Rodina v kríze nie je, len sa premenila. Zbožšťujeme dieťa. Ženám sme nahovorili, že majú rovnaké práva ako muži, ale ona to nie je pravda, hovorí v rozhovore advokátka, spisovateľka a niekdajšia ministerka spravodlivosti Daniela Kovářová. Pri riešením rodinných sporov súdom je treba si uvedomiť, že právo je najdrahší, najkomplikovanejšie a nejnemotornejší systém a preto na použitie v rodine nevhodný. Na záver pridáva niekoľko autorských rád, čo robiť, aby sme boli šťastní.
Rozhovor z portálu Česká Justice
[sociallocker][/sociallocker]
Hovorí sa, že Vianoce sú pre mnohých ľudí emotívne zložitú dobou. Pociťujete to ako advokátka so špecializáciou na rodinné právo? Stáva sa, že vás klienti vyhľadávajú práve o Vianociach? Alebo naopak následkom Vianoc? Museli ste niekedy nasadiť o Vianociach mediáciu a byť prostredníkom, urovnávať vzťahy? Ak áno, aký sa obvykle rieši problém?
Vianoce sú spolu s letnou dovolenku najväčším krízovým obdobím pre narušené rodinné vzťahy, čo súvisí s nezvyklým množstvom času, ktorý spolu ľudia trávia, a neprimerane vysokým očakávaniam pohody a dobrej nálady. Najviac návrhov na rozvod tiež registrujem v septembri a v januári. Bežne sa mi stáva, že mi klienti telefonujú aj cez víkend, cez prázdniny alebo sviatkov. Z toho usudzujem, že rodinné vzťahy sú – a vždy budú – najdôležitejšie ľudskou oblasťou a ak nefungujú, je veľmi ťažké (a pre mnohých vylúčené) vytlačiť ich z mysle a venovať sa niečomu inému.
Najčastejším akútnym vianočným problémom, ktorý rodinný advokát rieši, je nefunkčná komunikácia medzi rodičmi v súvislosti s odovzdávaním dieťaťa, skôr k styku a dnes aj u striedavej starostlivosti. Akútne manželské spory zvyčajne manželia riešia s právnikom až po Vianociach.
Podľa vás je často dôvodom sporu v rodine nedorozumenia. Nedorozumenia zvyčajne vznikkajú následkom nedostatku kontaktu, neschopnosti hovoriť spolu, hovoriť priamo a vyjaviť svoj záujem a súčasne brať ohľad na iných členov rodiny. Existuje nejaký moment, situácie, kedy spor môže urovnať a už len nestranný advokát?
Nedorozumenie je z polovice tvorené nedostatočnou komunikáciou = ľudia spolu málo hovoria, málo si navzájom hovoria, čo im vadí a čo vyhovuje, málo sa počúvajú. Z druhej polovice ide o rozdielnosť predstáv a priorít = ľudia spolu síce hovoria, ale nie sú schopní sa zhodnúť, ich stanoviská a priania sú protikladné či nesúladnej. Prvý problém je riešiteľný ľahšie, stačí byť otvorený a netajiť v sebe svoje pocity; druhý ťažko, pretože existujú len dve varianty: buď ustúpi jeden alebo druhý. Na kompromisy v živote príliš neverím. Veľmi často ustupuje slabší, čím sa pozícia silnejšieho len utvrdzuje.
Je však potrebné si naliať čistého vína a priznať si, že spor v rodine nevyrieši žiaden paragraf ani žiadny advokát, tým skôr nestranný. Dokonca ani súdne rozhodnutie, rozhodnutie nezávislým sudcom, v rodine k ničomu nevedie. Spor môžu urovnať len sami rodinní príslušníci. Tým, že si uvedomia, či spolu chcú zostať a vychádzať, a že jeden alebo všetci ustúpia či sa zhodnú na spoločnom riešení. Mediátor im môže len pomôcť pozrieť sa na spor z druhej strany.
