Keď som po oných vraždách navštívil FB profil Jána Kuciaka, dostalo sa mi deja vu. Veď ja som už tu bol asi pred rokom! Určite v sobotu večer niekedy v lete.
Motívom mi bol nejaký článok o novinárskych cenách, tak som si ho bol pozrieť. Navnadil ma skúmať na webe oných Talianov, pretože bývam neďaleko nich. S manželkou sme sa len zasmiali na tom, že sú z Kalábrie.
Tiež určite viem, že som mu niekde písal zhruba o tom, že aký je to nešťastný ten negatívny prístup a aký povrchný, nepoukazovať na koreň zla, na zlo všeobecne, ale až na jeho plody, a to dosť selektívne. Retrospektívne sa dá povedať, že som ho varoval.
[sociallocker][/sociallocker]
Nuž každý máme svoje dôvody prečo sme tu na tomto svete a plníme svoje poslanie ako vieme, alebo aj ako nevieme. Niekoho zvedú na určitú ziskuchtivosť, či slávu, alebo ho zvedú pudy, neresti, iný si dokáže sám svojim vnútrom vydobyť cestu k niečomu vyššiemu.
Život pred nás stavia prekážky na ktorých sa učíme, a nie len život, aj my sami sme si často prekážkou a zvádzať boj so sebou samým je cieľom tých ozajstných hrdinov. Čo je už platné len ukazovať na zlo iných? A hrdina hrdinov pôsobí na zmenu charakteru zlých.
Najväčšia mizéria Slovákov je tá, že nie dosť ľudí sa zaujíma nad vecami do hĺbky. Dokonca je posledne módou merať kvalitu peniazmi. Dobré je to, čo prinesie materiálny blahobyt. Smola je, že to isté si myslí aj každý zločinec. O kauze obetí za slušné Slovensko sa už ale toho nahovorilo dosť, treba to nechať odležať, spití emóciami musia tiež vytriezvieť. Teraz trocha o politickom živote spoločnosti a hlavne o tom akí sme vzdelaní a múdri.
Málo si uvedomujeme, že ten náš jediný neomylný názor, ktorý chceme vnútiť celej spoločnosti je často len projekciou našej psychiky navonok. Povedzme zdatný extrovert bude lobovať za pravicu, ustráchanec za ľavicu, ítečkár, ktorému povolanie lezie na mozog svojou racionalitou bude za anarchokapitalizmus, svedomitý požívačník sa pre sebakontrolu dá na konzervativizmus, atď …
Keď som ako malý chlapec išiel raz večer domov zo zelenej „džungle“ pri panelákoch novosídliska, kde ešte to bolo rozostavané, napadlo mi – veď to nebude dobré, ak všade budú raz roboty a všetko dokonalé, lebo kde budem loziť po stromoch?! A v škole nech si budú učitelia prísni a nech kadečo zakazujú, veď aký je to život bez dobrodružstva robiť veci aj inak? Hoci aj zlé …
My sme boli hodení do života, aby sme sa tu učili, preto na projekty dokonalej spoločnosti sa dívam s podozrením. Áno, v idealistickom snení som aj ja o nich uvažoval, ale nakoniec ich prehliadol tiež len ako projekciu ega. Hoci ….
V prvom rade treba povedať, že ľudia chcú dokonalý systém spoločnosti azda preto, aby prišli sami na to, že taký systém nejestvuje a ak predsa len by sa mali o nejakú dokonalosť pokúšať, tak je to práca na sebe samom. Takú drinu nezastúpi ani vojna, ani žiadna katastrofa … Je to adrenalínový šport par excelence, toto nezastúpi ani dovolenka hoci aj na Papui Novej Guiney. Ani na Donbase, dokonca ani v rómskom tábore. A zadarmo!
Viete, ono tí disidenti sú vlastne dobrodružné povahy a pre nich je optimálny život žiť v určitej dávke stresu, to je ich šťastie. Oni si nájdu nepriateľa aj v dokonalej spoločnosti, oni si ho proste vymyslia. Ale vrátim sa k tomu neukončenému „hoci“ … Tak myslím, že je tu vôľa vytvárať určitú atmosféru pre pokrok a myslím tým pokrok v dušiach ľudí.
