Na svete sú azda aj tisíce kresťanských denominácii. Ktorá je ale tá najsprávnejšia? Je to ťažká otázka, pretože prv si musíme zjednať vôbec kritéria na to, podľa čoho by sme to pravé a správne spoznali a či nájdenie kritéria správnosti už nie je samotným výsledkom.
Ľudia ale hľadajú to pravdivé obyčajne tak, že si svoj vlastný hodnotový rebríček projektujú na hľadané. Kedysi som tento fenomén chcel použiť v úvahe o tom, čo čítame, je to podobné.
Niekto povie – „v tej knihe dobre píšu!“ Zaujímavé, lebo ako to vieme? No lebo autor brnkol na strunu nášho podvedomia, túžob, prianí. Lebo predsa ak by sme sa niečo nové a objektívne dozvedeli, reagovali by sme inak.
[sociallocker][/sociallocker]
Jednoducho ak sme sa už do nejakej Cirkvi rovno nenarodili, vyberáme si asi tak na 90% podľa založenia svojej osobnosti. Konečne, o to ani veľmi nejde, veď ľudia v určitej cirkvi môžu a majú veľmi odlišné postoje a vôbec motivácie prečo tam sú.
Ak by sme mali rozoberať samotnú vierouku, teda vlastne rozobrať si evanjeliá a extrahovať z nich podstatu, ako by to dopadlo?
Tu zas zisťujem, že si Krista môžem ľubovoľne vykladať podľa svojej subjektivity v základe na štyri spôsoby (evanjeliá).
Ako sa v tom zorientovať? Veď kto tvrdí, že stačí viera, okamžite ďalšie vety hovoria, že vôbec nie, dokonca Kristus sám pripúšťa, že by odmietol aj tých, ktorí liečia v jeho mene, ale azda majú nejakú inú závadu. A to dnes kto je vôbec v stave liečiť v mene Krista?
Jednoducho samotné hlásenie sa ku Kristovi nemusí zabezpečiť spásu a to tvrdí sám Kristus.
Kto by v Kristovi hľadal nejakú benevolenciu nekonečného odpúšťania a prijímania všetkého, ďalej nájde aj vety, kde Kristus hriech kategoricky odsudzuje. Výzvy k miernosti rušia vety, kde použije aj mierne fyzické násilie (vyhnanie z chrámu), sladkosť reči vyvažujú jeho nadávky. Napríklad Petrovi, ktorý mal byť základným kameňom Cirkvi, Kristus pred chvíľou vynadal do satanov.
Kristus liberál porušuje sabat, ale zas ako prísny duchovný konzervatívec tvrdí, že zákony ducha sú nad zákonmi fyzickými a to vtedy, keď tvrdí, že „nešpiní to, čo do úst vchádza, ale to, čo z nich vychádza.“ Veď Kristus ukazuje aj ideu, že choroba je hlavne z hriechu, na čo dnes kresťania zabúdajú.
Z praxe jednoducho vidno, že ak chceme nájsť niečo správne, musí byť aj štipka onej správnosti v nás a tak nahliadneme, že k pravde a k tomu čo je správne sa môžeme dostať aj my sami. Úplne teda nie, ale naše prispenie bude tým zásadným, či jednoducho patrí do ohnivka onej reťaze hľadania pravdy. My proste máme aj rozum, aj dušu a ducha, teda smelo do toho, hoci vonkajšie inštitúcie si treba vážiť a byť s nimi konfrontovaný. Popravde – ani bez nich to nejde.
A tu je ten neuralgický bod problému, že kto má v akom stave svojho ducha, ako je schopný rozpoznávania. A to, že akí sme tu teraz, nie je výslednicou akejsi materialistickej nadprirodzenosti, kde akási virtuálna sloboda (ktorá už medzitým ani neexistuje) si vyberá, ale v pozadí je reálna prirodzenosť práce na sebe + primknutie sa k duchovnej realite.
