Ak sa už takto opovrhuje v poslednom čase kresťanstvom, začnem od antickej múdrosti, a tiež by nebolo zle vziať čosi aj z v poslednom čase fotogenického Tibetu. Hoci je jasné, že odjakživa ľudia chápali život na zemi ako možnosť nejakého vývoja a k tomu si upravili kultúru. Teda väčšinovo, alebo pomerne významne, pretože určite tu odjakživa boli prúdy chrarakteru kostnatenia, konzervovania v zmysle stavania hrádze duchu, a tiež  tam vidno niečo, čo by sme mohli nazvať aj kultúrou smrti.

Znalec véd Ján Kozák pre tieto dekadentné kultúry používa aj termín „chtonické“, čiže len zamerané na zem, telesné prežite, k čomu sa pripája velebenie zla. Jednoducho nedá sa byť spravodlivý a zároveň sa orientovať jedine na divokú bezduchú prírodu, kde jeden tvor požiera druhého.

Aristoteles mal náhľad, že cnosť je „strednosť medzi dvoma krajnosťami“. Napríklad, pozíciou „stredu“ medzi márnotratnosťou a lakomstvom je štedrosť. Či odvaha je stredom medzi bojazlivosťou a opovážlivosťou. Pozícia „stredu“ je výsledkom zmyslu pre mieru. Vidíte? Miera. Slovo mier nemá koreň v niečom čo vyjadruje neaktivitu, pasivitu, ale mier je miera! Potom je tu otázka, že miera čoho, akých entít, akých archetypálnych realít.

Cnosť je ale niečim úplne iným ako formálna slušnosť, ktorú vyžaduje spoločenská konvencia, je to niečo, čo ak si raz vypestujeme, už to nikdy nestratíme, stane sa to súčasťou našich duší. Formálne slušných ľudí je veľa, ale cnostných málo. Formálna slušnosť znamená málo a skúsenosť ľudstva to potvrdzuje, kedy napr. vo vojnách predtým celkom slušní ľudia znásilňujú a dopúšťajú nevídaných ohavností. Lebo už môžu a nemusia sa na nič hrať pre spoločenské výhody. V krízových situáciách sa stane z väčšiny ľudí zloduch, pretože nemáme ozajstnú cnosť, iba to hráme.

Hoci sa hovorí, že „čo vyzerá ako kačka je kačka“, mám hlbšiu múdrosť – ak dvaja ľudia robia to isté, nikdy to nie je to isté! Veru faloš je zlo a zlo sa často vyznačuje čím lepším napodobnením dobra. Vlk si oblieka rúcho baránkovo.
Cnosť je cenná, ale formálna slušnosť je presne to, čo reprezentovali farizeji. Kto to ale rozlíši? No dobré srdce,  a toho sú plné rozprávky, ako si nejaký hrdina vyberá svoju milú, medzi niekoľkými, ktoré vyzerajú úplne rovnako. Srdce napovie, teda celostné poznanie, nie jednostranné. Miernosť ako miera.

Cnostný človek má nadhľad, zostáva s strede, nevyruší ho povrchné zdanie. Pozná seba, nahliadol svoje chtíče, vie čo z neho je dobré a čo zlé, vie čo hovorí preto, aby na tom čosi trhol a čo je nesebecké,  a na druhej strane čo je kamienkom v mozaike svetového vývoja a čo vôbec nemusí zažiariť práve teraz, za čo nemusí zožať potlesk – niekedy práve naopak, trpí pre svoje cnostné konanie.