Tu treba povedať, že pokrok sa rodí v konflikte starého a nového, alebo vo vydobýjaní si niečoho. Komunizmus ak chce každému dať hotové, je ale v tomto príbuzný ku kapitalizmu, či liberalizmu, ktorý chce dať voľný priechod individuálnemu chceniu. Ciele sa nelíšia, spor je len v prostriedkoch.
V istom zmysle je jedno, či človek bude vnútorne bojovať proti totalite, alebo proti vrtochom kapitalistov, kde sa trasie o holé prežitie a pod. Mýli len to, že u tých druhých sú trblietky. Jedni tu majú totalitný režim, druhý sa dobrovoľne dajú pod totalitu pudov.
Vrátim sa ale k plneniu životného poslania a k tomu, že ako nemyslíme do hĺbky.
Aj keď navonok to vyzerá tak, že každý chce len peniaze, reálne si riešime svoju psychiku, vzťahy, talenty, chceme byť dobrí v tom, chceme sa zbaviť toho. Peniaze, ekonomika, je len zástupný problém.
Narodili sme sa preto, aby sme niečo na sebe zdokonalili, prípadne sa niečoho zbavili, ale to spolu súvisí. Nezdokonaľuješ, padáš …..
No vážne, všimnite si do hĺbky čo naozaj chcete, ak chcete prosperitu. Možno uvidíte, že naozaj vám tie papieriky až eroticky šuštia, ale v skutočnosti čo chcete? Dovolenku? Knihy? Dom, auto … Vzdelanie? Tak zas sme len pri tom, že oblažuje to, čo je v duši, menej je pointa v tom, že koľko hnoja sme predali, aby sme to mali, alebo kopíriek. Hlavne ak všetko môžeme aj inak. A hlavne, ak oblažuje už len samotná práca, ak je zmysluplná, nie len zameraná na zisk, lebo aj tak, to potom aj zločin je dobrý, či?
Už som spomínal, že ako si ľudia projektujú svoje vnútro von a ako sa to stalo ich svetonázorom. Neboli by také konflikty, keby sme to pochopili, že ide len o to, a že by sme sa mali podujať k tomu, tieto nutkania k čomusi, do hĺbky skúmať. Nie kriminalizovať, nie posmievať, nie ostrakizovať, ale skúmať. Pretože každý -izmus má svoju legitimitu, lenže je niečo nad to, niečo, čo tieto -izmy zjednocuje.
A tak toto som chcel naznačiť, že je potrebné vytvoriť priestor pre taký rozvoj duší, aby porozumeli inakosti nie ako čomusi nepriateľskému, ale niečomu, čo je súčasťou nejakého celku. V tomto je tragédia, ak hovoríme o inakosti len v telesnom zmysle, ale ten myšlienkový svet nám uniká.
Nie je to ale potrebné, pre vytvorenie akéhosi „nového sveta“, ale pre pokrok jednotlivcov, pre ich vývoj.
Ako ďalej? Zdá sa, že si elity prehadzujú Čierneho Petra zodpovednosti. A nie len tie. Štát nesmie pôsobiť na ľudí, lebo je demokracia, ale to, prečo sú ľudia takí, akými sú, je potom záhada. Dostávajú informácie od Boha priamo, či im to chodí z DNA?
My sa neubránime tomu, a neubráni sa tomu ani žiaden anarchista, že tu vždy budú ľudia, ktorí budú vplývať na iných ľudí, že hierarchia je prirodzená. Tej zabráni kto?
Pokiaľ ľudia nepochopia, že štát je skupina ľudí so spoločne zdieľaným osudom, ktorá by sa mala spolu nejako dorozumieť a stanoviť si aj nejaký ideál, tak potom treba tento štát zrušiť a najať seba ako otrokov inde napokon tak, ako to vždy po celú históriu bolo. Veď tam kde je prosperita je to presne takto – základom je patriotizmus a idealizmus.
