Dva veľmi výstižné články o Marakéšskom pakte, Dag Daniš uvádza na pravú mieru viaceré skreslené tvrdenia
[sociallocker][/sociallocker]
Lajčák a Kiska o migračnom pakte zavádzajú
Zdroj: Aktuality
To tantrické odchádzanie ministra Lajčáka z vlády začína byť trochu trápne.
Podobne trápny je aj dôvod, prečo Miroslav Lajčák končí. Tu totiž nejde len o sporný migračný pakt OSN (o výhradách sme písali tu). Lajčákove dôvody nie sú vecné, ale skôr osobné.
Lajčák doplatil na to, že sedel naraz na dvoch stoličkách. Tou prvou bola jeho funkcia predsedu Valného zhromaždenia OSN. Venoval sa jej naplno, najmä pri prípravách migračného paktu. Zrejme aj preto, že jeho ambície sú nasmerované na kariéru v niektorej z medzinárodných organizácií.
Druhou funkciou bola tá ministerská v slovenskej vláde. Tej sa venoval okrajovo.
Studená sprcha
Lajčákove osobné problémy sa začali vo chvíli, keď zistil, že Slovensko – podobne ako množstvo ďalších krajín – odmieta pristúpiť k migračnému paktu OSN. Ten sa má formálne schváliť v Maroku 10. a 11. decembra. Proces schválenia paktu je viac-menej ceremoniálny. Krajina, ktorá vyšle svojho zástupcu, sa svojou účasťou v Maroku pripája k dokumentu.
Štáty, ktoré migračný pakt odmietajú podporiť, na medzivládnu konferenciu neposielajú nikoho.
A presne v tomto je Lajčákov problém.
Konferencia v Maroku sa totiž zvoláva pod záštitou Valného zhromaždenia OSN. Toho Valného zhromaždenia, ktorému rok (do septembra) predsedal Lajčák. Aj pod jeho vedením sa pripravil migračný pakt.
Konferencia v Maroku mala byť vyvrcholením Lajčákovho predsedníctva vo Valnom zhromaždení OSN. Mesiace práce v New Yorku mu mali priniesť body. Potlesk. Uznanie diplomatov. Prísľub ďalšej kariéry v medzinárodnej diplomacii…
Keď Lajčák pred dvoma týždňami zistil, že má ostať doma, lebo Slovensko migračný pakt odmieta, rozohral vabank. Hrozbou demisie chcel všetko otočiť. Vo svoj prospech.
Trik s „výhradami Slovenska“
Zrejme rátal s tým, že s podporou Pellegriniho a Kisku nakoniec uvarí „kompromis“. Slovensko si malo spísať na á štvorku výhrady k paktu. A súbežne s tým malo vyslať do Maroka delegáciu, ktorá vraj príde na konferenciu oznámiť postoj Slovenska.
Rovnako ako Lajčák sa vyjadroval aj prezident Kiska. Opakoval, že Slovensko by malo ísť na konferenciu k migračnému paktu, aby tam vysvetlilo svoje výhrady.
A presne toto bol od začiatku len trik. A čistý nezmysel.
Text migračného paktu OSN je od júla 2018 definitívne uzavretý. Ministri (vrátane Lajčáka za Slovensko) vyjednávania ukončili. A „odsúhlasený záverečný dokument“ odovzdali predsedovi Valného zhromaždenia OSN. Teda Lajčákovi. Bodka. Koniec. Týmto sa pracovná časť uzavrela.
Do dokumentu sa už nedá dodatočne vstupovať. Takisto nie je možné pripájať k nemu výhrady jednej z účastníckych krajín. Štáty OSN sa môžu rozhodovať len medzi tým, či migračný pakt prijmú (vyslaním delegácie), alebo nie.
Ak by Lajčák vycestoval do Maroka a tváril sa, že tam ide rozprávať zúčastneným lídrom o výhradách slovenského parlamentu, bola by to ukážková dezinformácia. Alebo hlúpy vtip. Nič také by sa tam nemohlo stať. Bez ohľadu na to, čo by predtým a potom Lajčák rozprával publiku doma.
Prepálil to
Lajčákova hra (najskôr hrozba demisiou, potom demisia) nezabrala. Napriek úpornej snahe prezidenta Kisku, ktorý mu v tom sekundoval. A naťahoval čas. Teraz možno obaja dumajú, ako z demisie vycúvať.
