https://www.aktuality.sk/clanok/655518/komentar-daga-danisa-ked-sa-kiska-sprava-ako-nas-clovek/

(Pred)Minulý rok zaujal príspevok poslanca LSNS S. Mízika na FB, ktorý kritizoval výber ľudí prezidenta Kisku na štátne vyznamenanie. Príspevok bol argumentačne veľmi slabý (argumentoval etnickou príslušnosťou) ale určité pravdivé jadro obsahoval a síce že výber kandidátov nebol výstižný k danému výročiu – 25 výročiu vyhlásenia suverenity a ústavy SR.

Napríklad vyznamenať Fedora Gála z VPN bol krajne nevhodný vzhľadom na to že Fedor Gál odmietal samostatnosť Slovenska a aj konkrétne ako poslanec bol jednoznačne proti danému vyhláseniu slovenského parlamentu. Ak ho Kiska chcel vyznamenať, mal to urobiť pri príležitosti 17 novembra, čo by sa hodilo ďaleko viac, kedže Gál bol jeden lídrov VPN spolu s Kňažkom a Budajom v novembri 1989. Uvedené vyznamenanie preto pôsobilo schizofrenicky. Čudujem sa Gálovi, že ho vôbec prijal. A niektoré ďalšie pôsobili tiež rozpačito, hoci nie až tak do očú bijúco.

Že nejde o náhodný lapsus sa ukázalo neskoršie, keď si Kiskov jednostranný spôsob výber všimli už aj ďalší. Zdá sa že Kiskova aurola nadstranníckosti a slušnosti, ktorú mal v čase prezidentských volieb bola len mediálnou fikciou.

Komentár Daga Daniša: Keď sa Kiska správa ako „náš človek“

Prezident Kiska mal pri štátnych vyznamenaniach skvelú príležitosť ukázať veľkorysosť. A nahľad štátnika. Ani tentokrát (naposledy) ju nevyužil.

Samozrejme, je celkom prirodzené, že prezident oceňuje sebe blízkych ľudí (v prípade Kisku prevažne z liberálneho a progresívneho prostredia). A ignoruje tých z druhého brehu.

Napokon, drvivá väčšina umelcov, vedcov, športovcov a aktivistov, ktorých za päť rokov vyznamenal, si ocenenie zaslúži. Blahoželáme im.

Menej prirodzené je, ak aj pri veľkých výročiach z rozhodnutí prezidenta kričí klanový prístup. A zaujatosť voči tým, ktorí si zjavne zaslúžia uznanie, no nezapadajú do šablón – a vkusu – Kiskovho tímu.

Práve v tomto je problém. Nie v tých, ktorých prezident ocenil, ale v tých, ktorí chýbajú. 

Aby sme to nenaťahovali: v roku 30-teho výročia Novembra 1989 určite nemal medzi ocenenými chýbať herec a tribún revolúcie Milan Kňažko, ktorý výraznou mierou prispel aj k Nežnej revolúcii, aj k vzniku nezávislej Slovenskej republiky. A napokon aj k prekonaniu mečiarizmu.

No chýba. Podobne, ako v symbolickej „tridsiatke“ (či rok predtým v dvadsaťpäťke k vzniku Slovenskej republiky) prezidenta Kisku mnohým chýbajú aj František Mikloško, Ján Budaj či Ján Čarnogurský.

Na druhej strane, Prezidentský palác nezabudol oceniť herca a tribúna Richarda Stankeho. Zrejme preto, že bol hlavnou tvárou (a hlavným hlasom) protestov z marca 2018, ktoré organizovali – a keď bolo treba, tak náhle ukončili – ľudia blízki Palácu.

To, že Kiska neocenil Kňažka, nie je ani poburujúce, ani škandalózne. Je to len smutné. A smutný je aj dôvod. Kňažko jednoducho nezapadá do skupiny okolo Fedora Gála. Obľúbenej, takmer ikonickej postavy v Kiskovom tíme.