K správnemu kresťanstvu nás teda neprivedie iba fakt evanjelií, z ktorých si môžeme vybrať čo chceme, ale aj stav našej osoby a k tomu určite aj kultúrne dedičstvo celého ľudstva. Zdá sa byť proste logické, že Boh nepočal svoju existenciu prvou hodinou katechizmu, ale že Boh tu bol povedzme aj vtedy, keď neexistovali kresťania, dokonca ani ľudia.
Popravde lepšia je schopnosť vyťažiť z faktov konkrétne idei, ako podporovať pravdu v zmysle starobylosti, kde si podá ruky každý povrchný -ista. Že čo sme to zo zeme vykopali, aké spisy našli, aké kosti.
Z Nového Zákona prinajmenšom vyplýva, že síce Kristus je prioritou, ale za ním je Boh, i keď vágnej podstaty hodnej skúmania, a ďalej aj svedomie každého človeka, na čo poukazuje apoštol Pavol priam filozofickým spôsobom. Že vraj niektorí pohania lepšie nasledujú Krista (svedomie) ako kresťania.
Možno práve pre nejasnosti interpretácie, či pre ukazovanie sa akejsi trojnosti, došli katolíci k Svätej Trojici, čo vôbec nie je nová vec, lebo trojnosť nájdeme už v gréckej filozofii, či jej novší ekvivalent v sofiológii počnúc už Komenským, alebo je tu tiež Hegelova „téza, antitéza, syntéza. .
Každý, aj moderný človek sa musel stretnúť s pojmom mravov a morálky, potom s udržaním vecí v priestore a čase, teda v hmote, ale i s tým, čo toto zjednocuje. Každý máme svoje morálne intuície, aj tú morálku, ktorá je spoločenským konsenzom, aj prosto len chuť konať pudovo v zmysle hmoty.
Aj každý ateista prijme názor, že je tu nejaké bytie (akože Boh), o ktorom si jeden myslí, že ho pozná, iný, že nie, ale to je jedno. Potom sú tu jeho reálne chcenia, pudy, ktoré poväčšine delí na dobré a na zlé. Vo všeobecnosti sa aj ateista zhoduje s teistom v tom, že sú tu nižšie pudy, ktoré sú bližšie k zvieratám, teda evolučne nižšie, a potom tie vyššie, jemnejšie, ktoré azda radí ku kreativite vyššej ľudskej bytosti. Zrejme je to z toho, že aj ateista pochopil potrebu aj iných hnutí, ako len tých plynúcich z evolúcie, ako sa hrubo podáva, že tam ide iba o fyzické prežitie. Aj ateista poväčšine chápe kvalitu a stavia ju nad kvantitu.
Spomínam aj ateistov, pretože ak je tu Kristov princíp, musí byť viditeľný všade, aj keď v trocha obmedzenej, či pokrivenej podobe. Ono odlesk pôvodnosti sa dá vidieť aj v najväčších zvrátenostiach prírody, povedzme v tom, že jeden tvor požiera iného. To je obraz vyššej reality, kde sa jeden tvor obetuje pre iného v duchovnom zmysle, jeden žije z druhého úplne inak, ako to podáva príroda cez jej krutosť.
Nehovorím ale spolu povedzme Halíkom, že Kristus je úplne všade a treba všetko prijať. Hlavne ak máme za to zaplatené. Vôbec nie. Hovorím len, že odlesk Krista, či jeho pokrivenú podobu síce nájdeme všade, ale musíme ju narovnať.
Čomu v evanjeliách môže väčšina ľudí rozumieť? Samozrejme okrem toho, že chceme vyliečiť z toho či hentoho, hoci aj to s tým súvisí. Dokonca sa objavil článok, ktorý tvrdil, že kresťanstvo sa veľmi rýchlo šírilo pre prísľub vyliečenia sa. Keď som sa naň prvýkrát pozrel, bol som nie že skeptický, ale som túto ideu zavrhol, že blbosť. No ale ako tak nad tým uvažujem viac a viac, prečo nie? Dobrovoľné obete ustali, človek viac zakorenil vo fyzickom svete a chcel ho prežívať viac a viac.
