7.októbra 1952 sa narodil Vladimír Putin, človek, ktorý zmenil nielen Rusko, ale aj svet.

Za posledných 18 rokov niet dôležitejšej osobnosti vo svete, ktorá by ovplyvnila medzinárodné vzťahy tak ako Vladimír Putin, súčasný prezident Ruskej federácie. Môžete ho nenávidieť, obdivovať, alebo byť k nemu úplne ľahostajný. Faktom, je, že ignorovať ho nemožno.

Nástup Putina

Roky Jeľcinovej vlády sa v Rusku označujú výrazom „smuta“. V preklade to znamená „smutný čas„, t.j. obdobie zmätkov a nestability. Prvýkrát sa tento výraz použil pre historickú epochu na prelome 16. a 17.storočia, keď došlo k ukončeniu vlády Rurikovcov a nastalo obdobie bojov o moc.

Ako v každom období chaosu, najviac trpia obyčajní ľudia. Rovnako aj v Jeľcinovskom období sa štát prakticky rozpadol. Národ sa prepadol do beznádeje, hospodárstvo kolabovalo viac ako za druhej svetovej vojny, ročný úbytok obyvateľstva bol skoro milión ľudí. Rusko končilo svoju historickú púť.

Vládu držala vo svojich rukách skupina oligarchov, tzv. Rodina, ktorí prakticky riadili prezidenta Jeľcina. Nadájali ho alkoholom a cez nimi ovládané figúrky vo vláde si delili korisť. Najvýznamnejším z nich bol Boris Berezovskij, ktorý v roku 1999 doporučil náhradu za stále nemohúcnejšieho a bezvládneho Jeľcina. Berezovskij si spomenul na mladého dôstojníka KGB Putina, ktorého poznal z Petrohradu, kde sa Putin dobre uviedol ako zástupca starostu Petrohradu Sobčaka. Podľa svedkov vraj dokonca spoločne lyžovali vo Švajčiarsku.

Putin sa Berezovskému zdal dobre manipulovateľný „bola to iba myška pobehujúca nekonečnými chodbami Kremľa“ a naviac sa predpokladalo, že po roku 2000 nastane všeobecný rozpad krajiny. Pre tento účel bolo potrebné nájsť dopredu obetného baránka, na ktorého by bolo možné zhodiť vinu a človek ako Putin, ktorý nezapadal do žiadnej mocenskej štruktúry, bol ideálnym exemplárom.

Avšak doporučiť Jeľcinovi Putina bola Berezovského osudová chyba. Počas krátkeho obdobia premiérskej funkcie v roku 1999 Putin ešte oligarchu počúval. Jeľcin počas novoročného prejavu na prelome rokov 1999/2000 odstúpil, podľa komentátorov kvôli tomu, aby zabezpečil svojmu nástupcovi hladké zvolenie v marcových voľbách. Putin však po zvolení za prezidenta v roku 2000 vypovedal službu. Namiesto rozkladu Ruska sa Putin vrhol do jeho konsolidácie (viď priložený dokumentárny film o Putinovi) a oligarchom začal pristrihávať krídla. Členovia Rodiny stratili vplyv, Berezovskij skončil v anglickom exile, Chodorkovskij vo väzení a ostatní oligarchovia museli začať platiť dane a doplatiť miliardové nedoplatky.

Edit: Existuje ešte jeden názor o tom, ako sa dostal Putin k moci. Aj keď sa mnoho komentátorov neustále odvoláva na verejne prezentované materiály, ktoré naznačujú, že Berezovskij vybral Putina. posledné dni Jeľcina v kresle pána Kremľa, resp. samotné odovzdanie moci naznačuje úplne iný priebeh. Tento názor hovorí, že si Putina vybral Jeľcin sám v poslednom záchveve súdnosti. Ako človeka, ktorý vďaka KGB bude mať na všetkých oligarchov rozkrádajúcich Rusko nejaký kompromitujúci materiál. Faktom totiž je, že k miliardám sa za Jeľcina bez porušenia zákona dostať nedalo.

Pozrime sa teda na to, ako bola moc odovzdaná. Boris Jeľcin do poslednej chvíle kazil natáčanie novoročného prejavu tak systematicky, až musel byť prejav vysielaný priamym prenosom. A v tom priamom prenose nečakane odstúpil.

