno je to tiež blbosť, ktorú vám hovorí práve preto, že vie, že sa vám to bude páčiť. Akonáhle si začnete pliesť „páči sa mi to“a „je to pravda“, každý demagóg vás utiahne na varené rezance – stačí mu vás kŕmiť tým, čo chcete počuť.
Zdroj: David Karásek