Osobnosti, ktoré prezident Kiska za posledné roky oceňoval, môžeme rozdeliť do troch skupín. Prvou sú „politicky príbuzní“ ľudia z Kiskovho tábora. Kaščák, Šimečka, Fulmek, Gál, Vášáryová… Druhou sú, napríklad, aj konzervatívne postavy, no spravidla len tie, ktoré sú spriatelené s prvou skupinou. Tretiu skupinu tvoria „neutrálni“ umelci, športovci, vedci, ľudia z charity.

Tie osobnosti, ktoré svojou odvahou, charakterom, pevnými postojmi a silným príbehom prispeli k Novembru či rozvoju Slovenska, no nie sú „spríbuznené“ alebo správne politicky zafarbené, mali pri Kiskovi smolu. Aj pri 25-tom výročí založenia Slovenskej republiky. Aj v roku 30-teho výročia Nežnej revolúcie.

Iste, aj v tomto prípade platí, že prezident má suverénne právo výberu. A nemôže uspokojiť všetkých. Na druhej strane: je to práve veľkorysosť, odstup či schopnosť uznať aj politických rivalov, ktoré oddeľujú štátnikov od bežných, recyklovaných politikov.

Prezident predsa môže protežovať sebe blízke osobnosti (klientelu). Aby vyberal a podporoval elity na svoj obraz. A popri tom môže v menšej miere preukázať rešpekt aj tým z druhého konca spektra. Ako hlava štátu predsa zastupuje aj ich. Nielen hŕstku „svojich“ – a k tomu, v rámci dekorácie, zopár úspešných ľudí z neutrálneho pásma…

Andrej Kiska roky plnil len prvú časť tejto výzvy.

Škoda.

V istom zmysle tým potvrdil, že fenomén „náš človek“ nie je len produktom Smeru. V rôznych podobách a v rôznych farbách deformuje a zväzuje aj tých, ktorí si postavili kariéru na hlásaní otvorenosti, kritického prístupu. A rešpekte „inakosti“.

——————————————————————————————————————-

Kiskovu predpojatosť a nepotizmus čo sa týka udeľovania vyznamenaní si všimol aj postoj.sk

https://www.postoj.sk/39416/kiskova-morzeovka

Jaroslav Daniška:Kiskova morzeovka

Prečo nedokáže prezident oceniť kresťanov, ktorí sa politicky angažovali proti komunizmu.

Slovenské dejiny sú do značnej miery dejinami kresťanskými, dejinami, ktoré menili a posúvali mnohí veriaci kresťania, katolíci či evanjelici, ktorí konali vedení svojou vierou. To nie je len storočie devätnáste, ale aj dvadsiate. Tocqueville by tomu rozumel, zato Ľubomír Lipták si to nevšimol. Opísal rôzne príčiny historických pohybov v našich dejinách 20. storočia, ale náboženská viera medzi nimi nebola. Nie je to len prítomnosť kňazov či triumf tajnej Cirkvi, ale aj dráma a excesy počas vojny.

Kiska je trochu iný prípad. Ale iba trochu. Dokazujú to aj dnes rozdané ocenenia, ale aj celý zoznam ocenených počas jeho prezidentovania.

Dnes ocenil prezident Kiska 30 osobností slovenského a československého verejného života, to číslo je dôležité, pretože odkazuje na 30. výročie Novembra 1989.

Je dobré, že ocenenie dostali ľudia ako maliarka Jana Želibská či Darina Kárová zviazaná s Divadelnou Nitrou, treba oceniť Pribinov kríž 1. triedy pre misionárku Veroniku Ráckovú, ocenenie vedcov, hercov a športovcov, speváka Žbirku. Bez akýchkoľvek pochýb je namieste cena pre Jána Kuciaka, prípadne Alexeja Fulmeka, ak teda myslíme na rolu denníka Sme v čase mečiarizmu. Ale pozornosť je pri 30. výročí predsa len trochu inde. Z ľudí, ktorých možno spojiť s Novembrom 1989, ocenil prezident Kiska len Pétera Hunčíka, Ladislava Snopka a Ľubomíra Longauera. A to je veľké sklamanie.

Nie kvôli týmto trom osobnostiam, im ocenenie náleží, ale kvôli iným, ktorých mená chýbajú. Všimnite si: prezident si všimol rolu Maďarov, liberálov či umelcov. Na koho to zabudol?