Putin bol okamžite pripravený, mal prejav a ihneď sa nasťahoval do Kremľa. Obratom, po prevzatí právomocí prezidenta ešte počas silvestrovskej noci nasadol do vrtuľníka a odletel do čečenského Gudermesu vyznamenať bojujúcich vojakov.  A to všetko šlo v priamom prenose v televízii. Podľa tohto výkladu udalostí to vykonali po vzájomnom dohovore Jeľcin, Putin a vojaci za chrbtom oligarchov spôsobom, že sa to už nedalo zastaviť a odvolať.

Vláda Putina začala

Zaujímavý anglický dokument o vzostupe a páde oligarchov, ktorý v čase 30:10 opisuje nástup Putina za podpory Berezovského

(Ruská verzia v čase 1:05:50 https://www.youtube.com/watch?v=500UdcBaris&t=1h5m50s)

1.diel uvedeného dokumentu

Solovjov o Putinovi

Ak vám aspoň trocha záleží na pochopení toho čo sa posledné roky v Rusku a vo svete odohráva, tento dokument prináša niekoľko nových pohľadov.

Samozrejme, že je to v prvom rade apoteóza Putina, nakoniec ide o propagandu ruskej štátnej televízie. Lenže aj spracovanie tejto demagógie je špecificky ruské, keďže je zamerané v prvom rade na ruských voličov a tak aj forma dokumentu hovorí viac o tom, ako Rusko vníma okolitý svet a politiku vo všeobecnosti. Film je v originálnom znení s českými titulkami (aj keď občas nepresne preloženými…)

Nech sa páči :

https://vimeo.com/132073525

Prezident. Film Vladimíra Solovjova 2015 CZ titulky

Oliver Stone o Putinovi

Oliver Stone je filmár, ktorého netreba nijako zvlášť predstavovať. Jeho dokumenty o osobnostiach, ktoré tvorili a tvoria históriu sveta majú svoju charizmu. Nezaujíma ho mainstreamový pohľad, rád sa pozerá na svet inak, vlastným pohľadom. Zvlášť ak ide o postavy, ktoré majú v západnom kultúrnom okruhu nálepku čistého zla, stelesnenie všetkého, čo máme podľa elitných komentátorov nenávidieť. Chce vedieť, či je to tak, chce vedieť, čo sa za tou nič nehovoriacou nálepkou skrýva.

Preto vznikol film o Snowdenovi, preto natáčal dokument o Castrovi. A preto nakoniec zamieril do Kremľa, aby na kameru zachytil svoju odpoveď na otázku: Kto je ruský líder Vladimír Putin, aké sú jeho názory a postoje.

Séria štyroch dokumentov, ktoré odvysielala stanica Prima má postupnú gradáciu. Začína predstavením životnej a politickej dráhy, dotkne sa motivácie ruského prezidenta dať sa na dráhu tajného agenta. Nezdrží sa tu, zaujímajú ho hlavne dnešné problémy a názory Putina na ich riešenie.

Leonid Bershidsky, komentátor Bloombergu si myslí, že rozhovor s Putinom je bezcenný. Ruský prezident nikdy nestráca pokoj, sebakontrolu a kontrolu nad tým, čo chce povedať. Bershidsky tvrdí, že neschopnosť reportérov nesúvisí ani tak s ich malou snahou, ale tým, že sa s nimi Putin prakticky nebaví. Hoci formálne vedie rozhovor s osobou na druhej strane mikrofónu, jeho odpovede sú pre iné publikum, ktoré nie je v miestnosti. Putin filmára iba využíva, aby dostal medzi ľudí to, čo chce aby počuli.