Na Slovensku, teda v srdci Európy by zvlášť malo rezonovať heslo „Zjednotení v rozmanitosti“, pretože rozhádanosť je znakom rôznosti a prísľubom budúcej syntézy a snáď aj lásky. Lásky, ktorá chýba, lebo nie je súzvuk s celkom, rezonancia duší, lebo nie je pochopenie jednotlivosti a jednotlivosti predsa tvoria Celok.
Toto nie sú slovenské hlasy, ktoré vytrhávajú z kontextu a glorifikujú len jeden smer života. Hlasy, ktoré štiepia, nálepkujú, vyvolávajú nenávisť. Pravý humanizmus predsa musí do seba integrovať rôznosť názorov a tento počin nazývam slovenským jednoducho preto, lebo Európania prišli s humanizmom a my sme geodetickým srdcom Európy.
Samozrejme dnes už netreba stredoveký politický systém, veď obmedziť práva vie dobre aj liberalizmus. Ono kapitalizmus je dobrý, ak ide o zodpovednosť a vývoj Ja. Ale ak už to máte, je kontraproduktívny. A ono navyše ľudia sú rôzni. Napríklad socializmus dal vzdelanie a rozvíjal talenty toľkým ľuďom, že neviem či by sa tak stalo za kapitalizmu. Samozrejme v určitých medziach.
Aj keď tvrdím, že ideálna spoločnosť nejestvuje, môžem ale sa pokúsiť o optimálnu spoločnosť, ktorá vytvorí atmosféru na rozvoj talentov indivíduí a tým zrejme aj vytvorí šťastných ľudí.. Kresťansky povedané- cesta k spáse, ateista by to určite tiež nazval pokrokom.
Je potrebné určité pnutie k dosahovaniu dobra, ale zas prílišná prísnosť v tomto môže škodiť. Dotácie by sa mali týkať čím menej veci hmotných, ale naopak, malo by sa viac sponzorovať duševno, duchovno, vedomosti. Vedomosti pre každého! Je tu diskusia o tom, či za vedomosti platiť, alebo nie, no kto chce mať prosperitu a zdravie národa, musí nejako k tomu pomáhať.
Akokoľvek je, pokladal by som prezidenta, resp. politika za niekoho, kto je natoľko psychicky či duchovne na výške, že si nevyberie len jeden aspekt života, len jednu stránku veci, ale naopak je to tak veľký duch, že chápe legitimitu všetkých vyjadrených a ako ten kto má nadhľad koná. Vyzerá to tak, že politik, nemá byť ani tak vzdelane,c ako posledne som počul, ani nie oligarcha, ale niekto, kto je ako dirigent orchestra …
Dirigent orchestra je niekto, kto nielen že pozná zvuk každého hudobného nástroja, ale aj vie a má tú ideu, kam tie všetky zvuky rôznych nástrojov spejú. Je niečim „nad“. A tu sme pri tom, ako chápeme vzdelanie a vôbec múdrosť.
Kedysi, teda ešte v stredoveku sa pod univerzitným vzdelaním rozumelo univerzálne vzdelanie, v začiatkoch vyučovali „sedem slobodných umení“, a to – gramatika, rétorika, logika, aritmetika, geometria, astronómia, hudba. To boli ešte zbytky náhľadu, že zdravý človek, je celý človek, pričom porucha vzniká narušením harmónie, pomyselnej „homeostázy“.
Pre potreby silnej armády, ale ľudia dospeli k špecializácii, napríklad sila Anglicka na mori sa ukázala v sériovej výrobe diel. Prijatie úzkej špecializácie do škôl, a tým aj do spoločnosti, ekonomiky a pod. síce vytvorili relatívnu prosperitu, ale tiež nový typ človeka – špecializovaného hlupáka. Doslova, pretože strata celostnosti nás naozaj robí sprostými a ďalší vývoj to ukazuje, keď neskôr tak vzdelaní ľudia ako boli Nemci spôsobili takú katastrofu, teda ide o 2. svetovú vojnu. To sa stalo z jednostranného pestovania racionality, z viery v prírodné vedy.