Kristus aj keď hovorí, že spasený bude ten, kto ho nasleduje, zároveň to neguje. No lebo nejde o nasledovanie abstrakcie, ale o konkrétnosť. Konkrétnosť zdá sa tkvie v neustálom napomínaní, že „nehrešte“. Ale vôbec nie podľa nejakého kódexu, dokonca sa tu inak vykladá desatoro. Podľa Krista nie len ten zabíja, kto zabíja telesne, ale zabíja aj ten, kto nenávidí. To sa nedá chápať prosto len ako sprísnenie, ale skôr ako skomplikovanie. A Pavol tieto veci korunuje vyhlásením, že nie literu písma máme nasledovať, ale ducha. Nie zákon, ale Krista, ktorý je zákonom. Pavol vlastne ruší Mojžišov zákon a stavia tu Krista ako nový zákon. Toto zrejme je počiatočným bodom uvažovania k Trojici.
A ak tu bolo vôbec nejaké prínosné posolstvo protestantizmu, tak to bolo práve v potvrdení svedomia a samotného myslenia, i prístupu k Bohu. Protestantizmus potvrdil onú trojnosť, ktorá chýba napr. tomu islamu, ktorý dnes aj kadejaký katolík okiadza, či aj slobodomyseľný protestant. Boha nemáte mať v litere zákona , ale v Kristovi a kto zapiera aj iný prístup k Bohu ako len cez literu, zapiera Krista. Samozrejme málokto to myslí vážne, trebárs za to popieranie len platí hypotéku, každý musíme z niečoho žiť, veď mnoho teológov sa živí popieraním Krista.
Je tu jeden z dobrých počinov, ktoré urobili kresťania a myslím, že v tom hrala hlavnú úlohu katolícka Cirkev a to bolo zhrnutie hriechov do sedem hlavných a naproti tomu je tu sedem cností.
Nuž a nie je toto alfa a omega celej kristológie, že ako premeniť hriechy na cnosti? Nie je vari tým cieľom, na ktorom sa zhodnú všetky náboženstvá práve toto? Dokonca nie len náboženstvá, ale nie je toto akýsi kultúrny základ celého ľudstva?
A nie je toto v zásade aj s pravým kresťanstvom? Tak pravým, že to má spoločné prieniky s inými náboženstvami, či ideológiami.
Neliečil vari Kristus len tým, že odpúšťal hriechy a nebolo jediným predpokladom spásy oprostenie sa od hriechov? Samozrejme s uprením vedomia na spasiteľa a s jeho pomocou.
Toto je ale iba nejaký základ, veď vieme, že každý hriech, či cnosť je na diskusiu a všetko má svoju faloš, či hĺbku. Toto je o práci na sebe, o sebapoznaní, nie o maskovaní za odev, nejaké formulky, či povrchné vedomosti, vonkajšie hlásenie sa k niečomu.
Týmto textom sa chcem aj zastať práce Emila Páleša a ukázať jej ten najkresťanskejší rozmer z pomedzí onej viery v dogmy, v rituály, ktoré mnohých ľudí nerobia lepšími, ani ich sväté prijímanie, ktoré je naozaj dobré, nijako nepremieňa, ale mohlo by!
Výnimočnosť podporuje egoizmus, kde už netreba potrebu k zmene. Veď všetko vyrieši spoveď, bojujeme proti usmrteniu nenarodených deti, ale denne zabíjame svojho brata nenávisťou. Hlásime sa k Bohu a Duchu, ale sme závislí od materiálnych potrieb.
Kým kresťanské elity riešia telá, no len aby nejaký migrant si neurobil bibinko, keď už sem cestuje tisíce kilometrov, kým teológovia merajú veľkosť duše záhradnými inžiniermi na štvorcový kilometer, kým sa za správneho humanistu považuje ten, kto toleruje čím viac spôsobov súlože, sú tu aj ľudia, ktorým naozaj ide o premenu duše, no a ja si tak skromne namýšľam, že pre Krista. Nuž ani vo svojom laicizme, i nevzdelanosti nemôžem uveriť časti kresťanských elít, že nás má spasiť úcta k pudom a dokonca i k peniazom.