Vtipy, ktoré Putin počas rozhovoru so Stonom urobil podľa niektorých odhalili jeho pravé názory. Jeho šovinizmus, keď vtipkoval, že nikdy nemá zlé dni, pretože nie je žena. Jeho homofóbia, keď hovoril, že by s gayom do sprchy nešiel a že by proti nemu použil džudo. Podľa Bershidského však Putin tieto komentáre nepovedal len tak, iba zo svojho presvedčenia (hoci to Bershidsky nevylučuje). Putin presne vie, čo a prečo hovorí. Týmito komentármi rokoval so západným publikom, médiami a politikmi. Putin sa im snažil ukázať, že sa nestará o to, čo si myslia a že u neho nebudú účinné útoky kvôli necitlivým poznámkam, ako je to u jeho západných náprotivkov. Navyše tým získal pozornosť a podporu u tohto západného publika, ktoré odmieta politickú korektnosť.

Putin konštantne – aj v rozhovoroch so Stonom – opakuje jednu vec, ktorou podľa Bershidského mieri tak na cudzie, ako aj domáce publikum. V prakticky všetkých rozhovoroch na všetky námietky proti jeho vláde namieta, že Rusko je suverénna krajina a preto jej nikto nemá čo hovoriť do jej historicky daných záležitostí. Pre domáce publikum dodáva, že má všetko pod kontrolou a že zasiahne aj do tých najmenších vládnych štruktúr v mene svojich verných voličov.

K tomuto konštatovaniu Bershidského je dobré pripomenúť scénu z dokumentu, že vydanie Snowdena do USA, kde by bol súdený ako zradca nedošlo kvôli tomu, že by Rusko chcelo podľa Putina urobiť Amerike napriek. Rusko je suverénna krajina, v Rusku Snowden neporušil žiaden zákon a Amerika odmietla podpísať v minulosti s Ruskom dohodu o vzájomnej pomoci pri vydávaní zločincov. Amerika si teda môže sama za to, že Snowdena Rusko nevydalo. A rovnako ako Rusko, aj Amerika poskytla azyl ľuďom, ktorí sú v Rusku obvinení zo zločinov. Nie je preto žiadny dôvod uvažovať o vydaní Snowdena do USA. Jedine v Rusku ako suverénnej krajine, nezávisiacej od USA sa dnes môže podľa Stona cítiť Snowden bezpečne.

Za zaznamenanie stojí niekoľko poznámok. Putin jasne hovorí, že NATO sa nemalo rozširovať a že bola daný ústny sľub. Uznáva realitu, že nič nebolo zapísané, čo je v politike nutnosťou a čo bola evidentne chyba Gorbačova.

Bush vtedy vyhlásil: Sovietsky zväz už nie je naším nepriateľom. Ja som s ním úplne súhlasil. Potriasli sme si rukami a týmto gestom sme symbolicky ukončili studenú vojnu. Pre obe strany to bol výrazný úspech,“ hovorí Gorbačov v dokumentárnom filme francúzskej televízie „Posledne dni ZSSR„.

Verziu o sľube Ameriky priznáva v spomínanom filme v krátkej pasáži aj Stephen Cohen, bývalý poradca prezidenta Busha

Bushova administratíva mu oznámila: Všetci sa zhodneme, že sa Nemecko musí zjednotiť. Je to historická spravodlivosť. Ale čo s ním potom urobíme? Jedným z riešení bolo potvrdiť zotrvanie zjednoteného Nemecka v NATO, kde by bolo pod kontrolou. To sa však Gorbačovovi nepáčilo, bola by to príliš veľká kapitulácia. Bol následne uistený, že keď zjednotené Nemecko zostane v NATO, Severoatlantická aliancia sa už smerom na východ rozširovať nebude. Gorbačov sa s týmto sľubom uspokojil,“ rozpráva ďalej Stephen Cohen.

Dôveroval Američanom a to bola chyba,“ dodal Cohen.

Druhým zaujímavým momentom bola konverzácia o tom, čo sa dozvedel filmár od Snowdena. Americká tajná služba NSA podmínovala pred desiatimi rokmi celé Japonsko softvérovými mínami. V prípade, že by sa Japonsko vzpieralo podporovať americké záujmy, mohli zničiť kliknutím myši celú japonskú infraštruktúru. Toto dokumentuje reálne možnosti Ameriky.

Nedávny článok z Washington Post však farbisto popisuje celú anabázu útoku ruskej špionážnej komunity na úbohú, počítačovo skoro bezbrannú Ameriku. Samozrejme, prináša veľa textu, veľa mien, veľa dátumov. Ale ani jeden dôkaz.