Najväčšiu prácu však musia vykonať sami členovia rodiny. Mnohí tomu však nechcú rozumieť. Nechcú sami na sebe nič meniť, dávajú vinu druhej strane a súdne riešenie im pripadá najjednoduchšie. Tento dojem je však klamný. Právo je najdrahší, najkomplikovanejšie a najnemotornejší systém, a preto na použitie v rodine nevhodný.
Ako je podľa vás regulovaný rodinný život v Česku? Primerane, málo alebo príliš? Pred sto rokmi mnoho dnešných intervencií štátu do rodiny a rodinného života vôbec neexistovalo, a napriek tomu boli rodiny početné, často pospolité, členovia sa podporovali, nech išlo o vzťah súrodencov alebo rodičov a detí. Čo sa odvtedy prihodilo, že to tak dnes nie je?
Súčasné právo sa vyznačuje hypertrofiou, teda nadbytočnou nafúknutosťou a prenikaním do oblastí, ktoré neobstoja v teste proporcionality, teda nevyhnutnosti. Podobne ako v iných oblastiach práva aj v rodine s časom pribúdajú ustanovenia. Zákon o rodine bol jednoduchý a prehľadný, nový občiansky zákonník obsahuje takmer trojnásobok zákonných ustanovení a značnú popisnosť a kazuistiku, podľa môjho názoru úplne zbytočnú.
Rodina sa našťastie príliš spútať právom nedá a žije si po svojom. To len my, právnici, sa zákona dovolávame pred súdmi, ale funkčná rodina používa celkom iný „cestovný poriadok“ ako rodinné právo. Väčšina nových ustanovení je aj tak v skutočnom živote nefunkčná.
V poslednej dobe značne adorujeme, vyzdvihujeme práva jednotlivca, ktorý si však neuvedomuje, že keď sa bude oháňať právom a zabudne na povinnosti, zostane sám. A tiež zbožšťujeme dieťa. Oboje je znateľné najmä v rozvrátených rodinách a vzťahoch.
Osobne však nezdieľam ono hromženie na krízu rodiny. Naopak – na prípadoch známych a kamarátov okolo seba vidím, ako sa starajú o svojich rodičov a nemohúcich príbuzných. To len ojedinelé negatívne prípady sú hlasno vytrubované, preto nám pripadá, že je ich viac. Rodina nie je v kríze, len sa celkom zásadne premenila. Nejde o nič dramatické – je to vývoj, teda nejde o zmenu k lepšiemu alebo horšiemu.
Čo sa z vašej praxe javí všeobecne ako najčastejší problém rodiny? Sú to manželské vzťahy? Vzťahy rodičovské? Alebo vzťah detí k rodičom? Peniaze? Nechýba v súčasnom svete zrozumiteľná autorita – nie štát, ktorá by slobodným jednotlivcom stále konzervatívne dávala najavo, že niektoré veci sa proste nerobia, tak ako to predtým robila cirkev?
Povedala by som to inak a bez politickej korektnosti: ženám sme nahovorili, že majú rovnaké práva ako muži, ale nie je to pravda. Učíme ich, že sa nemajú starať o muža, tak to nerobia a muži preto od nich odchádzajú. Ženy prestávajú byť pre mužov zvodkyne a Strážkyňami rodinného krbu, a tak muži nevidia dôvod, prečo by vstupovali do manželstva. Učíme ženy, že keď sa im niečo v partnerstve nepáči, že môžu zobrať deti a odísť. A ony sa potom čudujú, že sú na deti samy a že ich musia živiť.
To všetko spolu súvisí, pretože je to práve žena, na ktorej spočíva zodpovednosť za teplo domova. A keď jej nahovoríme, že nemusí žiadne teplo vytvárať, ale naopak že pri prvom probléme má právo rodinu opustiť, potom sa nemôžeme čudovať, že sa toľko vzťahov rozpadá. A matky malých detí si neuvedomujú, že rovnako ako pred dvesto rokmi potrebujú muža, inak budú s deťmi živoriť. A my sa potom čudujeme, že je toľko neúplných rodín.