Jedným z dôvodov Lajčákovho neúspešného pokusu je aj to, že bol ako minister a člen slovenskej vlády rok nezvestný. Mal iné priority. Tie v OSN.
Ak si myslel, že to za dva týždne doženie – ako nenahraditeľný minister – tak silne precenil svoje možnosti.
Nad výsledkom nemusíme vyplakávať. Nestalo sa nič mimoriadne.
Naopak, zvláštne by bolo, ak by sa politické rozhodnutia vlády či parlamentu podriaďovali osobným ambíciám jedného ministra. Zhodou okolností toho, ktorého sme tu od minulého roka veľmi nevideli. Lebo na Slovensko nemal čas.
a druhý článok
V čom je pakt o migrácii sporný
Zdroj: Aktuality
Pakt OSN o migrácii rozhádal nielen parlament a vládu, ale aj Smer. Lajčák sa ocitol pod paľbou. A do veľkej miery zaslúžene.
Pakt OSN o migrácii je na viacerých miestach prínosný. A na viacerých zas kontroverzný. Navyše, kampaň za prijatie paktu je spojená so zavádzaním. A zhadzovaním odporcov.
Tu sú základné fauly, ktoré s obľubou používa proimigračný tábor:
„Konšpirátori“
Stúpenci migračného paktu – vrátane Lajčáka – odporcov odpisujú ako konšpirátorov či „zápecníkov“, ktorí strašia nezmyslami a nerozumejú, o čom je reč.
Tento typ „argumentu“ je síce nesmierne účinný (bez irónie; zosmiešňovanie kritikov zaberá), no nesedí. Výhrady k paktu nemajú len populisti či konšpirátori, ale aj množstvo štátov: Rakúsko, Česko, Maďarsko, Estónsko, Austrália, Spojené štáty či najnovšie Izrael. Mnohé z ich výhrad sú oprávnené.
Dôvod? Migračný pakt zásadným spôsobom idealizuje a do veľkej miery podporuje medzinárodnú migráciu. Nie utečencov, teda ľudí v ohrození a odkázaných na pomoc (o nich pakt nie je). Migrantov. Vrátane ilegálnych.
Problém vystihol austrálsky premiér Scott Morrison: „Pakt zlyháva pri adekvátnom rozlišovaní medzi ľuďmi, ktorí vstupujú do Austrálie nelegálne a tými, ktorí prichádzajú zákonným spôsobom“.
„Nezáväznosť“
Ďalším často opakovaným zavádzaním je tvrdenie, že pakt je vraj nezáväzný.
Nie je to tak. Je záväzný. Politicky záväzný pre krajiny, ktoré k nemu pristúpia. Inak by predsa nemal zmysel. V texte sa dokola skloňujú slová ako záväzok a povinnosť. Od štátov OSN sa očakáva, že sa nimi budú riadiť.
Nezáväzný je v len právnom zmysle, keďže nejde o medzinárodnú zmluvu, ktorá by priamo zasahovala do suverenity štátov. Dokument je „kompakt“ s odporúčaniami, ktoré si majú štáty osvojiť a presadiť ich do právneho poriadku.
„Legálny rámec“
Tretím často opakovaným argumentom stúpencov paktu je tvrdenie, že dokument nestiera rozdiel medzi legálnou a nelegálnou migráciou. A že sa vzťahuje hlavne na legálnu migráciu.
Realita je však iná.
Pakt tvrdí, že migranti aj utečenci by mali mať zaručené rovnaké ľudské práva a slobody, ktoré bude každá krajina napĺňať a rešpektovať. Pakt nie je o utečencoch (tých bude riešiť iný dokument), ale všeobecne o migrantoch.
Štáty majú zabezpečiť, aby sa napĺňali ich práva. Nielen tie všeobecné, ale aj špecifické. Napríklad právo na základné služby (zdravotná starostlivosť, vzdelávanie, sociálna a právna pomoc).
Doterajšia prax poznala hlavne dva prípady legálnej migrácie. Prvým sú utečenci, resp. žiadatelia o azyl (o ktorých pakt nie je). Teda ľudia v núdzi, ktorí utekajú pred vojnou či politickým prenasledovaním a majú nárok na medzinárodnú pomoc.