Nie, zrejme nejde o to najsprávnejšie odriekanie litánii, ani o vybitie si rôznych sentimentov, ktoré sa tvária humánne. Veď zas písmo – čo z toho ak si zachránil telo, ale dušu zatratil? Veď u Boha je lepší onen človek, ktorý si stále v sebe nachádza hriechy (čo je základný predpoklad k ich odstráneniu), ako onen egoista, ktorý sa cíti byť nie len vysoko cnostný, lebo svoje hriechy prekryl, ale aj úprimným hriešnikom pohŕda.
Nový Zákon je plný poukázaní na pokrytectvo, na to, že s nápravou to nie je tak jednoduché a práve toto do oči bijúci fakt si málokto, vlastne takmer nikto nevšíma. Naopak, každý to má jasné, každý napodobňuje povrch.
Kresťanský zákon, akoby si ľudia stotožňovali so svetským zákonom. Doteraz ma nechytili, tak som vlastne čistý ako ľalia, za žiaden hriech ma neodsúdili, tak som fajn kresťan. A to o obielených hroboch nie je vôbec o mne.
Kristus hovorí, že spasený bude hlavne len ten, kto plní vôľu jeho Otca, teda Boha. Ale ak Starý Zákon, teda Mojžišove zákony odpadáva, kde tú vôľu vypátrame? Okrem neho ako jeho syna je to vlastne akási úloha pre ďalšie veky, či? Nesľúbil vari Kristus Ducha svätého? Ktorý si vanie kde chce, nie je teda majetkom žiadnej cirkvi.
Veľmi stručné posolstvo vari všetkých náboženstiev je asi takéto – „Bol tu akýsi prvotný dokonalý stav, ktorý upadol a teraz sa pokúšame ho znova získať.“ A ten spôsob, ako tento prvotný dokonalý stav môžeme získať, to sú morálne technológie, to sú tie požiadavky etického správania, resp. mravného.
Poväčšine ale nešlo o mentálnu gymnastiku, ale o reálny vzťah k duchovným entitám.
Veď ako aj hovorí pápež František – „Najlepšie náboženstvo je to, ktoré ťa urobí lepším človekom.“ Nechajme teraz bokom podozrenie, nakoľko to povedal z populizmu, no je to trefa do čierneho. Horšie je to ale s odhaľovaním faktu, že čo je to vlastne lepší človek hlavne v dobe, kedy sa kvalita u človeka nenosí, resp. iba vtedy, ak idete kandidovať do politiky, či pre iný materialistický folklór.
Všimnite si, aké je to vlastne jednoduché a zároveň strašne ťažké. V premenu človeka aspoň navonok neverí azda už ani sama Cirkev, či cirkví, do neba už môže každý, peklo je údajne brebt stredoveku, pre niekoho už aj psy a mačky sa tam dostanú celkom ľahko, a to nehovorím preto, žeby som zvieratá nemal rád, alebo im závidel.
Veru o čom to stále točil ten Kristus? Vari nie o zmene seba samého? Kde ale dnes počúvate o výzve k zmene, o pestovaní cností? Veď vyžadovať od niekoho morálku a mravy sa dnes takmer rovná porušovaniu ľudských práv. Za výzvy k skutočnej mravnosti (vôbec nehovorím o maškaráde s nálepkami napr. že som za slušné Slovensko a pod.) dnes obsiahnete, a po čase za to azda bude aj basa, už sa vyhrážajú, hoci ten okraj spoločnosti je istý už dnes.
Kto by ale mal pred sebou taký obraz, že tá požiadavka po cnostiach je len taká ľubovôľa ako povedzme súťaž v stojke na hlave, či kto ďalej dopľuje, ten sa mýli. Veru špagetové monštrá žijú iba v hlavách niektorých ateistov, morálne technológie sú ale v súlade realitou, dokonca s evolúciou, sú v súlade s onou spomínanou trojnosťou, ktorá sa môže javiť aj ako súzvuk vedy, náboženstva a umenia, či citu, rozumu a vôle.
Ono totiž premenené pudy na cnosti dajú človeku nové schopnosti, posunú nás evolučne vyššie. A toto z časti vidno už dnes, kedy sa ľudský pokrok vplyvom vedomej kultúry zrýchľuje, nie je ponechaný len na prírodu.