Druhým problémom súvisiacim s emancipáciou je nezáujem mužov o sobáše. Ženy sa stále túžia vydávať – presviedčajú ma o tom moje študentky na vysokej škole, ale muži o sobáše pochopiteľne nestoja. A tak ženám, ak chcú muža a neskôr deti, nezostáva než súhlasiť s nezosobášeným spolužitím, ktoré je pre nich obrovsky nevýhodné. Takže bez ohľadu na veľkolepé reči o rovnosti žien a mužov rovní vo vzťahoch nie sú, neboli a nikdy nebudú. A kým to nepochopia, tak sa ich vzťahy budú rozpadať. Možno sa to niekomu môže zdať nespravodlivé, ale je to tak.
Mnoho ľudí robí na konci starého roka a na začiatku nového roka dôležité rozhodnutia: niektorí sa rozhodnú založiť rodinu, ale iní naopak od rodiny odchádzajú. Čo by ste ako právnik ľuďom, ktorí tento rok chystajú nejaké zásadné rozhodnutie odkázala, aby vzali do úvahy?
Som cynická advokátka a autorka sci-fi, detektívok a hororov. Ťažko teda odo mňa čitateľovi začuje romantické vyznania plné emócií. Moje rady sú nasledovné:
BUĎTE ŠŤASTNÍ. STAČÍ, KEĎ SA PRE TO ROZHODNETE. OPTIMISTICKÉ MYŠLIENKY, ÚSMEVY A PREDPOVEDE VYVOLÁVAJÚ OPTIMIZMUS V ŽIVOTE. ČO VÁS HNEVÁ A PROVOKUJE, NA TO PRESTAŇTE MYSLIEŤ (RECEPT SCARLET O’HAROVÉ).
MAJTE RADI DRUHÝCH A RADI IM ROBTE RADOSTI. NIE KVÔLI ICH VĎAČNOSTI, ALE KVÔLI DOBRÉMU POCITU. NEBOJTE, ONO SA VÁM TO VRÁTI.
ROBTE SI MALÉ RADOSTI, KAŽDÝ DEŇ JEDNU. NEZADLŽUJTE SA A PRESTAŇTE VŠETKO PREVÁDZAŤ NA PENIAZE. ŠŤASTIE S PENIAZMI NIJAKO NESÚVISÍ (RECEPT MOJEJ MAMY).
KAŠLITE NA TO, ČO SI O VÁS, O VAŠICH SNOCH, O TOM, AKO VYZERÁTE, ČO JETE A ČO VÁS BAVÍ, MYSLIA OSTATNÍ .. A AK VÁM NIEKTO VYTRVALO OTRAVUJE ŽIVOT, TAK HO NECHAJTE BYŤ A BUĎTE S TÝM, KTO VÁS MÁ RÁD (RECEPT VICTORA HUGA).
ROBTE, ČO FUNGUJE, A PRESTAŇTE ROBIŤ, ČO NEFUNGUJE. AK TO, O ČO STE SA ROKY SNAŽILI, NEZABRALO, TAK UŽ JE ČAS SKÚSIŤ NIEČO INÉ (RECEPT JERONÝMA KLIMEŠA). EXISTUJÚ BOJE, KTORÉ NESTOJA ZA TO VYHRAŤ. A NAJHORŠÍM NEZMYSLOM JE BOJ O PRINCÍP.
NEBOJTE SA. ONO TO NEJAKO DOPADNE. NAJLEPŠÍM LEKÁROM NIE JE SLNKO ANI POHYB ALEBO ČERSTVÝ VZDUCH, ALE ČAS. ZA DESAŤ ROKOV BUDE VŠETKO VYZERAŤ INAK.