Druhým sú ekonomickí migranti, ktorí si v hostiteľskej krajine vybavia povolenie na dočasný pobyt. Ak by sa mal pakt OSN vzťahovať len na týchto migrantov, všetko by bolo v poriadku.
Pakt OSN si však kladie za cieľ zabezpečiť práva, ochranu a pomoc pre všetkých migrantov v každej krajine, v ktorej sa budú nachádzať. Aj pre tých, ktorí prichádzajú v ilegálnom režime – teda nie sú ani vojnovými (politickými) utečencami, ani ekonomickými migrantmi s povolením na pobyt.
A práve z tejto ambície OSN pramenia nedorozumenia, napätie, spory a odpor časti verejnosti či vlád k migračnému paktu.
Samozrejme, aj táto najspornejšia časť paktu OSN je v mnohom sympatická. Migranti, aj tí ilegálni (ktorých je v niektorých západných mestách viac ako legálnych), sú ľudské bytosti, odkázané na pomoc. Aj na nich by sa mali vzťahovať základné práva. Lenže – zároveň platí aj to, že v tranzitnej či hostiteľskej krajine sú protiprávne.
S týmto rozporom sa však pakt OSN nijako nevysporiadal. Problém sa len zakryl. Dokument sa nazýva „Globálny rámec o bezpečnej, riadenej a legálnej migrácii“. Pričom veľkú časť jeho obsahu tvorí snaha priznať a zabezpečiť práva plus služby všetkým migrantom, vrátane ilegálnych.
„Vyváženosť“
Obhajcovia paktu tvrdia aj to, že námietky o idealizácii migrácie sú výmysly. A že dokument je realistický a vyvážený.
Ani toto ich tvrdenie celkom nesedí.
Článok 8 konštatuje, že „migrácia je zdrojom prosperity, inovácií a udržateľného rozvoja v našom globalizovanom svete“.
Táto téza platí, no len vtedy, keď sú migračné toky primerané potrebám a záujmom hostiteľskej krajiny. Teda ak sú v prirodzenom a legálnom režime.
Ak sú migračné vlny príliš masívne, krajiny, ktoré sú im najviac vystavené, majú právo ilegálnu migráciu stíhať. O tom však v pakte veľa nie je. Naopak, pakt sa prihovára za to, aby boli ilegálni migranti zadržiavaní len v krajnom prípade a aby sa preferovali „iné prístupy“.
Jednoducho: dokument OSN sa na migráciu pozerá ako na jav, ktorý treba podporovať. Čo je po krízovom roku 2015 ťažké všeobecne akceptovať. Pre mnohé krajiny je migrácia problém, ktorý potrebujú obmedziť a regulovať. Práve preto pakt nepodporujú štáty ako Austrália, Spojené štáty, Izrael, Rakúsko…
Pri migrácii by sa malo predovšetkým rozlišovať. Hlavne medzi legálnou a nelegálnou migráciou (v čom je pakt zmätočný). Práva by sa mali priznávať nielen prisťahovalcom, ale aj druhej strane. Tým, ktorí ich majú prijímať: hostiteľským krajinám a ich občanom.
Pri tomto je pakt OSN príliš jednostranný. Krajiny ako Rakúsko či Taliansko, ktoré obmedzujú migráciu, vychádzajú z paktu ako „outsideri“.
Dvojjediný Lajčák
Lajčák dopláca na to, že sedí na dvoch stoličkách. Na tej v OSN, kde riadil Valné zhromaždenie. A doma na ministerskej, ktorú celkom zanedbal.
Lajčák mal „svoj“ dokument vysvetliť nielen svetu, ale aj Slovensku. Vláde, parlamentu, stranám, verejnosti. Aby sa predišlo konfliktom. Možno zbytočným.
Iste, Lajčák, zameraný na kariéru v zahraničí, mohol použiť aj osvedčenú taktiku – vynadať domácim kritikom paktu OSN, že sú zápecníci, ktorí si vymýšľajú a ničomu nerozumejú.
Aj tak sa dá. Len sa potom netreba čudovať, keď pribúda krajín, v ktorých „diplomatov“ nahrádzajú populisti. Bez toho, aby vstali z postele.
Na zdrojovom linku na aktualitách nájdete aj podcast s vyjadreniami oboch politikov Fica aj Lajčáka