V článku sa cudne mlčí, že začiatok roka vyšli najavo pokusy amerického Ministerstva vnútra nabúrať volebné systémy niektorých štátov. Vyšetrovanie jasne ukázalo, že útoky sa podľa IP adries viedli zo zariadení, ktoré patrili práve tejto organizácii. Ale Washington Post sa nezabudol zmieniť o tom, že vláda Spojených štátov pripravuje totálny kybernetický útok na ruskú infraštruktúru

Na pozadí takéhoto obvinenia potom vyzerá úsmevne článok z agentúry Reuters, kde obviňujú Rusko, že sa snaží vykrádať know-how amerických firiem pre budúce zneužitie, keď ich núti, aby sa podrobili skúmaniu ich hardvéru a softvéru, či neobsahujú „zadné dvierka„. Pritom takáto prax je úplne bežná v Amerike, ale aj v Číne, ak ide o dodávky pre vládnu infraštruktúru. Lenže toto sa človek dozvie až v závere článku, kde sa spomína, že „žiadosti o zdrojový kód nie sú vlastné len Rusku. V Spojených štátoch technologické firmy umožňujú vláde, aby v obmedzených prípadoch vykonala audit zdrojového kódu, ako súčasť zákaziek v oblasti obrany a ďalších citlivých prácach pre vládu. Čína tiež niekedy vyžaduje zdrojové revízie kódu ako podmienku pre import komerčného softvéru, pripomínajú obchodní právnici z Ameriky.

Oplatí sa vidieť film Olivera Stona?

Pre ľudí, ktorí sa pohybujú v politike a sledujú zahraničné udalosti, neprináša prakticky nič nové. Dozvieme sa niekoľko podrobností zo súkromia Putina, ale to je asi tak všetko. Putin je stále rovnaký. Prezícny, konzistentný a skutočne je to výkon človeka, ktorý je zvyknutý celý život podriadiť svojim úmyslom a zámeru. Občas ho však prezrádza reč tela. Keď si spája nechty pri obvinení, že Rusko hackovalo americké systémy, je to pohyb, ktorý vidno u neho málokedy. V princípe je to však len priznanie, že dnes všetci špehujú všetkých. Pamätáme si aféru, že NSA  celé roky odpočúvala mobil Angely Merkelovej. Ale bez povšimnutia médií prešla informácia, že nemecká tajná služba roky špehovala aj vládu USA. V skutočnosti je kybernetický priestor džungľou, kde všetci neľútostne využívajú akýkoľvek kúsok informácie, bez ohľadu na to, od koho pochádza. A ukazuje sa, že ku spojencom je to bližšie, než k „nepriateľom„.

Pri tom dokumente sa však nudiť nebudete. Je to sumár postojov Ruska, ako ho prezentuje už dlhé roky. Ak chce niekto vedieť niečo o ruských pozíciách, zámeroch a úmysloch, nech si to pozrie. Rusi už dávno opustili ideologickú platformu politiky, na ktorej základe sa kedysi za čias Sovietskeho zväzu snažili o vývoz proletárskej revolúcie. Dnes im ide o pragmatické vzťahy, o dodržiavanie dohôd a sľubov. Sú otvorení v tom čo robia a o čo sa snažia.

Putin prakticky tvrdí jedno – pokoj vo svete bude len vtedy, keď prestane snaha diktovať druhým, zvrhávať režimy a pôsobiť na zmenu vlády. Ak s tým Západ neprestane, ak si bude myslieť, že je jediným nositeľom pravdy, potom budú problémy. A Rusi budú reagovať.

  1. Svet podľa Putina – 1.diel
  2. Svet podľa Putina – 2.diel
  3. Svet podľa Putina – 3.diel
  4. Svet podľa Putina – 4.diel

„Ja, Putin“ – nemecký dokument

Rozhovor pre televíziu ZDF

Dokumentárny film z Francúzska

Dôvodom nástupu Putina vraj podľa filmu bola snaha zakryť machinácie…

ZDF o Putinovi

K Putinovi sa vyjadrila aj nemecká televízia. Lenže to už bolo v období, keď bolo Rusko nepriateľom. Takže vyznenie je demagogické.