Napríklad na kresťanov. Alebo ďalšie postavy, ktoré sa zaslúžili o November 1989.

Cenu nedostal Ján Čarnogurský či František Mikloško, ale ani Peter Zajac či dvojica tribúnov Milan Kňažko a Ján Budaj, mohli by sme pokračovať.

Iste, v minulosti už boli ocenení Fedor Gál, Juraj Flamik, Marcel Strýko, pred nimi Ján Langoš, ale ak má byť November 1989 a tiež najväčšia demonštrácia pred tým z marca 1988, niečím, čo patrí medzi najväčšie chvíle nášho 20. storočia, nemožno obísť ľudí ako Mikloško, Kňažko, Budaj, Zajac či Čarnogurský, Stromček a ľudí z Fatimy a tajnej Cirkvi. Nemožno. Ani rok 1918 si nepripomíname bez Štefánika a TGM, meruôsme bez Štúra a Hurbana. (Meno Martina Bútoru nespomínam len preto, že pre prezidenta pracuje.)

Viem si predstaviť výhradu proti Čarnogurskému. Rovnakú možno formulovať voči Štúrovi, znamená to, že si pre jeho rusofilstvo nemáme pripomínať jeho zásluhy? A to Štúr zašiel vo svojej poslednej knihe podstatne ďalej ako Čarnogurský. Ak by zaznela výhrada proti Mikloškovi, že kandiduje (ako by mu to už len pomohlo?), prečo nebol ocenený Kňažko?

Nehľadajte alibi, Kiska vysiela signál. Za päť rokov možno povedať, že je to konzistentný signál. Sú to dva odkazy, jeden sa týka kresťanstva, druhý prostredia s výhradou našej liberálnej obce.

Kresťanstvo je pre neho hodné rešpektu, keď ide o charitu a sociálne témy, preto dokáže oceniť ľudí ako Marián Čaučík, ale tam sa to končí. Postavy, ktoré menili dejiny, ocení, ale nie, ak im niečo vyčíta jeho komunita.

Je mi ľúto, že to porovnanie musím použiť, ale Ivan Gašparovič ukázal väčšiu veľkorysosť, keď ocenil Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla, v Cirkvi dvoch azda najtvrdších kritikov mečiarizmu, ku ktorému Gašparovič po krvi patrí. Nijako a v ničom to Gašparoviča neospravedlňuje, ide mi len o ten tieň.

Štefan Hríb nazval svojho času Andreja Kisku slovenským Havlom. Po piatich rokoch to pôsobí ako sarkazmus. Nielen kvôli jeho prejavom, ale najmä kvôli gestám, kvôli strachu oceniť človeka, s ktorým nemusí súhlasiť v iných názoroch. Ktorého rolu a miesto v dejinách v 80. rokoch, alebo potom v novembri a decembri 1989, alebo ešte neskôr, možno len oceniť.

Vladimír Palko si všimol už dávnejšie, že prezident Kiska nerád používa slovo komunizmus. Vyhýba sa mu. A to aj vtedy, keď to takmer nie je možné, napríklad keď mal prejav k výročiu Augusta 1968 alebo keď na Ukrajine hovoril o holodomore. Jedno aj druhé nemožno od komunizmu oddeliť. Andrej Kiska, šéf podnikovej organizácie SZM, ktorý chcel byť v 80. rokoch členom KS, radšej hovorí o stalinizme a totalitarizme, čo sú možno pre niekoho nuansy, majú však svoj obsah.

Viem, prezidentove právomoci a prejavy, to nie sú len historické gestá a symboly. O tom ale teraz nehovorím. Dnes je deň, keď boli – zase s omeškaním, mimochodom – odovzdané ocenenia hlavy štátu, ktoré ponúkajú istú interpretáciu našich moderných dejín. Kiskovu interpretáciu.

A v Kiskovom pohľade na náš svet majú kresťania a feministky podobné zastúpenie a význam pre slovenskú spoločnosť.

Niečo tu nesedí. Naše dejiny to nie sú.