Keď počúvam hlasy volajúce po vzdelaní, priznám sa, že neviem o čom to ľudia hovoria. Veď kam nás doviedli vzdelanci v parlamente? Kam nás doviedli títo odborníci? Vzdelanie áno, ale celistvé! Ja viem, že aj USA má špecializované školstvo, viem, že je to fajn, pretože ich armáda je naozaj schopná, hoci Obama píše vo svojej knihe, že ich školstvo produkuje hlupákov. Ja by som predsa len spravodlivo dodal, že – špecializovaných.
Keď som hore uviedol, že v prvom treba sa treba zamerať na rozvoj talentov, nemyslím tým bezbrehú špecializáciu, veď si všimnite, ako uznávam kladenie odporu ako dôležitý faktor vývoja. Naše duše sa vyvíjajú na protikladoch, na vydobýjaní si niečoho, aj na pádoch a omyloch, uznávam právo na omyl ako dôležitý faktor pokroku.. Samozrejme s mierou, človeka netreba zbytočne deptať.
A teda nemôžme deťom, mládeži a ani ľudom ako takým predkladať len to, čo sa im ľúbi, čo je pre nich ľahké. Ani lekár nelieči často príjemným spôsobom, často práve naopak – ostrým nožom spôsobuje bolesť. My demokrati ale nechceme bebenko. Nuž tak umrime …
Zaujímavé je, že kým tu boli ľudia so školami z toho fuj fuj socializmu, ešte to tu nejako fungovalo. Odrazu des a hrôza, my v demokratickom kapitalizme produkujeme hlupákov … Kde títo noví súdruhovia urobili chybu? Jednostrannosť? Zameranie sa len na jeden aspekt života? Asi tak to bude.
Karikatúra, komédia, i choroba majú čosi spoločné a to je vypichnutie jednostrannosti. Lenže u nás sa karikatúra, komédia, i choroba normálne hlása ako žiadúci stav! Že život je len o pudoch, o naháňaní peňazí, však prosperita.
Pozrime sa na spoločenské dianie. Vzdelaní, mladí ľudia nemajú často ani základné vedomosti o tom, že na čom stojí blaho spoločnosti, jej prosperita, čo je vôbec šťastie. Obyčajne všetko merajú peniazmi nie len Marx, ale aj tí často omieľaní mafiáni.
Však je tu vnucovaná paradigma, že ideme za prosperitou, no treba byť aj slušní, ale tá slušnosť by mala byť odkiaľ? Má ju vynucovať zákon? To potom sme uviazli vo farizejstve, že „hej, tak by som kohosi obabral, ale nedá sa … “ Nedosiahli sme takýmto postojom tuposť par excelence a onen bájny stredovek, o ktorom progresivisti radi meditujú? Odkiaľ vziať slušnosť, ak ju nechcete učiť na školách? Odkiaľ ju vziať, ak ju vraždíte tým, že ubíjate spiritualitu, posmievate sa z duchovna? Iste, obmedzujete slušnosť na sexuálne výstrelky, to kvitujem. Učiť sa rodovej citlivosti, ale prečo sa neučiť ľudskej citlivosti?
Nuž chýba nám múdrosť, ktorú plodí všestrannosť (rozum, cit, vôľa), ale aj hĺbka. Tie drsné názorové strety sú naozaj zbytočné a neboli by, keby sme pochopili jeden druhého, že aký má základ k tomu čo hovorí, čo tým presne mieni.
Chýba ochota k dialógu, ktorá ale vyviera jedine z poznania, že každý názor má svoju relatívnu oprávnenosť, len ju treba nejako nájsť a že trpezlivosť v hľadaní spoločnej reči stojí práve na tých základoch, ktoré vás takmer nikde nenaučia, pretože to sú morálne a mravné základy.
Kto na Slovensku učí tomuto? Ani univerzita Komenského neučí odkaz Jána Amosa Komenského, že „výsledkom vzdelania by mala byť mravná a morálna osobnosť.“