Často ale vidíme ľudí nevyrovnaných so sebou kázať o morálke. Dokonca to robia vulgárne a agresívne. Lenže naoko povrchného zjavu mravnosti sa držia kŕčovito, čo im na istý čas zabezpečí úspech. Kde je ale ich miera? Kde je ich stred? Veď škatuľkujú, biľagujú, štiepia …. Sú to napríklad aj teológovia, ktorí akoby v živote nečítali Pavlovo – „My nebojujeme s nepriateľom z mäsa a kostí!“

Mnohí nepochopili dobu, nepochopili vývoj k zložitejšiemu, kedy zlo už nemá napísané na čele, že je zlom a kedy zdroj zla treba  veľmi prácne hľadať. A možno to aj vedia, len sa pre zištné dôvody robia sprostými, kedy na jednej strane rehabilitujú islam, ktorý reálne sem-tam kameňuje ženy, na druhej strane nemajú problém pre prehrešok jediného človeka doslova napľuť Ježišovi do tváre. Protestantskí teológovia.
Keby som bol zákerný, obul by som sa do toho, ako protestanti odmietali teóriu cnosti, pretože človek sa nemá o nič snažiť, všetko zariadi Boh – determinizmus.

Tibeťan a učiteľ „bonu“ Tenzin Wangval Rinpoče hovorí o tom, ako sa dal na myslím mesiac zavrieť do tmavej miestnosti pre duchovný pokrok. Vyliezali mu z podvedomia vízie, s ktorými sa musel  konfrontovať a po skončení tejto meditácie tvrdí, že je odrazu pokojnejší, vedomie má širšie. Nebol toto pôvodne zmysel väznenia? Kto sa nevnára do svojej duše a vôbec ducha dobrovoľne, pre toho po prečine pripravili to isté nasilu. Zločin sa vždy chápal ako znak vnútornej nezrelosti  a  prílišného sa zamerania na vonkajší, onen „chtonický“ svet. A ľudstvo poznalo cestu von, cestu vývoja k duchu vždy. Indiáni podstupovali iniciáciu zahrabaním do zeme, znášaním bolesti, samotou, Egypt a antické kultúry poznal mystéria, kedy sa telo uvádzalo to katalepsie, zdanlivej smrti. Duša sa pritom v nadzmyslových svetoch učila.

Nič sa nedeje nadarmo, ani komunisti sa nám nestali náhodou. Ostnatý drôt nás mal prinúť k rozvoju niečo svojho v zmysle národnom, aj individuálnom. Väzenie nás malo upriamiť smerom dovnútra a budovať si sily duše a povedzme aj tie cnosti. Pád komunizmu mnohí pochopili po svojom a stali sa z nich zvieratá utrhnuté z reťaze. Odrazu vybuchli smerom do vonkajška, do sveta, chceli skúsiť všetky možné a dokonca aj nemožné pôžitky. Je symptomatické, že vo  väčšine ide o tých s minulou dobou prítulných. Národ ale prežil, tých, ktorí to pripustili mravne zocelil i v tom boji so zlom boľševizmu. A možno ani nie pre priamy boj, no pre rast dovnútra svojich duší.

Pretože ak sa aj hranice otvorili a mnohí prebrázdili celú zemeguľu a mali srdcia zatvorené, nič im to nedalo. Kĺzali po povrchu, pozerali a nevideli, počúvali a nič nepočuli. Len si projektovali, svoje subjektívne chtíče. Naopak je tu mnoho takých, ktorí nevytiahli nohy zo svojho okresu, ktorí prebrázdili oblasť svojej duše a v nej našli Áziu, i Afriku, dobre spoznali aj Ameriku. Pochopili svet a nikde neboli, to sa reálne stáva, viem o čom hovorím, poznám človeka, ktorý nikdy nebol v Japonsku a Japoncov charakterizoval tak, že mu človek žijúci v Japonsku potvrdil, že má pravdu!

Zabudli sme umenie premeny. A snáď aj kritici kresťanstva majú aj pravdu. Hašteríme sa o slovíčka, farizejstvo naozaj ide naprieč národom i celým ľudstvom. Teológovia, ľudia ktorí sa do krvi vedia pohádať o mravy,  v skutočnosti reálne nepomáhajú. Naopak zločincov tu menia takí, ktorých mainstream označuje za zločincov. Tak takých nevzdelaných zločincov chcem viac! Podľa Beblavej aj nevzdelaných. A čo vari právo voliť má iba šľachta? Múdrosť a vzdelanie sú dve diametrálne odlišné veci.

Nechceme hrubosť, ani vraždy a nevychováme  k cnosti. Naopak, k onomu „chtonizmu“, ktorý vo svojej realite káže ubiť a zabiť slabšieho. Dnešní humanisti vidia jedinú cestu pokroku vo zväčšovaní materiálneho bohatstva, oni proste „chcú zabiť bobra, aby zachránili les“. Kým vývoj potrebuje rozvoj ducha, teda techniky na jeho školenie, oni od ducha utekajú do džungle pudov, oni ich hlásajú takmer ako jedinú realitu. To sú títo spasitelia, ktorí sa upriamili na ľudské telo ako na mäso, ktorí nemajú problém ho napchať okrem iného steroidmi. Steroidy nemajú náboženstvo, nevnucujte im dvojkríž, veď ich velebia hoci aj prívrženci dúhovej vlajky. Je to len chtonizmus, vlk v koži baránkovej, ktorému je jedno ako sa prejaví a vlastne čím väčšia lož o svojom pôvode, tým lepšie.

Gréci tvrdili, že Mars s Venušou splodili dieťa – Harmóniou.  Nuž je to ťažké zosúladiť entitu, ktorá v tej svojej najhrubšej forme zabíja vyhranené, pretože chce spôsobiť šok a tak ukázať extrémy, s entitou, ktorá zas v extrémnej forme tak niečo uctieva, že pre to umiera. Skríženie vojny s láskou.
Ale ak to dokážeme, sme hrdinovia hrdinov. Zosúladiť protiklady, budovať cnosť ako stred medzi extrémami.

Harmónia má čosi s mierou, je tam dynamizmus spojený s určitým vnemom úcty k niečomu.

Kapelka Hex nie nadarmo spieva, že „v piatok podvečer si zresetujem hlavu“, pretože piatok je odjakživa dňom Venuše, a to aj u muslimov, len na to už zabudli.
Vždy sme stavaní pred rozhodnutie, ako spracujeme svoje momentálne nálady, teda vlastne ako v moci máme svoje pudy a teraz sa možno hodí aj povedať, že pokušenia, šepkania entít zvonka. A teraz ide aj o to, ako sme aj výchovou vyvinutí, ako celostne.
J. A. Komenský tvrdil, že účelom štúdia je mravná a morálna bytosť. Rozumieme sa? Nehovoril, že vzdelanie podstupujeme, aby sme poriadne zarobili a poriadne si užili! Ale ak sa hovorí o vzdelaní dnes, je to vždy len tej chtonickosti, teda o pozemskosti a tak len zle.

Keby mal Juraj Hossu čo len závan vedomia, že piatok môže stráviť aj trocha inak … On bol v civilizovanom svete, on bol predsa v Anglicku, odkiaľ naši Rómovia často prichádzajú často scivilizovaní. V piatok si mohol trocha povegetiť v prírode, v kruhu rodiny, či  v kruhu priateľov. Nie, on z Dunajskej Stredy  chcel Bratislavskú úroveň na Západný štýl a išiel tam so svojimi nevyriešenými vnútornými konfliktmi. Prečo by sme mali riešiť svoje konflikty duše, ak žiadna neexistuje, že?
Juraj Hossu robil to, čo naše elity majú radi – bavil sa, bol to vynikajúci uctievač „chtonického“ sveta. Ťažko je mi ale povedať, že jeho obeť zrejme podobne.

Nenávisť Slovákov k cudzincom?

Mal som asi tak 20-22 rokov. Za bieleho dňa ma napadli v meste dvaja očividne opití mladí, čímsi frustrovaní, svalnatí muži. Zhodili  ma na zem a kopali. Nohy som mal vtedy ako srnka, tak som ušiel. A ešte si zlízol od okoloidúceho ujka nadávanie, že čože som to za bitkára.
To nie je o znakoch a národniarstve, to je o charaktere a tento naozaj nevybudujú ľudia, ktorí sa na cnostných iba hrajú.